Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Jozef Vrábeľ, Viera Studeničová, Michal Belička, Alena Kopányiová, Zuzana Babjaková, Zdenko Podobný, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Eva Lužáková, Ivana Černecká, Nina Varon, Erik Bartoš, Jakub Košuth, Ida Paulovičová, Dušan Kroliak, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová, Ondrej Dobias, Martina Kazdová. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)
Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 101 | čitateľov |
[416]Konečne prišli sme k istote strany tých mnohých vyjednávaní grófa Belcrediho[417] s maďarskými stránkami. Alebo lepšie povedané, s jednou maďarskou stránkou, ktorú zná svet pod menom Deákovej.[418]
A facit týchto vyjednávaní je, že zostali bez všetkého výsledku.
Tak hovoria najnovšie zprávy. Ja nesúhlasím so zprávami týmito a tvrdím, že podobné vyjednávania nikdy nemôžu zostať bez výsledku.
A aj teraz nezostali bez neho.
To je pravda, že pomocou týchto vyjednávaní neuskutočnili sa, ba ani o steblo nepokročili zámery vlády, lebo našli tuhý odpor na stránke zástupcov menovanej už stránky maďarskej; a pravda je ďalej aj to, že zámery stránky Deákovej stretli sa s odporom na strane vlády, a odpor ten postavil veľkú prekážku ich uskutočneniu. Hovoria že „nateraz“; no áno, keď ale nateraz, ľahko, že i „napotom“.
Ale zato tie vyjednávania mali predsa nejaký výsledok.
Stránka Deákova presvedčila sa, že veru tá cesta, ktorá by viesť mala k oživotvoreniu jej zámerov, nie je tak hladká, akoby sa dalo myslieť, ale že veru na nej nachodí sa mnoho, nesmierne mnoho prekážok, ktoré len tak, ako obyčajne, veľkopánskym ignorovaním alebo mrdnutím pleca nemožno odstrániť. A tu hovorím len o prekážkach zo stránky vlády; o tých iných prekážkach, ktoré zámerom deákovskej stránky v cestu postavili by uhorské nemaďarské národy, ba samé maďarské, ale nie deákovské politické stránky, o tých teraz ani nespomínam; a možno je ešte aj to, že veru aj tie, von z hraníc Uhorska bývajúce, ale väčšinu rakúskych národov tvoriace národy postarali by sa o nejaký odporčok, na ktorom ľahko potknúť by sa mohla na uhorskom sneme väčšinu tvoriaca stránka deákovská; a to známe, že potkýnanie veľmi prekáža v pokroku.
Ale mne sa zdá, že aj vláda presvedčila sa pri tých mnohých a dôkladných vyjednávaniach, že veru transakcie s jednou stránkou, a čo by to hneď deákovská bola, nespasí Rakúsko, ba neuspokojí ani len Uhorsko, a možno naučila sa aj, že v Uhorsku okrem tých známych maďarských stránok jestvujú aj iné, ktoré trebárs aj nerobia taký krik a lom a na svoju škodu, to uznať treba, netisnú sa vždy a všade do popredia, predsa jestvujú a ľahko mať môžu aj rozhodný hlas; že teda aj tieto stránky len tak cez plece ignorovať nemožno.
A obapolné toto pri tých vyjednávaniach nadobudnuté presvedčenie a poučenie, len každý uzná, že je, a to významný výsledok tých vyjednávaní.
Preto ja tvrdím, že tie vyjednávania neboli bez výsledku.
Ako zmýšľa sa o celej záležitosti v rozličných táboroch, o tom svedectvo podávajú hlasy, ozvavšie sa v rôznych časopisoch, ktoré ctený čitateľ nájde v rubrike domácich zpráv tohoto čísla.
Že ale pri tých vyjednávaniach postavenie grófa Belcrediho omnoho ťažšie bolo než tých náčelníkov maďarských, je istá vec. Lebo títo poslední starali a obzerali sa jedine na svoju stránku a čo tá k tomu povie. Vláda ale mala a musela mať na mysli zodpovednosť oproti Korune[419] a aj oproti ostatným národom rakúskym. Nuž a kto porovná túto zodpovednosť s tamtou, ľahko príde k presvedčeniu, že veru len pravdu povedal som hovoriac, že postavenie grófa Belcrediho omnoho ťažšie bolo než náčelníkov maďarských.
Či ale tým, že nezdarili sa tieto vyjednávania, je už aj rozhodnuté, že nevydarí sa ani usporiadanie vnútorných pomerov rakúskych? To je otázka, ktorá teraz vystupuje.
Ja som veľmi náchylný záporne ju zodpovedať.
A to preto, lebo presvedčený som úplne o tom, že trebárs by aj vydarili sa boli vyjednávania často spomínané, podľa môjho presvedčenia tým nebolo by nič získané bývalo. V ústavných štátoch rozhoduje väčšina. Či ale tá stránka deákovská zastupuje väčšinu v dŕžave? Na to každý odpovie nie, ba sú mnohí, ktorí tvrdia, že ani len väčšinu Uhorska, trebárs je na sneme v majorite, a predpovedajú, že v sneme, zasadnúť majúcom nanovo, už druhá stránka tvoriť bude väčšinu; nuž a ako by ešte vyzeralo pri zvolaní nového snemu, o tom teraz ani slova.
Z tohoto teda nasleduje, že keby aj vydarili sa boli vyjednávania grófa Belcrediho s deákovcami, neboli by tým ešte vyrovnané vnútorné spory. Vyrovnanie ale s nimi len tak bolo možné, ak i vláda osvojí si náhľady deákovcov. To sa nestalo, lebo vláda, povedomá svojej zodpovednosti nahor i nadol, nemohla, ba nesmela si osvojiť tie náhľady.
Uznávajú sa tu i tam spoločné záležitosti, a tieto sú kardinálnou otázkou teraz. Z tejto strany uznávajú sa natoľko, že z tamtej strany na to pristať nemôžu.
Súkromné vyjednávania zostali márne, nasledovať majú rokovania snemové, a ja verím, že tieto skôr povedú k cieľu.
Ani mi nenapadne pochybovať o tom, že by sa snáď mohol stať zázrak a div, akoby snáď uhorský snem dokázal viac vzájomnosti pri otázke spoločných záležitostí než dosiaľ. To som úplne presvedčený, že návrh pätnásťčlenného pododboru,[420] ak ho len nezúži ešte, snem ani len na vlas nezmení. Ale verím, že ostatné krajinské snemy alebo zastupiteľstvá, na základe tej „voľnej dráhy“ zvolané a skutočné zmýšľanie národov rakúskych zastupujúce, nebudú, bo vo vlastnom záujme nesmú a nemôžu súhlasiť s návrhom maďarským; a tu dostane vláda podporu.
Či pri takomto stave vecí vláda povolí väčšine uhorského snemu, alebo, ako píše dopisovateľ Pester Lloydu,[421] odvolá sa na voličov v krajine, je otázka, na ktorú bude dosť času potom odpovedať, až jedno lebo druhé neodbytným bude; lebo ak by sa stalo to prvé, a doterajšie postupovanie vlády nie veľmi svedčí o povoľnosti jej k zámerom deákovcov, tak vláda prišla by do odporu so svojimi doterajšími snahami a spolu do odporu s ostatnými národmi, a tým, aspoň mne sa tak vidí, to riešenie vnútorných pomerov nie veľmi zblížilo by sa ku koncu. Ak ale odvolá sa na voličov, výsledok tejto apelácie vo veľkej miere od nej bude závisieť. Teraz za dobré uznala mať v krajinskom sneme len maďarské zastupiteľstvo a má ho, z doterajšieho i potomného pojednávania tohoto zastupiteľstva presvedčí sa, pevne verím o tom, čo očakávať má od neho. A presvedčí sa, aké výdatné ovocie donáša uskutočnenie zásady „minden áron buktatni“;[422] uvidí a obdivovať bude môcť ovocie tých „ellensúlyov“,[423] ktoré za dobré uznala postavať všade na utlmenie a u tlačenie povedomia národneho u národov nemaďarských. A keď i napotom zostane pri predošlej svojej politike, bude mať novú príležitosť tešiť sa z podobného ovocia, lebo už Písmo sväté hovorí, že kto ako rozsieva, tak bude aj žať!
Keď sa nemaďarské národy na základe toľko ráz uznanej, ale v uskutočnení a oživotvorení vždy prekrižovanej rovnoprávnosti národnej vyvinú a voľnejšie dýchať budú, potom postarajú sa o to, aby ani oni nechybovali v zastupiteľstve krajinskom,[424] a potom vláda bude mať prácu vyjednávania nielen s jednou stránkou, trebárs náhodne predstavujúcou väčšinu snemu, ale so všetkými národmi Uhorska. A moje presvedčenie je, že potom aj umenšia sa tie odpory, pochodiace teraz z meravosti.
Vláda prejala teraz iniciatívu, uvidíme, ako bude pokračovať; ale čas by bol už, a to zvrchovaný, aby boli raz tie naše vnútorné pomery upravené.
Požadujú to všetky odvetvia národného, politického, štátneho, hospodárskeho atď. atď. života.
Pri všetkom ale to jedno je isté, že bez opravdivého a úprimného uskutočnenia rovnoprávnosti národnej niet výhľadu na trváce a blaho nesúce usporiadanie vnútorných pomerov.
Vyslovil som tu svoje presvedčenie; kto neverí, ten presvedčí sa v budúcnosti, že je veru základné. Ja by som ale nedbal, a aj stav dŕžavy našej to požaduje, aby bez všetkých ďalších experimentácií prikročilo sa k veci spôsobom, ktorý jedine zabezpečuje výhľad na pevné a stále zriadenie dŕžavy.
[416] Štátoprávne otázky. Pešťbudínske vedomosti VI, č. 77, zo dňa 25. septembra 1866.
Úvodník pod značkou D.
[417] Richard Belcredi (1823 — 1902) — gróf, rakúsky štátnik, po páde Schmerlingovom rakúsky minister vnútra, prívrženec federalistického usporiadania Rakúska v duchu Bachovho absolutizmu
[418] Fraňo Deák (1803 — 1876) — uhorský štátnik, ktorý v r. 1865 — 67 viedol rokovania o vyrovnanie Maďarov s Viedňou. R. 1848 bol ministrom spravodlivosti vo vláde gr. Batthyányho. Po r. 1867 bol vodcom strany, ktorá držala politickú moc v rukách až do r. 1875. Podstatne vplýval aj na formuláciu národnostného zákona z r. 1868.
[419] oproti Korune — čiže oproti panovníkovi
[420] návrh pätnásťčlenného pododboru — podvýboru sedemašesťdesiatčlenného výboru uhorského snemu, ktorý mal vypracovať návrh na rakúsko-uhorské vyrovnanie. Podvýbor mal pripraviť zase návrhy pre výbor. Jeho rokovania koncom januára a začiatkom februára 1867 boli veľmi vášnivé a rušné. Pripravený návrh bol predložený 9. marca 1867 parlamentu, ale kým sa o ňom definitívne rozhodlo, panovník vymenoval pod vedením gr. J. Andrássyho novú uhorskú vládu.
[421] „Pester Lloyd“ — nemecký politický časopis, vychádzajúci v Pešti
[422] minden áron buktatni (maď.) — za každú cenu poraziť
[423] ellensúlyov (maď.) — protiváh
[424] v zastupiteľstve krajinskom — v uhorskom sneme
— slovenský šľachtic, politik, právnik, publicista a národný buditeľ, iniciátorom celonárodného zhromaždenia v Liptovskom Svätom Mikuláši v roku 1848, spolutvorca Žiadostí slovenského národa, iniciátor Slovenského národného zhromaždenia v Martine v roku 1861, hlavný osnovateľ Memoranda národa slovenského a člen prvej slovenskej celonárodnej ustanovizne Tatrína Viac o autorovi.
Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam