ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[425]To je napospol uznávaná vec, že monarchia austrijská od dávnejšieho času nachodí sa v štádiu svojho preporodenia.

Dielo toto započaté je pred rokmi a dosiaľ neviedlo k žiadúcemu výsledku. Prostred neho udali sa katastrófy,^[426] ktoré až do základov zatriasli Austriou. Po týchto premoženiach, nastúpili nanovo časy vyjednávania, aby ich pomocou docielené bolo už raz dorozumenie a tým položený bol základ budúceho usporiadania a ustálenia štátoprávnych pomerov.

Vyjednávania neviedli ku želanému cieľu a pretrhnuté boli bezvýsledne. Rozorvanosť, rozdrobenosť na každej strane zjavná sa neumenšuje, no každým božím dňom nabýva väčších, hrozivejších rozmerov natoľko, že mnohí počínajú už vôbec pochybovať, že by sa kedy vydarilo ustálenie.

Rakúsko držia za európsku nutnosť, a to preto, aby ono, v strede Európy obydlené menšie národy spojujúc v jednotu štátnu, bolo ich záštitou a ochranou, aby každý z týchto národov rovnako privinujúc k materskému srdcu, doprialo mu prepotrebného voľného vývinu a rozkvetu.

Krásne toto poručenstvo, bo primerané božím zákonom i pravidlám ľudskosti a pokroku, drží sa za najvyššiu úlohu monarchie austrijskej.

Avšak doteraz nenachodíme mnoho dôkazov, že by ona snažila sa bola horlive zodpovedať tejto svojej svetodejstvom vyznačenej misii.

Smer politiky austrijskej aspoň nesvedčil o vytknutí si tejto úlohy.

Až do Králové Hradca^[427] ponímané bolo povolania Austrie v ten zmysel, akoby ona mala horliť, dejstvovať, krvácať za snahy výlučne nemeckej politiky. To sa teraz uznáva, že politika táto zmýlená bola, ktorá viedla k ustavičným pohromám, porážkam a hlbokým ranám, z ktorých len s veľkým namáhaním vylieči sa Rakúsko.

Chybný tento smer politiky austrijskej dôsledne viedol ku germanizovaniu, a tým utiskovaniu tých menších národov, ktorých záštitou podľa svetodejstvom vyznačeného povolania malo byť Rakúsko, a v ďalšom pokroku ku sporom a nehodám, zasahujúcim i za hranice samého mocnárstva.

Známe sú nám ovocia tejto, pre Rakúsko neprirodzenej politiky. Pred rokom vyhlásená bola „voľná dráha“, a po najnovších trpkých skúsenostiach, ktoré viedli k vystúpeniu Rakúska z nemeckého Bundu, a tým k zrieknutiu sa dotedajšej tak nazvanej veľkonemeckej politiky, začali sa ozývať náhľady, že snáď teraz už Rakúsko príde do svojej prirodzenej koľaje, a tak ku zdravej a jedine prospešnej politike.

Lež dedičstvá predošlej politiky prežili i Králové Hradec i Sadovu. Predošlá sústava vypestovala si miláčkov, ktorí i teraz domáhajú sa svojej predošlej naduprávnenosti a od nej na žiaden spôsob dobrovoľne ustúpiť nemienia, nechcejúc ani len počuť o pravde a práve ostatných dietok Austrie.

A dielo usporiadania a uzrozumenia nedarí sa zase znovu.

Kto sú teda tí nepriatelia vyrovnania?

Domnievam sa, že každému tomu, komu záleží na udržaní a rozkvete mocnárstva nášho, otázka táto už na pamäť prišla, a čas je, aby sme sa oboznámili s nimi, lebo oni a jedine oni zodpovední budú za budúcnosť, trebárs táto aj nás nevinných neušetrí železnou rukou svojou.

Opýtajte sa, kto sú nepriatelia vyrovnania, a uvidíte, že každý poponáhľa sa odpovedať, ja nie, ani ja nie, ani ja nie, a každý kričať bude, ja chcem vyrovnanie, ale — i ja chcem, ale — a to „ale“ naposledy privedie vás k presvedčeniu, že to vyrovnanie je nemožné.

Prečo nemožné?

Už to slovo „vyrovnanie“ neodolne zahrňuje v sebe pojem „povoľnosti, zmierlivosti“. Lebo kde týchto niet, tam je možné len poddanie sa na milosť a nemilosť, pokorenie, podrobenie.

Povoľnosť ale a zmierlivosť so sebou nesú, aby vo vzájomných vyjednávaniach, dohovoroch atď. zaokrúhlila a do súhlasu uviedla sa ináč vyjavujúca sa ostrosť pochopov, často aj len predsudkov. Urputnosť, zaťatosť a meravé pridŕžame sa svojich vlastných náhľadov ale nikdy nepovedú k vyrovnaniu, k priateľskému uzrozumeniu. Tieto povolili by bezpochyby jedine násiliu.

Cestou teda vzájomnej povoľnosti a ústupnosti dalo by sa previesť vyrovnanie.

Lenže kto je ten, čo je túto cestu nastúpiť odhodlaný?

Ja nateraz úplne vynechávam tých politikov maďarských, ktorí vyslovujú, že uzavretie pätnásťčlenného pododboru o spoločných záležitostiach je tá najkrajnejšia hranica, po ktorú pôjdu; a vôbec nechcem hovoriť ani o tak nazvanej „uhorskej záležitosti“, ktorá, uznávam to, veľkú úlohu hrá v našich štátoprávnych pomeroch, a o ktorej mnohí myslia, že keby tá raz k uspokojeniu Maďarov riešená bola, všetko by bolo v poriadku. Ako hovorím, trebárs nesúhlasím s týmto náhľadom, predpokladajúcim len jednostranné, teda neúplné, a tak ani stálosti a trvácnosti mať nemôžúce riešenie otázky uhorskej, predsa o nej a vôbec o politikoch maďarských nateraz hovoriť nejdem. Bola o nich už i tak často reč, a bude viac ráz.

Ktože teda, bez ohľadu na Maďarov, odhodlaný je nastúpiť cestu vzájomnej povoľnosti a ústupnosti?

Tí, ktorí do programu svojho prijali zásadu vzájomnej transakcie spoločného dorozumenia.

Akýsi dr. Fischhof^[428] nedávno vystúpil s návrhom, aby čelnejší mužovia všetkých národov zišli sa v súkromnú poradu a tam v dôvernom rozhovore aby snažili sa ustáliť nejaký program, ktorý možné by bolo prijať za základ budúceho usporiadania Rakúska. Program ten stál by na dorozumení a kompromisoch, a tak snáď by viedol aj ku konečnému upraveniu štátoprávnych pomerov. Myšlienka táto už pred Fischhofom dávno vyslovená a prijatá je federalistami.

Ktorýsi časopis doniesol o tomto návrhu tú zprávu, že vláda by sa tešila jeho uskutočneniu.

A čože povedali na to napríklad Nemci?

Ani počuť o ňom. Oni musia si najprv sami ustáliť svoj program a len potom pustia sa do porozumenia s inými; to bola ich krátka a určitá odpoveď, ako ju doniesla „Neue Freie Presse“.^[429]

Im ešte vždy jedná sa o nemecké povolenie Rakúska; oni dosiaľ neznajú a znať nechcú, že Austria nie je nemecký štát; im sníva sa ešte vždy o supremácii a hegemónii nemeckej — oni teda nepotrebujú ani povoľnosti, ani ústupnosti a nasledovne ani nastúpiť cestu vzájomného dorozumenia.

Čítajte len Neue Freie Presse a jej tovarišov in politicis,^[430] a presvedčíte sa hneď a dokonale o tom, že keby táto rota mala moc podľa žiadosti svojej, ani len reči nesmelo by byť o viac národoch v Austrii; oni iste za najvyššie povolanie svojho „ústavného nemeckého liberalizmu“ držali by vyničiť aj len pamiatku mnohojazyčnosti v Rakúsku.

A títo a takíto ľudia mali by nastúpiť cestu vzájomnej povoľnosti? No to! Čo im záleží na tom, či sa usporiada Rakúsko lebo nie, nech len oni i napotom, ako dosiaľ, budú môcť húsť svoju obľúbenú nôtu o samospasiteľnosti germanizácie.

Cesta povoľnosti vzájomnej bola by tou „voľnou dráhou“, ktorú do výhľadu postavil septembrový manifest, a novopressisti^[431] a komp. nechcú ničoho znať o voľnej dráhe, im milšia je „nevoľná a násilná“, nech len vedie k uskutočneniu ich veľkonemeckých chúťok, nech len vedie v službu nemeckej idey všetky austrijské národy.

A naposledy tá cesta povoľnosti viedla by k tomu, že by aj ostatné austrijské národy voľne vyvinuli vlohy a duchovné schopnosti svoje, a podľa síl svojich povzniesli sa, ako to už i teraz podľa možnosti robia, v osvete; a naposledy napadlo by im ešte závodiť v kultúre s Nemectvom, ktoré domnieva sa ju mať v árende, a keď nie to, myslí si aspoň, že len ono má výsadu na ňu. No tu by už len Neue Freie Presse kričala a vrešťala, že snáď ešte i tieto národy majú byť kultúrnymi, a ich reči tiež; veď je to ujma výsady nemeckej, ktorá povolaná je kultúru roznášať svetom.

Nie! Neue Freie Presse a jej prívrženci nikdy neprivolia dobrovoľne na vyrovnanie cestou povoľnosti tých sporov a roztržitostí, ktoré prekážajú konečnému zriadeniu Rakúska! Čokoľvek, len to nie, lebo oni len „deutscher Geist“ a „deutsche Bildung“^[432] znajú, ostatné pre nich tak dobre, ako že nejestvuje.

Toto sú tí najzaťatejší nepriatelia vyrovnania; toto sú tí nepriatelia voľnosti, slobody, ústavnosti, a trebárs znajú, že ku tomu cieľu, ku ktorému vedú ich zámery a snahy, jediný absolutizmus kliesni cestu, predsa, akoby na posmech všetkej voľnosti, nazývajú samých seba „deutsche verfassungstreue partajou^[433]“! Inému sotva by kedy napadlo ich tak prezývať!

Tu máte odpoveď, pravda, len čiastočnú na otázku, kto sú nepriatelia vyrovnania. Nemci boli miláčkovia dávnych systémov, ale takých miláčkov bolo viac, nuž a oni všetci nechcú nič vedieť o vyrovnaní.

Či sa teda vydarí? Ak nie teraz, vydarí sa po nových, ešte len nastúpiť majúcich skúsenostiach, lebo zdá sa, že doterajšie nepostačovali ešte na to, aby od hustej buriny a šípov očistili k vyrovnaniu a k uznaniu pravdy vedúcu cestu!