ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[586]Jeho Excelencii pánu Tomášovi Péchymu, dozorcovi cirkví evanjelických a. v. dištriktu potiského

Vysokoosvietený pán dištriktuálny cirkevný dozorca!

S hlbokou úctou podpísaná cirkev evanjelická klenovská, v zmysle uzavretia dnes vydržiavaného cirkevného konventu, podáva ponos a prosbu k Vysokoosvietenosti Vašej, ako k hlavnému dozorcovi evanjelickej cirkvi dištriktu a predsedovi dištriktuálnej súdnej stolice, v záležitosti svojho milovaného, ale nespravodlivo prenasledovaného učiteľa Karola Salvu,^[587] taktiež aj v záležitosti urazených práv cirkevných, prosiac úctivo, aby ráčila Vysokoosvietenosť Vaša, pri preskúmaní disciplinárneho súdneho výroku, dňa 24. novembra m. r. naším seniorálnym cirkevným súdom vyneseného a skrze pána učiteľa apelovaného, postaviť sa na stanovisko pozitívnym učením cirkvi našej, naším kanonickým právom a pravotným poriadkom cirkevným určené, a stojac na tomto základe, aby ráčila spravodlivo vybaviť otáznu pravotnú záležitosť, aby nielen bezprávie nášmu učiteľovi činené prestalo, ale aj doterajším pokračovaním narušený domáci pokoj a dôvera k vyšším predstaveným v cirkvi našej boli nanovo upevnené.

Aby sme sťažnosť a prosbu svoju náležite mohli odôvodniť, musíme nakrátko pripomenúť tie udalosti, ktoré udali sa u nás pred započatím disciplinárneho pokračovania, keďže ony objasňujú celú záležitosť.

Roku 1885 v septembri mali byť zaplnené v lone cirkvi našej dve učiteľské stanice. Pri súbehu hlásili sa mnohí konkurenti, z ktorých my povolali sme niekoľkých na próbu.

Ešte pred kandidáciou a voľbou sme pozorovali, že aj takí činitelia — a medzi nimi aj vyššie postavení a veľký vplyv majúci mužovia, ktorí ani nepatria do cirkvi našej a ktorých netýkal sa výsledok voľby našej — veľmi nápadne zaujímali sa o voľbu učiteľa u nás a odporúčali nám za učiteľa práve takého muža, ktorého sme my — podľa zpráv z tej cirkvi, v ktorej slúžil, obdržaných — za učiteľa mať nechceli. Zaujatosť táto premenila sa pozdejšie v nemalý nátlak; nechybovali sľuby a hrozby, vypovedanie a do výhľadu stavanie prenájmov kosienok a pastvín a konečne aj osočovanie tých mužov, ktorí požívali dôveru našu, medzi týmito aj pána Karola Salvu.

Pri tom všetkom cirkev naša vyvolila jednohlasne pána Karola Salvu za svojho učiteľa, a vtedy počuli sme od našich nepovolaných patrónov hrozbu, že nadarmo vyvolili sme pána K. Salvu, lebo že uvidíme, že on nebude dlho učiteľom naším.

Prvý následok voľby prejavil sa v tom, že notár mestečka nášho a spolu aj presbyter cirkvi, pán Martin Albini,^[588] hoci nestaral sa do voľby, pri tom všetkom ale stál v tom bezzákladnom podozrení pred stoličným podžupanským úradom, že podporoval voľbu pána K. Salvu, bol z úradu notárskeho suspenzovaný a — po viac než jednoročnom vyšetrovaní, ktorého jedným predmetom bola aj voľba učiteľská — utratil úrad notársky.

Medzi časom vyšiel nákladom a v tlačiarni J. Steiera v Liptovskom Sv. Mikuláši pánom K. Salvom redigovaný „Domový kalendár“^[589] na rok 1887. Tamojšia politická vrchnosť dovolila rozposlanie a predaj kalendára, ale kapitánsky úrad v Lučenci zhabal nájdené exempláre tej knihy v kníhkupectve lučenskom a poslal ich — opatrené prekladom patričných článkov — právnemu zastupiteľstvu Koruny do Pešťbudína; v ten istý čas slúžny ochodze našej zakázal, nie síce písomne a úradne, ale len slovom, predaj tohože kalendára u nás.

Naši, ale nepovolaní patróni posmievali sa nám, s istou škodoradosťou prorokujúc, že onedlho budeme mať novú voľbu učiteľa, lebo že pán Salva tlačovým súdom bude odstránený a pôjde do väzenia.

Ale právne zastupiteľstvo Koruny nenašlo v kalendári tom niečo trestuhodného a nepozdvihlo žalobu.

Hneď nato stal sa Domový kalendár predmetom veľmi prísnej kritiky v zhromaždení výborovom Gemersko-Malohontskcj stolice údajne preto, že je písaný v duchu panslávskom, k nenávisti proti vlasti uhorskej a národu uhorskému popudzujúcom; v zmysle tom poslal výbor stoličný reprezentáciu na vysoké ministerstvo. Čo povedalo vysoké ministerstvo na tú reprezentáciu, neznáme; keďže ale vec tá pri stoličnej vrchnosti celkom zamĺkla, z toho zatvárame, že vysoké uhorské kráľovské ministerstvo nenašlo príčinu na nejaké zakročenie.

Keď pokusy tieto ostali bezvýsledné, konečne podarilo sa u arcipastiera evanjelického dištriktu potiského, u Jeho Dôstojnosti pána biskupa Štefana Czékusa, dosiahnuť cieľ, lebo úradne naložil pánu Belovi Ruthényimu,^[590] nášmu seniorálnernu dozorcovi, aby pána K. Salvu pre otázny kalendár suspendoval z úradu učiteľského a zaviedol proti nemu disciplinárnu pravotu pred seniorálnou súdnou stolicou.

Pán seniorálny inšpektor, v čas jednej návštevy u nás, oznámil viacerým cirkevníkom našim obsah úradného naloženia biskupského, následkom toho — na všeobecnú žiadosť cirkevníkov — dňa 24. apríla m. r. vydržiavaný cirkevný konvent vyniesol uzavretie, že cirkev proti pánu K. Salvovi žiadnej sťažnosti nemá a je s ním úplne spokojná, lebo ako učiteľ a vychovávateľ neúnavnou pilnosťou a svedomite vždy urobil zadosť úradným povinnostiam svojim, v spoločenskom ohľade ale vždy viedol život bezúhonný, a tak zaslúžil si lásku celej cirkvi.

Z ohľadu ale ním redigovaného Domového kalendára — ako v záležitosti tlačovej — len v tom prípade malo by miesto disciplinárne pokračovanie podľa § 149 cirkevného poriadku, keby v tej záležitosti svetský súd bol proti nemu vyniesol právoplatný výrok na vyšetrovanie, a takého výroku dosiaľ niet; preto prosí cirkev vyššiu cirkevnú vrchnosť, aby pristavená bola suspenzia proti pánu učiteľovi Salvoví a nenarušoval sa pokoj cirkvi prenasledovaním jej milovaného učiteľa.

Zápisnica o tomto uzavretí bola prostredníctvom seniorálnej vrchnosti predostretá Jeho Dôstojnosti pánu biskupovi, a ako príloha nachodí sa pri disciplinárnej pravote pána Salvovej.

V ten čas otázna suspenzia z úradu vystala, lebo seniorát na konvente seniorálnom vyslovil sa v tom zmysle, že v otázkach tlačových cirkevný súd nie je súdom príslušným; tenže seniorálny konvent zaslal otázny kalendár ku kráľovskému fiškalátu do Košíc so žiadosťou, aby tenže kráľovský fiškalát, ak v Kalendári nájde príčinu na trestné pokračovanie, uvedomil o tom vrchnosť seniorálnu; no uvedomenie také nedošlo ku vrchnosti seniorálnej.

Na dištriktuálnom konvente, vydržiavanom v Miškovci dňa 9. augusta m. r., predniesol dôstojný pán biskup Štefan Czékus, že ním nariadenú suspenziu pre Domový kalendár proti K. Salvovi predsedníctvo seniorátu malohontianskeho neuskutočnilo, následkom čoho dištriktuálny konvent vyniesol uzavretie, že pre poburovanie proti uhorskej vlasti a národu a pre panslávske city, obsiahnuté v Domovom kalendári, suspenduje K. Salvu z úradu učiteľského, zabraňuje mu všetky úradné funkcie a odkazuje záležitosť jeho k disciplinárnemu pokračovaniu pred cirkevný súd seniorátu malohontského.

Poznamenať dlžno, že vyššie udané uzavretie seniorálneho konventu, „že záležitosť tlačová nepatrí pred cirkevný súd“, na dištriktuálnom konvente neprišlo do spomienky a nebolo zrušené, a tak formálne nestratilo platnosť.

Proti uzavretiu dištriktuálneho konventu odvolal sa pán K. Salva na generálny konvent z tej príčiny, že bez vyslúchania a bez určitého udania trestuhodného skutku suspendovaný je z úradu; cirkev ale v konvente, dňa 28. augusta m. r. vydržiavanom, ohradila sa proti takému pokračovaniu prosiac, aby skrivodlivý suspendujúci výrok generálnemu konventu predložený a tam zničený bol z tej príčiny, že kanonické zákony a pozitívne učenie cirkvi našej zakazujú cirkevným vrchnostiam miešať sa do diel svetských a osobovať si v nich moc a príslušnosť sudcovskú, a keby to predsa činili, vtedy takéto činy nezaväzujú veriacich proti ich svedomiu a ich viere k ničomu.

Toto uzavretie cirkvi našej pripojené je ako príloha k aktom pravotným.

Pri tom všetkom predsedníctvo seniorálne suspendovalo učiteľa nášho z úradu a zaviedlo proti nemu disciplinárnu pravotu.

Najbližším a pre cirkev veľmi bolestným a skrivodlivým následkom pokračovania toho bolo, že do piateho a šiesteho ročníka náležajúcich asi stoosemdesiat školských dietok ostalo bez učiteľa a že činom týmto podvrátený bol v cirkvi našej poriadok školský a učebný. Nehodu túto ani najmenej neodstránila úprava pána seniorálneho dozorcu, aby tých stoosemdesiat bez učiteľa ostavších dietok rozdelilo sa medzi ostatných, nižšie elementárne triedy vyučujúcich učiteľov.

Po skončenom pokonávaní v pravote disciplinárnej zasadnuvší seniorálny súd dňa 24. novembra m. r. vyniesol sentenciu, podľa ktorej učiteľa nášho, pána Karola Salvu vinným uznáva za to, že redigoval Domový kalendár v duchu nevlasteneckom, nenávisť proti uhorskému národu povzbudzujúcom a panslavistickom, a odsudzuje ho na odstránenie z úradu.

„Duch nevlastenecký“, „protivlastenecký“ sú výrazy, ktoré v sentencii súdnej vyzerajú ako prázdne slová dovtedy, kým nie je udané species facti tých skutkov, na ktoré vzťahujú sa otázne výrazy. A takéto species facti nikde nie je udané v celej sentencii. Povzbudzovanie ku nenávisti oproti uhorskému národu je skutok, ktorý podľa § 172 trestného zákona náleží pred svetský súd. A čo je to ten duch panslavistický? O tom len toľko známe, že je to výraz, vzťahujúci sa nie na cirkevné, ale na politické stránky a zásady, do ktorých cirkev naša ničoho nemá. Ba ani niet medzi zákonmi vlasti našej takého zákona, ktorý by určil objektívny zmysel toho výrazu, poťažne zločinu. Tu teda povstáva otázka, ako možno jednému, podľa zákona súdiť povinnému cirkevnému súdu niekoho vinným uznať a odsúdiť pre niečo takého, čoho určitý zmysel a definícia v zákone neexistuje?

Mali sme už príležitosť vidieť aj takých oduševnených vlastencov, ktorí neprispievajú na udržiavanie vlasti a štátu ani krvou, ani grošom, ani užitočnou prácou, ale preto — keď sa my medzi sebou našou materinskou slovenskou rečou zhovárame — to už panslavizmom nazývajú!

Ostatne u nás v každej domácnosti máme Domový kalendár, poznáme jeho obsah, ale nenachodíme v ňom nič nevlasteneckého, protivlasteneckého, k nenávisti oproti uhorskému národu popudzujúceho a panslavistického.

Či snáď duch ten má byť obsiahnutý v tých článkoch Domového kalendára, v ktorých bráni sa národnosť slovenská a jej vzdelávacie snahy proti nezákonným útokom, a „Slovák nie je človek“ a tomu podobným urážlivým pohaneniam?

Artikul 44 z roku 1868, ktorým všetci občania vlasti, bez ohľadu na ich národnosť, vyhlásení sú v politickom ohľade za rovnoprávnych členov jednotného a nerozdielneho uhorského národa, určil i práva nemaďarských národností; následkom toho, keď sa my našej slovenskej národnosti verne pridŕžame, vtedy len Bohom dané a krajinským zákonom zabezpečené právo svoje užívame; obrana ale práva tohoto, v medziach zákona prednesená, nemôže byť súdom cirkevným za protivlasteneckú biľagovaná; ba práve naopak, neuznávanie a urážanie tých práv, nie ináč aj prenasledovanie čestných a bezúhonných občanov, ktorí práva tie zastávajú, zasluhuje meno nevlasteneckého a protivlasteneckého počínania, lebo skutkami takými len ducha nenávisti možno vzbudzovať oproti maďarskému národu v národnostiach nemaďarských aj tam, kde by ináč tá nenávisť nebola možná.

Kde — ako v prítomnom prípade — súdna stolica nesúdi nad skutkami, ale nad istým „duchom“, tam potom aj odôvodnenie sentencie nemôže sa opierať na zákon a skutočné dôkazy, ale len na vymysleniny a fikcie, ako to v odôvodnení otáznej sentencie vidíme. V odôvodnení tom sa hovorí, že seniorálny súd vychodí zo stanoviska uhorského protestantizmu a považuje za nepodvratnú skutočnosť to, že „autonómia, právo jestvovania a vzrast uhorského protestantizmu zakladá sa na štáte uhorskom, a preto napádateľ tohoto je spolu i napádateľom základných práv uhorského protestantizmu“.

Z tvrdenia tohoto logickým a prirodzeným spôsobom nasleduje, že nakoľko skrz Domový kalendár uhorský štát nie je napadnutý — čo nepodvratne dokazuje sám ten štát činom tým, že proti redaktorovi kalendára nepozdvihol žiadnu žalobu — nasledovne nemôže byť napadnutý v základných právach svojich ani ten „uhorský protestantizmus“.

Takýmto spôsobom samo odôvodnenie sentencie jasne ukazuje jej bezzákladnosť.

Či snáď myslí si veľactený seniorálny súd, že ešte vždy žijeme blažené doby temného stredoveku, keď štát bol chránencom cirkvi, keď zákonodarstvu a sudcovskej moci cirkvi podrobené boli všetky zákonodarstva svetské? Aj vlasť naša mala nemalý podiel v blaženosti tej doby; ukazuje nám to artikul 54 z roku 1523, „aby luteráni, ako nepriatelia svätej panenky Márie, boli postínaní“; a artikul 4 z roku 1525, „aby všetci luteráni boli vykorenení, slobodne pochytaní a spálení“ ukazujú tie krvavé domáce vojny, ktoré skončili sa pacifikáciami viedenskou,^[591] nikolsburgskou a lineckou a za tým nasledovavšie prenasledovania a mučeníctvo cirkvi našej evanjelickej; ukazuje konečne skrz najjasnejšieho a slávneho ochrancu slobodnej tlače vydaný a v ten čas „protiústavný“ c. k. patent, ktorý v dejinách vlasti a cirkvi našej pod menom „ediktu tolerančného“^[592] je známy.

Dejepisci naši súhlasia v tom, že onou slobodnejšou tlačou napred pošinutý vývin duchovný umožnil donesenie 26. článku z roku 1791/92, ktorým cirkev naša evanjelická bola inartikulovaná a jej zákony stali sa pravidlami zaväzujúcimi.

Základnejšie a v duchu cirkvi našej evanjelickej bol by pokračoval ctený súd seniorálny, keby namiesto vymysleného stanoviska protestantizmu, o akom v zákonoch cirkvi a vlasti našej ani spomienky niet (lebo zákony naše znajú len „evanjelikov obojeho vyznania = evangelici utriusque confessionis“ a „cirkvi evanjelické augsburského a helvétskeho vyznania“), bol by si zastal na stanovisko pozitívneho učenia a kanonického práva cirkvi našej. Vychodiac z toho stanoviska, bol by uznal, že základom cirkvi našej nie je štát, ale Kristus Pán a jeho sväté učenie; že zaväzujúce nás články učenia toho, obsiahnuté v Augsburskom vierovyznaní, menovite v kapitole „o moci cirkvi“ (de potestate ecclesiastica), vytvárajú z odboru cirkevnej moci záležitosti svetské; že posledná synoda peštianska, ktorá i generálny konvent do života uviedla, z ohľadu konventu toho určite vyslovila, že „nie je oprávnený akékoľvek zákony v cirkvi donášať, ale že je povinný v dávajúcich sa prípadoch podľa pozitívneho učenia cirkvi a kanonického práva (juxta confessiones et canones) súdy vynášať a cirkev spravovať“; bol by uznal, že kánony cirkvi našej v zmysle zákona z roku 1791/92, artikul 26, § 4, majú platnosť zákonnú nielen pre cirkev a právomocnosti krajinské, ale sú tak nenarušiteľné, že ani rozkazmi kráľovskými nemôžu byť premenené, a nasledovne bol by uznal aj to, že ak vydaním Domového kalendára spáchaný je nejaký trestuhodný skutok, tento ako priestupok tlačový nenáleží pred fórum cirkvi, ale pred príslušný súd svetský!

Okrem týchto priestupkov, v ktorých podľa sentencie učiteľ náš uznaný je „vinným“, v dôvodoch sentencie kladú sa mu za vinu ešte aj iné nové priestupky, menovite, že „on podľa ním vydaného kalendára prechováva v sebe nepriateľské city oproti idei uhorského štátu“. — Je to vskutku nový zločin, ktorý nespozorovali doteraz naši kodifikátori, zaoberajúc sa len s „činmi“ a „premeškaniami“, nie ale s púhymi „citmi“.

Keďže ale zločinu tohoto species facti nie je udané, z tej príčiny uznávame za dostatočné osvedčiť sa, že sme city také nikdy nespozorovali pri našom učiteľovi.

Ďaleko ťažšia je tá v odôvodnení obžaloba, že „keď učiteľ náš rozširuje medzi ľudom nepriateľské city oproti uhorskému štátu, tým samým povzbudzuje s terajším pochopom jednoty štátu nezrovnateľné ašpirácie“

Vzbudzovanie takýchto „ašpirácií“ menuje sa v trestnom zákone krajinskom „pripravovaním zločinu velezrady“ (felségsértési büntett előkészitése) a toho, kto má vedomosť o zločine takom a neoznámi to hneď patričnej svetskej vrchnosti, tresce zákon ťažkým štátnym väzením.

Keď teda ctený seniorálny súd mal vedomosť o tak ťažkom zločine, bol povinný oznámiť to patričnej vrchnosti; my, nemajúc vedomosti o takom zločine, nemôžeme to ani oznámiť, lebo by sme spáchali priestupok osočovania oproti mužovi bezúhonnému.

V 3., 4. a 5. punkte dôvodov zaoberá sa ctený seniorálny súd tou otázkou: „či ozaj ten učiteľ, ktorý skrze vydanie Domového kalendára tak protivlastenecké city prejavil a označené už zločiny spáchal, neurazil tým povinnosti so vznešenou úlohou jedného uhorského ľudového učiteľa spojené a či zasluhuje za to pokutu?“ Na tie otázky odpovedá si súd, že „áno“.

My ale tak ponímame vec, že dokým učiteľ náš za tie údajne protivlastenecké city a zločiny skrz patričný súd tlačový nie je nájdený vinným, za vinného nemôže byť považovaný, a preto netrpí otázku, že on so vznešenou úlohou uhorského ľudového učiteľa spojené povinnosti ani neurazil, ani trest žiaden nezaslúžil.

Ostatne my tak známe, že učiteľ náš v disciplinárnej pravote hodnovernými, úplný dôkaz poskytujúcimi dokumentami dokázal, že vždy verne a svedomite plnil svoje učiteľské povinnosti, že dietky sebe zverené vychovával v duchu lásky k cirkvi a vlasti; že ich vyučoval s výtečným výsledkom vo všetkých predpísaných učebných predmetoch a menovite aj v reči maďarskej, a že aj ako privátny človek vždy bezúhonný život viedol, čím všetkým ale že vždy zodpovedal vznešenému povolaniu svojmu, o čom aj cirkev naša má bezprostrednú vedomosť.

Sám právny zástupca seniorátu ako žalobník uznal skutočnosť túto za pravdivú a v pravote niet žiadneho, skutočnosti tej protivného dôkazu. A predsa slávny súd rozumovaním a následkovaním prichodí k výsledku, že nie to, čo v pravote dokázalo sa byť skutočnou pravdou, ale protiva toho je pravda! Vidno z toho, že ctený seniorálny súd nie z dôkazov v pravotne obsiahnutých, ale z inakadiaľ čerpal svoje presvedčenie!

Keď už teraz Vysokoosvietenosť Vaša ráči porovnať bezzákladne odsudzujúcu sentenciu s tými udalosťami, ktoré sa stali u nás v čas voľby učiteľa a ktoré sme v prvých punktoch prosby svojej predniesli, vtedy ráči nám dať za pravdu, že Domový kalendár je nie príčinou, ale len zle volenou zámienkou, aby zákonite prevedená voľba učiteľa u nás zničená a tak cirkev, odstránením jej milovaného učiteľa pokutovaná bola za to, že pri voľbe nepoddala sa cudziemu, necirkevnému vplyvu, ale podľa autonómneho práva volila si učiteľa podľa svojho presvedčenia a svedomia.

Bolí nás to hlboko, keď vidíme, že máme v cirkvi našej úradníkov, ktorí takýmto snahám za nástroj slúžia a tým dôveru v nich zloženú podvracajú.

Ku komuže už potom môžeme mať dôveru, keď pozorujeme, že pozitívne a sväté učenie viery našej evanjelickej, že naše cirkevné zákony a s nimi spojené autonómne práva, ba ešte aj krajinskými zákonmi zabezpečené občianske práva naše sú neplatné a nič nestoja, akonáhle to so sebou donáša záujem a svojvôľa niekoľkých ľudí! Či títo niekoľkí môžu beztrestne pozbavovať cirkev jej božskej misie a premeniť ju v privátne panstvo svoje, poťažne za nástroj stranníckych cieľov politických?!

Cítime, že horké sú naše slová, ale aj srdcia naše sú plné horkosti nad tým, čo robí sa u nás! A preto s najhlbšou pokorou opakujeme sťažnosť a prosbu našu, aby sa ráčila Vaša Vysokoosvietenosť v záujme pravdy a práva zaujať za záležitosť túto a vybaviť ju rozhodujúcim vplyvom svojím v takom zmysle, aby zrušením skrivodlivej sentencie a naspäť uvedením do úradu učiteľa nášho obnovený bol v cirkvi našej predošlý mier a pokoj vnútorný a dôvera oproti vyšším predstaveným cirkevným!

Nakoniec úctive prosíme ešte, aby Vysokoosvietenosť Vaša sťažnosť a prosbu túto ku pravotným aktom pripojiť ráčila.

V najhlbšej pokore značíme sa, na Klenovci v cirkevnom konvente, dňa 6. januára 1888 vydržiavanom,

úctiví služobníci

k podpisu prosby v konvente vyvolení

povereníci celej cirkvi:

Štefan Daxner, dozorca cirkvi;

Andrej Trnovský, kurátor;

Ján Moncoľ Ostrica, kurátor

a pätnásť presbyterov.