ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[562]Vysokoosvietený a dôstojný generálny konvent!

Proti urážlivému uzavretiu ev. a. v. potiským dištriktom v zhromaždení, dňa 30. júla b. r. v Miškovci držanom, na základe nárady dôstojného pána superintendenta Štefana Czékusa^[563] a s ním spoluúčinkujúceho povereníctva dňa 2. júna b. r. vynesenému, ktorým sa veľkorevúcke ev. a. v. veľgymnázium a s ním spojené semenisko učiteľské z lona potiského evanjelického cirkevného okolia a z úžitku všetkých dobrodení cirkvi našej vytvára, prinútení sme odvolať sa na vysokoosvietený a dôstojný generálny konvent a prosiť o liek proti utrpenej urážke práv našich.

Medzitým skorej, ako by sme dôvody svoje proti urážlivému uzavretiu predostreli, za potrebné držíme obzrieť sa trochu naspäť do minulosti, aby sa tak vývin tých vecí, a tým spolu i ich prítomné štádium dôkladnejšie prehliadnuť mohlo.

Dôstojným pánom superintendentom Czékusom proti veľkorevúckemu gymnáziu prevedené inkvizítorské pokračovanie a nato nasledovavšia, teraz už na zavretie pozdvihnutá urážlivá nárada tvorí vrchol tých početných injúrií^[564] a prenasledovaní, ktorým boli rečené gymnázium, jeho učbársky sbor a študujúca mládež v tieto posledné roky vystavené.

Ďaleko by siahalo, keby sme tieto krivdy na mieste tomto po jednej vypočítať chceli, za dostatočné držíme len na tie sa odvolať, ktoré sa v osvedčení a žalobe, podanej skrz veľkorevúcky učbársky sbor^[565] dňa 25. mája b. r. dôstojnému pánu superintendentovi a pri písomnostiach vyšetrovania sa nachodiacej, ako i vo zpráve tu priloženej spomínajú. Z týchto jasne vysvitá, že veľkorevúcke gymnázium od svojho povstania bolo terčom ustavičných, z fanatickej národnej nenávisti proti Slovákom vytekajúcich nápadov, ktoré sa obzvlášť v utŕhačstve pravidelne prevádzanom a upodozrievaniach z panslavistického a protivlasteneckého ducha zjavovali. Vysvitá ďalej, že keď tieto upodozrievania prešli i do zpráv verejných úradov a právomocností, predstavenstvo ústavu, v povedomí čistoty úmyslov svojich, učinilo na sebaobranu viaceré pokusy, aby mylne informovaným právomocnostiam predstavilo vec v pravom svetle, opätovne prosiac právomocnosti, aby proti gymnáziu pozdvihnuté žaloby predstavenstvu oznámiť ráčili, a tým činom podali spôsob a príležitosť príčiny odôvodnených žalôb odstrániť, zlovoľných utŕhačov a žalobníkov odkryť a dobrú povesť ústavu ako pred právomocnosťami, tak pred obecenstvom, na mylnú cestu zavedeným, očistiť; ale tieto lojálne prosby odzneli zakaždým bez výsledku a zastupiteľstvu školy zatvorená ostala každá, k zákonnej sebaobrane príslušná cesta. Vysvitá konečne z rečených spisov, že ani svätosť pozitívnych zákonov nevzala sa do ohľadu, keď to tak záujem zrušenia veľgymnázia so sebou doniesol, ako to uvedené prílohy a skrz 10. § XXVI. článku z roku 1790/91 bránených školských základín^[566] odobratie dosvedčuje.

Nie div, že pri v toľkej miere rozvinutom prenasledovaní spravujúca rada veľgymnázia veľkorevúckeho v prílohe menovanej dáva výraz tomu bolestnému presvedčeniu, že podľa jej mienky v záležitosti osočovanébo ústavu nezamýšľa sa osvetlenie pravého stavu veci, lež dosiahnutie iného zámeru. A toto tušenie sa onedlho vyplnilo! Lebo fanatickí nenávistníci slovenského gymnázia vidiac to, že nezákonné odberanie školských základín nielenže neprivedie k pádu veľgymnázium, ba práve protivne, že prípad tento na stranu prenasledovaného gymnázia vyvoláva v hojnom počte takých šľachetnomyseľných zástupcov, ktorých horlivou obetavosťou bude utrpená hmotná ujma onedlho vynahradená, odhodlali sa na veľgymnázium toto, pod zámienkou, že sa tu znebezpečujú záujmy uhorskej vlasti, osnovať konečný nápad.

Počiatok útoku stal sa vo výborovom zhromaždení stolice Zvolenskej pod vedením podžupana Grünwalda.^[567] Tento podžupan, súc spolu usporiadateľom slovenských — ako sa hovorí — subvencionovaných novín pod menom „Svornosť“,^[568] všetko vykonal v novinách týchto na poli denunciácie a upodozrievania, aby proti slovenským gymnáziám, zvlášť proti veľkorevúckemu popudil verejnú mienku. Pod jeho predsedníctvom zrodil sa dňa 15. apríla b. r. známy zvolenský stoličný prípis,^[569] v ktorom tri slovenské gymnáziá a medzi týmito zvlášť i veľkorevúcke veľgymnázium bez všetkých skutočných dát obvinené sú z panslávskeho a protivlasteneckého ducha a zo zámerov, záujmy uhorskej vlasti znebezpečujúcich; vysoká vláda k tomu sa vyzýva, aby tie nebezpečné ústavy zrušila alebo pretvorila.

S prípisom týmto súčasne — ako sa hovorí — následkom úpravy z inej strany obdržanej, Ondrej Bartóffy,^[570] na ten čas mesta Veľkej Revúcej mešťanosta, podal pred výbor Gemerskej stolice jedno memorandum, v ktorom vyzýva výbor k tomu, aby pri vysokej vláde sprostredkoval zrušenie gymnázia veľkorevúckeho.

Následkom prípisu zvolenského stoličného výboru vysoké uhorské kráľovské ministerstvo osvety nariadením zo dňa 24. apríla b. r., číslo 547, v ktorom bez všetkého skutočného dôkazu prízvukuje námahy panujúceho panslávskeho ducha pri veľkorevúckom veľgymnáziu, vyslalo dôstojného pána superintendenta Czékusa vyšetrovať proti tomuto gymnáziu, ale neoznačilo taký čin alebo prípad, ktorý by sa týmto vyšetrovaním mal dotvrdiť a objasniť.

V ten samý čas, následkom memoranda Bartóffyho, vyslané bolo i stoličné povereníctvo proti veľkorevúckemu veľgymnáziu, a to pod vedením podžupana, ktorý pri zakazovaní, vlastne odberaní zmienených už základín školských hral úlohu hlavného činiteľa.

Okrem týchto pán superintendent Czékus, ešte i jedno dištriktuálne povereníctvo k boku svojmu improvizujúc, s týmito a so stoličným vyšetrujúcim povereníctvom spolu, sprevádzaní csendbiztošmi^[571] a pandúrmi, prišiel na miesto, aby tam ako cirkevný pohlavár — vyplnil ako policajt zverenú mu úlohu. Medzi písmami vyšetrujúcimi nachádza sa toho stopa, že vo Veľkej Revúcej pred funkciou touto, za viacej dní napájaním a kortešovaním, zbierali sa podpisy medzi obyvateľstvom na jednu, proti gymnáziu a jeho učbárom namierenú petíciu.

Pri začiatku pokonávania zhromaždený patronát vyzval pána superintendenta, aby z príčiny tej, že v záujme patronátu leží zaopatriť si istú vedomosť o základnosti alebo bezzákladnosti obžalôb proti gymnáziu zadaných, dovolené mu bolo dať sa pri vyslanstve zastúpiť povereníkmi. Ale toto oprávnené požadovanie jeho bolo pánom superintendentom odmrštené a pritom sa vyslovilo, že vyšetrovanie prevedie pri zavretých dverách.

Vyznať musíme, že vyšetrovanie toto pánom superintendentom a s ním došlými povereníctvami bolo prevedené s čo možno najväčšou prísnosťou, lebo nielenže dostavivší sa žalobníci — ako svedkovia často bezvýznamných okolností s najväčšou trpezlivosťou boli vyslúchaní, ale starosť obrátila sa i na to, aby také nerozumné výrazy, ktoré z veľkorevúckeho gymnázia dávno vyšlí jednotlivci v spoločenskom živote pri rozličných príležitostiach poblabotali, alebo také nerozvažité slová, ktoré žiakom doma na hospode pred gazdinami a domácou čeľaďou vykĺzli a ktoré dovtedy pred učbárskym sborom akoby v tajnosti držané boli, zo zatvoreného kruhu súkromného, poťažne domáceho a rodinného života na verejnosť boli vyvlečené, majúc slúžiť ako dôkaz proti ústavu za korisť vyzretému.

Gymnaziálne triedy počas riadnych prednáškových hodín skrz vyšetrujúce povereníctvo navštívené súc, mládež obzvlášte z maďarskej reči a literatúry prísnej skúške bola podrobená, pri ktorej príležitosti povereníctvo presvedčiť sa mohlo o tom, že obzvlášte učenci vyšších tried a medzi týmito práve tí, ktorí krem Veľkej Revúcej neboli na inom gymnáziu, pravidelne a plynne hovoria po maďarsky. Týmto činom dali skutočný dôkaz toho, že tá obžaloba, akoby sa medzi mládežou prechovávala nechuť k maďarskej reči a k maďarskému národu, je ničomná denunciácia.

Domnievali sme sa, že skúsenosť táto v istej miere skrotí predpojatosť údov povereníctva, ale dosť skoro videli sme, že takéto, o výtečnosti gymnázia svedčiace skúsenosti nízko cenia a neradi pozorujú.

S tým väčšou zvedavosťou preskúmané boli od žiakov zobrané príručné knihy a zošity, maďarské a slovenské písomné práce mládeže, písomnosti vzdelávacieho spolku, zápisnice zhromaždení patronátu, spravujúceho výboru a učbárskych porád, na majetok veľgymnázia sa vzťahujúce knihy, listiny a počty — áno i knihy veľkorevúckeho poštového úradu preskúmalo povereníctvo ohľadom toho, odkiaľ dostáva veľgymnázium toľko peňazí, ale s kresťanskou oduševnenosťou znášaná apoštolská chudoba nevzala sa pod vyšetrovanie, aby v oči terajšiemu materializmu, demoralizácii a svojmu vlastnému pokračovaniu nebola nútená vydať svedectvo o vznešenej sebaobetavosli a čistom kresťanskom ráze učbárov; slovom, hľadiac na prítomnosť a minulosť, všetko vykonalo, aby na odôvodnenie proti gymnáziu nastrojenej rany aké-také dôkazy boli zobrané.

Po ukončení trojdenného vyšetrovania pán superintendent oznámil predstavenstvu patronátu, že výsledok pojednávania pre hromadu látky teraz oznámiť nemôže, ale že zprávu, poťažne návrh svoj, ktorý má podať dištriktuálnemu konventu, pošle svojím časom i patronátu. Nato zastupiteľstvo patronátu predložilo žiadosť, aby skorej, než by sa táto zpráva a či nárada vyhotovila, dovolené bolo zastupiteľstvu pri krátkom pojednávaní na základe spisov vyšetrovacích môcť porobiť na žaloby, proti gymnáziu pozdvihnuté, a v ohľade snáď ešte objasniť sa majúcich okolností svoje poznamy; avšak táto oprávnená a zákonitá žiadosť bola od pána superintendenta a údov povereníctva jednoducho odmrštená.

Spomenutú už superintendentovu zprávu a či náradu, ktorá v odpise pod ./. 2 sa pripojuje, gymnaziálna správa dostala dňa 9. júna a z toho spisu prvý raz upovedomený bol patronát o hlboko siahajúcej, už dávno nastrojenej rane, ktorá namierená bola ako proti škole ničím sa neprevinenej, tak i proti právam patronátu čo autonómnemu telu, ktorého základné práva sú zákonmi vlasti zabezpečené.

Patronát vo svojom, na dištriktuálny konvent upravenom osvedčení a či obranopise, dňa 28. júna b. r. vydanom a tu pod ./. 3 pripojenom dokázal, nezákonitosť pokračovania proti veľgymnáziu zavedeného nespravodlivého návrhu a bezzákladnosť v ňom obsiahnutých obžalôb, a na tento obranopis a na vyložené v ňom punkty i teraz odvoláva sa patronát, váhu kladúc na tú skutočnú okolnosť, že ak by snáď vo vyšetrovacích spisoch i také obžaloby sa vyskytovali, ktoré v obranopise nie sú vyvrátené, tieto mlčaním o nich nemôžu byť považované za uznané, lebo vyšetrovacie spisy neboli oznámené patronátu. S obsahom vyšetrovacích spisov len vtedy bol oboznámený patronát po prvý raz, keď ony na dištriktuálnom, dňa 30. júla v Miškovci držanom konvente — neznáme, či cele a či len sčiastky — boli prečítané. Pri tejto príležitosti prítomní početní údovia patronátu presvedčili sa o tom, že návrh superintendentov mimo toho, čo je v obranopise pod ./. 3 uvedené, skrze samé vyšetrovacie spisy najviac sa podvracia, nakoľko z týchto vysvitá, že v otáznom návrhu také obžaloby sú uvedené za dokázané skutky, ktoré ani netvorili predmet vyšetrovania, a tak len akoby z povetria lapané boli; sčiastky ale také, ktoré hoci i tvorili predmet vyšetrovania, neboli dokázané, alebo konečne také, ktoré s veľgymnáziom a jeho patronátom a sborom učbárskym v žiadnom príčinnom spojení nestoja, a tak za dôkaz k veci patriaci brať sa nemôžu.

Na dokázanie nášho tvrdenia osmeľujeme sa zo spisov vyšetrovacích dakoľko konkrétnych prípadov uviesť. Tak napríklad:

Prvý punkt dôvodov návrhu, ktorý by patronát gymnázia obťažoval, vo spisoch vyšetrujúcich ani písmenou sa nezmieňuje, a tak dokazuje sa byť púhou klebetou.

Druhý dôvod návrhu, to tvrdenie, že sbor učbársky veľgymnázia osvedčuje nenávisť proti vlasti a maďarskému národu, tým chce dokázať, že učbár Zoch dňa 9. marca b. r. Rusko zvelebujúc, vyzýval mládež k pestovaniu národného ducha slovenského a vyslovil nádeju, že „zem, ktorá nepatrí nikomu inému než slovenskému národu, vytrhnú z hrdla sebcov“; učbár Zoch určite zapieral, že by v takom zmysle bol hovoril, odvolávajúc sa na dokázanie tvrdenia svojho na obranných svedkov. Títo svedkovia boli i vypočutí, ale taká otázka, či „učbár Zoch povedal inkriminované slová, alebo či v podobnom zmysle sa vyjadril“, svedkom predložená nebola. A keďže takto vyzvaní obranní svedkovia ohľadom inkriminovanej výpovede nemohli sa osvedčiť, preto ona vzala sa do návrhu za dokázanú.

Tak myslíme, že niet a nemôže byť spravodlivého sudcu, ktorý by takéto pokračovania za nestranné a vierohodné považoval.

V druhom punkte pod b ./. učbár Ormis^[572] obviňuje sa z búrenia proti autonómnej cirkvi, popudzovania baníkov a z uväznenia za tože, a z viac takýchto žalôb ako skutočných prečinov, keď predsa podľa spisov vyšetrujúcich tieto žaloby zjavujú sa byť ničím nedokázanou ohovárkou; ba v punkte tomto i také obžaloby obsiahnuté sú proti Ormisovi, z ktorých on sám ani vyslýchaný nebol.

V tomže punkte pod c tak popudlivé výrazy kladú sa Bottovi,^[573] bývalému pomocnému učbárovi, do úst, ktoré ničím nie sú dokázané a ohľadom ktorých Botto vyslýchaný nebol.

Práve tam pod d proti učbárovi Čulíkovi^[574] a Kovalevskému^[575] uvádzajú sa také výpovede ako dokázané skutočnosti, ohľadom ktorých vo spisoch vyšetrovacích, vyjmúc púhej denunciácie, žiadneho dôkazu sa nenachodí.

V druhom pod e a v treťom punkte uvedená tá jednoduchá okolnosť, že študujúca mládež pri príležitosti jedného majálesu popri krajinských zástavách i zástavami slovenskonárodnými a címerom skrz Jeho Veličenstvo potvrdenej Matice slovenskej ozdobila svoj slávnostný pochod, považuje sa za istý znak nenávisti proti uhorskej vlasti a maďarskému národu a berie za základ k takým upodozrievaniam, ktoré nemožno vysvetľovať z vyšetrujúcich písomností, ale len z predpojatosti a zo zlého úmyslu patričných upodozrievačov.

Vo štvrtom punkte medzi bezzákladnými ohovárkami ako dokázaná vec uvádza sa medziiným i to, že jeden, z veľkorevúckeho gymnázia vyšlý učiteľ povedal po istých, v maďarskej reči odbavovaných obradoch pohrebných: „Idem si ústa vymyť, lebo mi smrdia od maďarskej reči.“^[576] Ale medzi spismi vyšetrovania ani jediného svedka niet, ktorý by o tomto vydával svedectvo, sám zažalovaný učiteľ ale, ktorého v časopisoch uverejnené osvedčenie pod 4 tu pripojujeme, vzťahom na túto obžalobu nebol ani vypočutý.

Z týchto niekoľkých konkrétnych prípadov, medzi čítaním spisov vyšetrovania poznačených, a z uvedených v obranopise pod 2 ./. dát zjavne vysvitá, že vyšetrovacie pokračovanie nemožno považovať za nestranné pokračovanie a návrh superintendentov za listinu, zasluhujúcu bezvýnimočnú vieru, a nasledovne v tak vážnej záležitosti, aká je otázka udržania alebo zatvorenia jedného veľgymnázia, nemôže sa brať za dôstojný základ jedného pokonného uzavretia dištriktuálneho.

Do ohľadu berúc tú okolnosť, že otázny návrh pána superintendenta pred zasadnutím dištriktuálneho konventu bol poslaný seniorátom na pojednávanie, ďalej do ohľadu berúc, že vyslanci seniorálni dostavili sa do konventu dištriktuálneho s hotovými hlasmi, v záležitosti tejto donesenými, nielen slušná, ale i spravodlivá a základná bola tá, zo strany patronátu pred dištriktuálny konvent podaná prosba, že „nakoľko senioráty vyšli a rozhodli v záležitosti veľkorevúckeho veľgymnázia na základe jednostrannej informácie pána superintendenta, z tej príčiny návrh a naň sa vzťahujúci obranopis spolu s listinami vyšetrovacími nech sa späť pošlú seniorátom na nové pojednávanie a vynesenie uzavretia“.

Ale táto oprávnená prosba odznela v konvente bez výsledku, lebo pri prijatí návrhu superintendenta naši osobne zainteresovaní vyšetrovatelia a žalobníci rozhodne vplývali na uzavretie konventu a od ďalšieho času, následkom neprestajných agitácií proti nám rozdráždeného a v porade nemiestnymi výbuchy a vyhrážkami sa zúčastnivšieho obecenstva, hlas odstrašil pri spravodlivej veci našej sa zúčastňujúci právocit. Darmo odvolávali sme sa na svoju nevinnosť a na dokázanú bezzákladnosť a nespravodlivosť návrhu superintendenta; darmo sme sa bránili naše základné práva zabezpečujúcim § 5, XXVI. článku zákona z roku 1790/91; všetko toto nič neosožilo. Napriek všetkému tomu vynesený bol proti nám výrok, že dištrikt neuznáva viac veľkorevúcke gymnázium za svoje, jemu právo jestvovania, ktoré mu bol udelil, odníma a vytvára ho z úžitku všetkých dobrodení cirkvi, ale ho nezrušuje.

Táto posledná výpoveď dostala svoj význam ešte tým, že po vyslovení uzavretia prítomný gemersko-malohontský podžupan pred dištriktuálnym konventom sa vyslovil, že následkom skrze neho výboru Gemersko-Malohontskej stolice podaného a v podstate s návrhom superintendenta sa zrovnávajúceho oznámenia tenže výbor poslal prípis vysokej vláde, aby veľkorevúcke gymnázium bolo zrušené a na jeho miesto postavila sa slovensko-maďarská reálka.

Proti rečenému už uzavretiu dištriktuálneho konventu patronát veľkorevúckeho gymnázia v tomže konvente oznámil apelátu na generálny konvent.

V posiaľ prednesenom ukázali sme vývin proti gymnáziu nasnovaného nespravodlivého prenasledovania a nespravodlivosť, bezzákladnosť teraz už na uzavretie pozdvihnutého návrhu superintendenta; teraz už pokojne vysloviť môžeme tú vôbec známu, ale našimi nepriateľmi farizejským spôsobom tajenú pravdu, že nie udávaný panslavistický a protivlastenecký duch a pôsobenie, ktorého s najväčšou napnutosťou síl a použitím všetkých prostriedkov prevedená policajná inkvizícia nebola vstave objaviť ani najmenší znak, ale len tá okolnosť, že veľkorevúcke gymnázium ako evanjelické slovenské gymnázium jestvuje, zapríčinila prenasledovanie tohoto ústavu a vynesenie rečeného už uzavretia.

Čo ešte riecť máme, to sa vzťahuje na zápisnicu dištriktuálneho konventu a formulovanie uzavretia.

Dotyčne zápisnice poznamenávame, že odôvodnenie do tejže zápisnice v celej rozsiahlosti vnesenej a konventu — vraj — predostretej superintendencionálnej, z päť punktov pozostávajúcej nárady obsahuje cele iné a nie to, čo sa pred dištriktuálnym konventom čítalo. Tam totiž prečítaná bola tá nárada, ktorá sa pri tomto našom odvolaní pod 2 ./. predostiera, z ktorej osem výtlačkov pre osem seniorátov je rozposlané, a ktorej pôvodina nachodiť sa má medzi patričnými písomnosťami. Keď sa táto nárada porovnáva s náradou v zápisnici v celej rozsiahlosti podanou, ukáže sa, že táto posledná od nárady skutočne predostretej podstatne sa delí. Lebo z tejto poslednej viac takých dôvodov, tvrdení a obžalôb je vynechané, ktoré prichodia v pôvodine, a za také dôvody, tvrdenia a obžaloby v poslednej uvedené sú, ktoré nenachodia sa v pôvodine.

Domnievame sa, že pri vážnom úradnom pokonávaní tak dôležité listiny, ktoré tvoria základ celej veci, nemôžu byť poddané variáciám, závislým od ľubovôle zapisovateľa, a ak v celej rozsiahlosti do poradnej zápisnice prišli, vyhľadáva sa, aby od slova do slova, nie ale výpustkami a docela inými prílepkami zmenené, boli vnesené. Z tejto zásady vystupujúc, necítime sa zaviazanými odpovedať na lživú — pravdepodobne skrz dištriktuálneho hlavného zapisovateľa do zápisnice dištriktuálneho konventu vnesenú — náradu, pridŕžajúc sa nárady pôvodne podanej, na ktorú sa ako v našom, pod 3 ./. pripojenom osvedčení, tak i v tejto apeláte našej odvolávame. Ďalej za pravde nezodpovedajúce vyhlasujeme to vyjadrenie zápisnice, že hlasmi siedmich seniorátov proti jednému hlasu seniorátu malohontského donesené je to uzavretie. Pohľadom na toto predostierame pod 5 ./. hlas gemerského seniorátu, ktorý len v tom prípade pristupuje k nárade superintendenta, ak sa v nej udané dáta dokážu byť pravdivými, vskutku ale je tak, že sa tieže nedosvedčili; ďalej odvolávame sa na hlasy troch spišských seniorátov a seniorátu šiestich kráľovských miest, bo sa tak pamätáme, že hlasy tieto podstatne odchyľujú sa od uzavretia dištriktom vyneseného. V tomto prípade ale nezrovnávalo by sa s väčšinou seniorálnych hlasov. Z tej príčiny úctive prosíme pri predbežnom skúmaní prezrieť hlasy seniorátov a konštatovať tú vec, či v zápisnici dištriktuálneho konventu obsiahnuté uzavretie zrovnáva sa so seniorálnym v tejto záležitosti danými hlasmi. V prípade nezrovnania sa, malo by sa uzavretie považovať za neplatné.

Dotyčne v zápisnici dištriktuálneho konventu obsiahnutého uzavretia, nakoľko uzavretie toto donesené bolo podľa urážlivej nárady superintendenta a ukázali sme nespravodlivosť, bezzákladnosť a ničotu tejže, ako v osvedčení našom pod 3 ./., tak i v apeláte tejto preto, aby sme nemuseli opätovať proti urážlivému uzavretiu tomu, apelujúc dôvody naše od počiatku, odvolávame sa na tie, ktoré sme už v osvedčení našom pod 3 ./. a v tejto apeláte uviedli.

Vyše týchto ešte i z nasledujúcich dôvodov prosíme otázne uzavretie ako neplatné a právo urážajúce zrušiť, a to:

a) Lebo pri odhlasovaní tohoto uzavretia účasť mali i takí jednotlivci (pán Rudolf Latinák, gemerského seniorátu dozorca), ktorí pri vyšetrovaní ako vyšetrovatelia a i pri hotovení nárady superintendentovej ako účastníci spolupôsobili preto, aby tá nárada stala sa uzavretím, bolo s ich osobným záujmom spojené a nad to známi sú ako predpojatí nepriatelia gymnázia.

b) Keďže v superintendentovej, dištriktu predloženej nárade, sčiastky väčšia časť patronátu, sčiastky jednotliví učbári a hneď zase celý učbársky sbor, sčiastky študujúca mládež hromadne, sčiastky pojediní zo škôl vykročivší a nepomenovaní jednotlivci žalobami sa obťažujú — a ak tieto žaloby vzťahujú sa na také činy, ktoré proti cirkevným a svetským zákonom čelia, vtedy sudcovstvo nad nimi prislúcha konzistóriu alebo riadnemu svetskému súdu, ale na žiaden prípad do administratívneho kruhu dištriktuálneho konventu, a predsa miesto týchto obžalovaných nikomu nič nezavinivšie veľgymnázium smrťou sa pokutuje.

c) Lebo v uzavretí obsiahnuté je to vyslovenie, že „duch ten, v ktorom veľkorevúcke gymnázium napriek opätovným napomenutiam a upozorneniam prevádza so stálou dôslednosťou účinkovanie svoje, protiví sa záujmom ako cirkvi, tak i vlasti našej“, je tak všeobecné a neurčité, že si pod tým bárskto čokoľvek môže predstaviť; taký duch, ktorý sa nezjavuje v pomenovateľných činoch, predmetom pokuty byť nemôže, a tak sa ani za príčinu trestu brať nedá. Prečo uzavretie nepovie, v akom bludárstve alebo v akej, proti obecnej mravnosti čeliacej náuke, alebo v iných protizákonných činoch zjavuje sa onen duch, keď ho za taký drží, ktorý sa protiví záujmom vlasti a cirkvi.

Len z tej príčiny nepovie, lebo takého prípadu v skutočnosti niet. Podľa nášho ponímania duch ten, ktorý sa v rečenom už uzavretí zaobaluje do neurčitých výrazov, záleží v tom, že pri veľkorevúckom veľgymnáziu v slovenskej reči, ako reči náukozdelnej, rozširovalo sa medzi slovenským evanjelickým ľudom naším sväté učenie Krista Pána s pravou kresťanskou vzdelanosťou a osvetou. Toto je ten, čo sa vyznať nechcelo, protivlastenecký a proticirkevný duch; alebo ak je nie ten, teda ktorý? Nech sa ukáže! Ale ducha toho všetci tí horliví protestanti, a to bez rozdielu národnosti, ktorí žiadajú si udržať civilizátorskú misiu evanjelickej cirkvi medzi naším slovenským ľudom a nechcú uviesť evanjelickú cirkev do protivy s väčšinou vlastných vyznavačov, napriek všetkým prenasledovaniam budú i za týmto stálou dôslednosťou zastávať a udržovať. Že by pre toho istého ducha na veľkorevúcke gymnázium opätované napomenutia a upozornenia upravené boli bývali, to nestojí, a napomenutie takéto k nášmu vedomiu nikdy neprišlo.

d) Lebo dištrikt veľkorevúckemu veľgymnáziu právo jestvovania a povolenie nikdy nedal, a tak ho ani vziať nemôže. Právo jestvovania a povolenie dal mu 5. § XXVI. článku z roku 1790/91, na základe ktorého toto veľgymnázium skrz svojich zakladateľov a patrónov v evanjelickej autonómnej cirkvi našej do života bolo uvedené; dištrikt ale uznal už len právne založené a jestvujúce gymnázium.

e) Keďže gymnázium naše z požitku všetkých práv vytvoriť nemožno, lebo v lone autonómnej evanjelickej cirkvi stojacu školu našu udržujú základiny a obetavosť samej cirkvi, vlastne v cirkvi žijúcich protestantov. V zákone ale určite je vyslovené: „Fundationes evangelicorum pro scholis factae aut in posterum constituendae pro ut etiam eleemosynae ab iisdem nulla ratione adimantur nec e manibus eorum ullo sub praetextu eximantur.“ Čo teda zákon na stranu školy zabezpečuje, to uzavretie dištriktuálneho konventu nemôže odberať, a nakoľko onen výraz uzavretia tohoto, „z pôžitku všetkých dobrodení cirkvi našej sa vytvára“, prestiera sa i na dobrodenia zákonom poistené, natoľko za neplatné a žiadne má sa považovať. Vzťahom na tento predmet prinútení sme predostrieť žalobu, že pán superintendent Czékus toho roku v mesiaci júni, teda skorej, než svoj urážlivý návrh dištriktuálnemu konventu podal a tenže na uzavretie dal povýšiť, keď sme od neho podľa uvedeného zákonného zvyku prosili riadne vystrojenie našich alumnických suplikantských knižočiek, knižočky tieto vydať odoprel, a tak nás nášho zákonného práva „eleemosynas colligendi“ pozbavil. Úctive prosíme za toto svojvoľné a právoborné pokračovanie pána superintendenta na zodpovednosť vziať a toto jeho pokračovanie ako nezákonné odsúdiť.

f) Keďže pri veľgymnáziu našom jestvujúce semenisko učiteľské skrz početné evanjelické cirkvi v ich vlastnom záujme — podľa zákonom daného práva — bolo založené, dištrikt veľmi dobre vedel o jestvovaní a pôsobení jeho, lebo v tej otázke, či v tých dobrodeniach, ktoré bývalé nyiregyházske učiteľské semenisko požívalo a z pokladnice dištriktu ťahalo, toto semenisko učiteľské zúčastniť má, lebo nie, i lanského roku na dištriktuálnom konvente rokoval. Dištrikt teda v skutočnosti uznal toto učiteľské semenisko a predsa v protive k tomu vo svojom uzavretí vyslovil, že nakoľko ho neuznal, pre tú príčinu jeho doteraz vydané vysvedčenia sú neplatné. Neberúc do ohľadu rečené už uzavretie, toto už i preto nemôže byť platné, lebo si spiatočnú moc priosobuje, a v tomto prípade všetky tie zákonne prevedené a i skrz cirkevné vrchnosti potvrdené voľby, ktoré sa následkom vysvedčení zo semeniska preukázaných previedli, mali by sa za neplatné považovať, čo je samo v sebe vzaté nemožnosť. Ostatne odvolávame sa na to, čo sme v osvedčení našom pod 3 ./. na strane 14 a 15 o povstaní, potrebe a zákonom jestvovaní predostreli a spolu k tomu osvedčeniu nášmu pripojeným triadvadsiatim svedectvám prikladáme sem ešte šesť cirkevných svedectiev na preukázanie toho, že vo všeobecnosti vyslovené obvinenie bývalých žiakov ústavu nášho z protivlasteneckého účinkovania je len púhym utŕhaním.

g) Konečne predkladáme že dištriktuálny konvent svojím rečeným už uzavretím stal sa lupičom práva vlastných domácich viery, bo ich zbavil toho práva, s ktorým sme sa vo vlasti tejto ako evanjelici a. v. zrodili, a uráža XXVI. článok z roku 1790/91, ktorý je v Uhorsku zákonom autonómie cirkvi našej evanjelickej. A v tomto ohľade záležitosť gymnázia veľkorevúckeho je nielen našou záležitosťou, lež záležitosťou evanjelickej cirkvi vôbec, ku ktorej príslušnému pokonávaniu generálny konvent cirkvi evanjelickej je povolaný.

Všetko to v jedno spojac, s hlbokou úctou prosíme vysokoosvietený a najdôstojnejší generálny konvent, aby podané už uzavretie dištriktuálneho konventu ako také, ktoré sa zakladá na jednostrannom pokračovaní a neodôvodnenej a nespravodlivej nárade, a tak i z tejto strany protizákonné a právourážajúce — zničiť, a nakoľko v superintendentovej nárade pod 2 ./. proti nášmu veľgymnáziu, tohože patronátu učbárskemu sboru a študujúcej mládeži rozličné obžaloby sa pozdvihujú, zakročenie ohľadom týchže obžalôb, a ich súdobné pokonanie na jedno, v záležitosti tejto vymenovať sa majúce z mužov, obecnú dôveru požívajúcich, k druhým superintendenciám prislúchajúcich, zostavené konzistórium zveriť ráčil. Ďalej:

Keďže potiský dištrikt vyslovil, že veľkorevúcke veľgymnázium neuznáva za svoju dištriktuálnu školu a autonómna škola naša von z cirkvi nechať sa nemôže, keďže i my sami žiadame vyhnúť proti nám namierenému prenasledovaniu a z toho pochádzajúcim i na cirkev škodlive pôsobiacim treniciam, z tej príčiny s hlbokou úctivosťou prosíme vysokoosvietený a dôstojný generálny konvent, aby veľkorevúcke veľgymnázium naše s cieľom cirkevno-školského zákonného dozorstva privteliť ráčil k preddunajskej superintendencii, ktorej početné cirkvi ku patronátu gymnázia ako tohoto spoluzakladatelia patria.

Dané zo zhromaždenia patronátu, držaného vo Veľkej Revúcej, dňa 27. augusta 1874. Štefan Daxner, gymnaziálny dozorca; Jozef Holub, zapisovateľ.