ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[579]Utíchli búrlivé kriky, vyvolavšie nesmierny poplach na všetkých stranách Európy, a na ich miesto nastúpilo konca-kraja nemajúce dohadovanie a dokazovanie, ktorého doterajší výsledok je, že niet toho, kto vlastne chcel porušiť mier Európy!

Že ale tento mier ohrožený bol, o tom presvedčená bola a je celá mimonemecká Európa, čo dokazuje zakročenie ruské, a sprostredkovanie anglické, a z počtu všetkých diplomatov jediný gróf Andrássy bol ten, ktorý „neveril v možnosť porušenia mieru“, bezpochyby nedovolila mu to tá jeho „viazaná maršruta“, ktorou podľa vlastného osvedčenia stúpať nútený je vo svojej zahraničnej politike.

„Jednota troch cisárstiev“ vyhlasuje sa za rukojemstvo mieru, lebo jej uznaným cieľom bol mier a jej základ tiež nie je iný než priaznivý mieru.

„Jednota troch cisárstiev“ je garanciou mieru, veď poisťuje Prusku nedávne výdobytky, no a v Európe niet aspoň nateraz inej príčiny k vojne než práve následky prusko-francúzskej vojny a nimi v Európe utvorené pomery.

Takto predstavuje sa svetu „jednota troch cisárstiev“. Ale navzdor jej mieru priaznivému základu nebola vstave prekaziť, aby nezjavovali sa mier ohrožujúce mračná s takou určitosťou, že ich výbuch v každom okamžení bolo možno očakávať.

Márne by bolo znovu dokazovať, kto chcel porušiť mier, komu v záujme ležalo zavedenie vojny, lebo otázky tieto sú tak zreteľne a jasne zodpovedané, že navzdor všetkému zanovitému upieraniu z istej strany nikto nemôže, kto má oči na videnie a uši na počúvanie, pochybovať, kde snovali sa búrlivé mračná.

„Jednota troch cisárstiev“ i v tejto najnovšej kríze sa dosvedčila, čujeme ustavične tvrdiť, lebo, ajhľa, vďaka tej jednote, navzdor všetkému poplachu mier je porušený.

Pravda, lenže, tak sa zdá, ten poplach i tej „jednote troch cisárstiev“ zadal hlbokú ranu.

Rozhodné zakročenie cisára Alexandra II. v prospech mieru, trebárs i v Berlíne našlo „veľmi priaznivú pôdu“, pripravenú pred samým príchodom cisára ruského veľvyslancom ruským v Londýne, Šuvalovom,^[580] predsa zanechalo po sebe istú nevôľu a rozmrzenosť, ak i nie rozdráždenosť v diplomatických kruhoch pruských. A náčelník týchto kruhov nepremešká ani jednu príležitosť, aby tú svoju rozmrzenosť nad zmarenými plánmi svojimi nedal okúsiť kniežaťu Gorčakovovi^[581] čo správcovi ruskej zahraničnej politiky, čo i nie zrovna, ale dozaista prostredne.

Tak napríklad podvracaním tvrdení anglického ministra lorda Derbyho v parlamente o zakročení v prospech udržania mieru napáda sa i to, čo Gorčakov oznámil ruským diplomatom o ubezpečení mieru; a vychvaľujúc grófa Andrássyho, čo „priateľa vynikajúceho štátnickým zrakom, na ktorého Nemecko jakživ nezabudne“, mlčanlivo, ale navzdor tomu dosť zreteľne poukazuje na Gorčakovova, ktorý trebárs tiež zastupuje mocnosť, prináležajúcu do „jednoty troch cisárstiev“, predsa neosvedčil sa tak verným, oddaným a úslužným priateľom ako gróf Andrássy. No a toto je veru lákavou ilustráciou „jednoty troch cisárstiev“, ktorej jeden člen v spojení s Angliou druhému privolal: Ani krok ďalej!

Pri takomto stave vecí nabýva veľkej významnosti to, čo tvrdí „Journal des Debats“. Tento časopis je uznaným orgánom francúzskeho ministra zahraničných záležitostí, a istá vec je, že v ňom sotva čo ujavní sa bez vedomia ministerstva a bez toho, žeby francúzska vláda nemala vedomosť o stavšom sa už, alebo aspoň pripravujúcom sa a až k uskutočneniu postúpivšom obrate vecí. Nuž spomenutý časopis píše: „Nemecké noviny neprestajne hovoria o zväzku troch cisárov na udržanie mieru; nová jednota zdá sa byť omnoho vážnejšia — Anglia a Rusko nikomu nedovolia porušiť mier.“

A tu vidíme, že proti „jednote troch cisárstiev“ stavia sa aliancia rusko-anglická čo vlastné rukojemstvo mieru. Pravdaže, táto aliancia sotva by obmedzenou ostala na menované mocnosti, lež jej objem by bol značne rozšírený. Ani Francia, ani Taliansko neváhali by pripojiť sa ku nej. A tak ostalo by Nemecko osihotené, najviac, že by s ním išlo spoločne Rakúsko-Uhorsko, ale i toto pravdepodobne len dovtedy, kým jeho ministrom zahraničia je „najlepší priateľ“ gróf Andrássy.

Že ale Journal des Débats^[582] nezdráha sa ostro posudzovať politiku nášho ministra zahraničných záležitostí, z toho uzatvárať možno, akoby jeho postavenie, keď i nie značne pokolimbané, ale aspoň ohrožené bolo.

A vskutku pozorovať, že za príkladom pruských časopisov i rakúsko-uhorské časopisy namáhajú sa v potu tvári ospravedlňovať a zvelebovať Andrássyho politiku. Veď by to i podivné bolo, aby mali v čas núdze prajného priateľa opúšťať. Ale svet už zná, čo predzvestovať zvyklo takéto hromadné zvelebovanie.

Beh sveta ide svojím vymeraným krokom a berie malý ohľad na dôkazy „vrelého priateľstva“!

Všetko toto sú dnes ešte len časopisecké chýry a povesti, ktorým možno veriť i neveriť, hoci nedá sa tajiť, že majú základ v skutočnosti. Navzdor tomu ale ani najmenej nepochybujeme, že celý aparát závislých časopisov vytasí sa proti ním. Ale to jedno nebudú vstave podvrátiť, že „jednota troch cisárstiev“ je znamenite porúchaná, lebo ináč ani myslieť nemožno, ako by Rusko — navzdor osobným priateľským citom panovníka, ktorého pútajú k osobe cisára nemeckého — spojovať sa mohlo v nové aliancie, a to ešte s Angliou, so svojím ázijským súperom, keby tá „jednota troch cisárstiev“ v predošlej sile svojej jestvovala.

A táto nová aliancia tak v Londýne, ako i v Paríži a Petrohrade nachodí priaznivú pôdu, lebo jej jediným a výlučným cieľom je skutočné udržanie a poistenie mieru!