ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[606]Vysokoctené uhorské kráľovské ministerstvo kultu!

Pozdvihujem poníženú ponosu proti delegovanému gemerskému ev. a. v. seniorálnemu cirkevnému súdu prvostupňovému, proti potiskému dištriktuálnemu druhostupňovému a proti zadunajskému dištriktuálnemu, ako generálnemu a treťostupňovému súdu preto, že prestúpiac medze, ktoré zákon vyznačuje cirkevným súdom, a použijúc čo zámienku taký trestný čin, ktorý by pred štátny kriminálny súd patril, na základe falošných obvinení ma zapravotili, v priebehu cirkevnej pravoty za vinného vyhlásili, svojvoľne na zaplatenie 197 zlatých pravotných trov odsúdili a na dobratie týchto trov u stoličného podžupanského úradu exekúciu prostredníctvom administratívy vymohli.

Stav veci je nakrátko nasledujúci:

Bela Ruthényi, bývalý malohontský seniorálny dozorca mal dať doručiť podľa povolania svojho a 161. § našej koordinácie klenovskému evanjelickému učiteľovi Salvovi proti nemu ešte roku 1888 donesený právoplatný rozsudok cirkevného disciplinárneho súdu jednoducho skrze cirkevné medzítka. Ale Ruthényimu málo sa videlo cirkevným zákonom dovolené jednoduché doručenie, a bez ohľadu na to, že odsúdený učiteľ dobrovoľne vzdialil sa z úradu svojho a v ten čas zdržoval sa ako tlačiarsky učeň v Chorvátsku, bez všetkej potreby a protizákonite pod zámienkou „vyhlásenia“ rozsudku dal zvolať 2. júla 1888 celú klenovskú cirkev a svojou netaktičnosťou ta doviedol vec, že ľud, pre odsúdenie svojho všeobecnú úctu požívajúceho učiteľa beztak rozhnevaný, jeho a s ním prišlých členov deputácie slovom a skutkom pourážal.

V ten čas som ja bol dozorcom ev. a. v. klenovskej cirkvi. Ale na toto „vyhlasovanie“ rozsudku, ako bezpochyby protizákonnému pokračovaniu, som sa neustanovil; ba súc inými, odložiť sa nedajúcimi prácami svojimi zaujatý, ani na Klenovci som nebol. Napriek ale tomu Ruthényi použil jeden hlučný cirkevný konvent, pod mojím predsedníctvom ešte roku 1887 v apríli vydržiavaný, na to, aby ma mohol upodozrievať, že ja vyvolal som tie neporiadky, ktoré on svojou netaktičnosťou zapríčinil pri „vyhlasovaní“ rozsudku.

Ale zo zápisnice vyšetrovania, ktoré slúžnovský úrad rimavskosobotský previedol na Klenovci 29. apríla 1887, bezprostredne po konvente Ruthényim spomínanom, vysvitá, že upodozrievanie proti mne vyslovené nemá žiadneho základu a nie je iné než klebeta.

Aby protizákonné pokračovanie Ruthényiho zo dňa 2. júla 1888 mlčaním za zákonné sa neuznalo, ja upravil som na seniorálnom konvente, toho istého roku 1888, dňa 30. júla vydržiavanom, k nemu úradne interpeláciu, ktorá je ku pravote pod číslom 7 pripojená, aby svoje, na základe našich zákonov napadnuté pokračovanie ospravedlnil.

I bolo sľúbené od predsedníctva, že táto interpelácia bude sa pokonávať po vybavení označených poradných predmetov. Ale keď mal prísť rad na toto pokonávanie, Ruthényi, opustiac predsednícky stolec, rozpustil konvent a takto novou protizákonitosťou znemožnil pokonávanie veci.

Aby ale ušiel zákonným následkom môjho dotazu, Belo Ruthényi, seniorálny dozorca, čiahol k novým protizákonným prostriedkom a na potiskom konvente dištriktuálnom, vydržiavanom v Košiciach 7. a 8. augusta 1888, poťažne pred biskupom Štefanom Czékusom žaloval ma, že ja vyvolal som neporiadky, ktoré stali sa pri „vyhlasovaní“ rozsudku na Klenovci a že búril som ľud (hoci, ako som už predniesol, ani nebol som na Klenovci); teda žaloval ma z prečinu, ktorý protiví sa všeobecnému trestnému zákonu, ale nie cirkevnému; ďalej falošne a zlomyseľne denuncoval ma z poburovania proti vyššej cirkevnej vrchnosti a z protivlasteneckých snáh.

A potiský dištriktuálny konvent bez predbežného vyšetrovania a bez toho, že by ma bol vypočul, jednoducho odobriac denunciáciu Ruthényiho, suspendoval ma telegraficky z úradu cirkevného dozorcu, postavil ma pre „zločin popudzovania a poburovania“ pod disciplinárnu pravotu a na prevedenie tejto pravotnej perzekúcie svojvoľným spôsobom delegoval gemerský seniorálny súd, ktorý je podľa § 150 našej koordinácie pre mňa nepríslušný.

Delegovaný súd hneď na počiatku pri vyšetrovaní ukázal, že chce mať odsúdenie za každú cenu. To jasno vysvitlo z toho, že napriek môjmu ohradeniu takých svedkov vypočúval pod prísahou, ktorí označení boli odo mňa ako viery nehodní, a tak podľa zákona ani vypočutie nezasluhujúci. Tak napríklad S. H. svedkyňa pod prísahou svedčila, že je evanjelička, Lámera, mestského hajdúcha žena a že pokutovaná nebola; kdežto ja výrokom okresného súdu, pripojeným ku pravotným spisom a inými, plnú vieru zasluhujúcimi listinami dokázal som, že S. H. je rímskokatolíčka, že nie je ženou Lámera, mestského hajdúcha, len súložnicou jeho, lebo jeho zákonná žena žije; že pre priestupok ohovárky právoplatným výrokom okresného súdu väzením bola pokutovaná a trest aj vystála; no to všetko bolo daromné, cirkevný súd túto nemravnú, jazyčnú osobu prijal za hlavného svedka, zasluhujúceho plnú vieru, a ako takú sprisahal ju na potvrdenie verejne a všeobecne známych lží.

V ďalších pravotných spisoch darmo odvolával som sa na stávajúce zákonné predpisy, darmo upozorňoval som jednajúce cirkevné súdy na fakty, v pravote dokázané, na základné zákony a články viery; ony to za nič nevzali, odvolávanie sa na vierovyznanské články za neúctu vyhlásili a všetky tri súdy cirkevné uznávajúc ma vinným, vyhlásili ma za odstráneného z úradov inšpektorských na Pondelku a na Klenovci a vôbec za neschopného na zastavanie akéhokoľvek cirkevného úradu, a tak spôsobom skrze mňa naskrze nezaslúženým a protizákonným nohami šliapali moju osobnú česť a dobré meno občianske. Pritom cirkevné súdy chcú pod titulom trov súdneho pokračovania, ktoré v pravote nikde nie sú špecifikované a vykázané, obťažiť ma i peňažnou pokutou, lebo prisúdili si napriek tomu, že celé pokračovanie je bez kolkov a v pravote žiadne pravotné trovy neboli rátané, pri prvostupňovom súde 61 zlatých, pri druhostupňovom 200 zlatých a pri treťostupňovom 36 zlatých, spolu 297 zlatých, ktorú sumu, keď sa im samým kus priveľkou zdala, znížili na 197 zlatých.

Ja cítim sa hlboko urazený vo svojich občianskych právach skrze toto nespravodlivé protizákonné a protipravidelné cirkevné súdobníčenie, pri ktorom človek vystavený je tomu, že s najväčším cynizmom konfiškujú jeho občianske postavenie i česť a napadnú i jeho privátny majetok.

Zo stanoviska zákonného netrpí otázky, že cirkevný súd vôbec nebol oprávnený zakročiť proti mne na disciplinárnej ceste v takej záležitosti, v ktorej žalovaný som bol z buričstva a popudzovania; lebo keby niekto tieto priestupky spáchal, vtedy patrí proti nemu pokračovanie na základe zákonného článku 37 z roku 1890, § 39 nie cirkevným, ale kráľovským súdnym stoliciam. Na toto sa vzťahujúce pravidlo cirkevné (obsiahnuté v § 149 potiského cirkevného poriadku) hovorí zreteľne, že v takýchto prípadoch má miesto cirkevné disciplinárne pokračovanie len vtedy, keď svetský trestný súd právoplatne nariadil vyšetrenie prečinu, čo tu nielenže sa nestalo, ale svetská vrchnosť na trestné pokračovanie práve žiadnej príčiny nenašla.

Pozoruhodné je ešte i to, že keby sa boli tie v pravote mne pripisované disciplinárne prečiny vskutku stali, tie ani v tom prípade ešte neboli by mohli tvoriť predmet disciplinárneho pokračovania a odsúdenia, lebo § 217 nášho cirkevného poriadku, hovoriaci o zastaraní, by to nedovolil.

Ale cirkevné vrchnosti ľahko prekonajú všetky zákonné prekážky; urazenej strane neostane inšie, ako ponížene strpieť nespravodlivosť, lebo na cirkevnom poli nieto autority, ktorá by vymohla i voči súdom platnosť zákona.

Ja teda s poníženým ponosom obraciam sa preto na vysokú vládu, lebo podľa prílohy pod A cirkevný súd žiadal pomoc podžupanského úradu na dobratie prostredníctvom exekúcie diurnov v sume 197 zlatých, samému sebe svojvoľne prisúdených. Prosba moja tá sa nesie:

Ráčže všetky pravotné spisy a mnou ku pravote pripojené dôkazy od cirkevných súdov na prezretie k sebe požiadať, o protizákonnosti cirkevného rozsudku sa presvedčiť a prevedenie nespravodlivého, z osobnej svojvôle pochádzajúceho, a tak cirkevným ako i svetským zákonom sa protiviaceho rozsudku zo strany štátnej moci odoprieť i nedovoliť, žeby na exekúciu takýchto, zrejme nenávistných výrokov, administratívne štátne medzítka boli upotrebované.

V Tisovci dňa 5. marca 1892.

S najhlbšou úctou

Štefan Daxner