ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[329] I.

Politika je obrana záujmov.

Predtým, kým v celej Európe absolutizmus panoval nad osudy národov, len panujúce rodiny a dvory mali politiku, národy boli nulou.

Odkedy ale národy k povedomiu práv svojich človečenských prišli, odkedy spod jarma absolutizmu na pole ústavných slobôd sa vymohli, odvtedy i národy majú politiku.

Čo Veľká Katarína, cárica ruská, o politike povedala, t. j., že hriechy mravné môžu byť cnosťami politickými, a naopak hriechy politické cnosťami mravnými, to vzťahuje sa na politiku dvorov, v ktorej, svedectvom dejín, dvojjazyčnosť, klamstvo, zrada, podvod a všetky prostriedky macchiavelské^[330] vždy silne boli zastúpené. Prostriedky ale tieto v politike národov nemali by byť faktorom účinkujúcim.

Hovoríme to preto, lebo z ohľadu politiky tej, ktorú koryfeji maďarskí, vládu krajiny tejto skutočne v rukách majúci, z ohľadu nás Slovákov nasledujú, nie sme na čistom.

Oznamovalo sa nám, že podľa zákona zhromaždenie stoličné má voliť výbor stoličný, a predsa či máme prstom ukázať na stolice tie, v ktorých pán veľký župan so svojím klubom volil do výboru i takých, ktorých by zhromaždenie nikdy nebolo vyvolilo, ba čo viac, jesto prípady, v ktorých veľký župan skrze zhromaždenie vyvolených výborníkov — opravdivých priateľov ľudu a jeho slobody — sám svojvoľne povytieral a na ich miesta druhých povsadzoval.

Sľubuje sa všeobecne šetrenie každých spravodlivých nárokov; a predsa proti sluhu tomu dvorská uhorská kancelária ta upravuje veľkých županov, aby v poradách slovenských stolíc reč maďarskú uvádzali.

Vyhlasuje sa rovnoprávnosť národná na všetky strany a predsa tí, ktorí sa s rovnoprávnosťou národnou pred nami vystatujú, chcú všetky zákony z roku 1848, menovite i art. XVI, § 2, lit. e,^[331] z ohľadu výlučnej uprávnenosti reči maďarskej do života uviesť.

Komuže máme teda veriť, sľubom verejným, či skutkom sľuby tie podvracajúcim?

My zákonitosť Uhorska, nakoľko sú v nej občianske práva a povinnosti naše, taktiež i základné práva krajiny celej, vo vzťahu ku trónu obsiahnuté, uznávame a pevne pridŕžať sa jej chceme. Nemôžeme ale sa jej pridŕžať a ju uznávať tam, kde ona nás ničí a usmrcuje.

Ktorýkoľvek zákon, keby aj z ohľadu formy mal za seba sankciu kráľovskú, akonáhle nemá všeobecného uznania a platnosti, nemôže sa stať prameňom stavu toho, ktorý nazývame zákonitým, legálnym.

Všeobecné uznanie je teda výmienkou každej zákonitosti.

Toto uznanie ale nemôže sa dostať za podiel zákonu tomu, ktorý je podstatne zákonom božím a všeobecne cíteným právam človeka proti postavený, ktorého obsahom je bezprávie.

A či môže byť väčšie bezprávie v ohľade národnom, ako je art. 16, § 2, lit. e z roku 1848; art. 5 z roku 1844; art. 6 z roku 1840; art. 3 z roku 1836, v ktorých je vytvorenie reči našej slovenskej z poľa verejnoobčianskeho a skrze to mravné usmrtenie naše obsiahnuté?

Či môže dakto požadovať od nás, aby sme v zákonoch týchto obsiahnutú vraždu z ohľadu nás za platnú uznali?

Doista nie, aspoň žiaden spravodlivý, žiaden vlastenec nie tým menej, že práve zákony tieto v nimi zapríčinenom požiari občianskom roku 1848/49 sú zničené a na ich rumoch v Segedíne^[332] rovnoprávnosť občianska je vyslovená.

My teda sme priatelia legálnosti Uhorska, nakoľko legálnosť tá rovnoprávnosti národnej nie je proti postavená; a domnievame sa, že každý slobodomyseľný vlastenec heslo toto bez výnimky a reflexie za svoje uzná, ak len z dvojjazyčnosti káraný byť nechce!

II.

I v novinárstve bratov našich Maďarov, i v živote spoločenskom a verejnom vôbec platným sa usiluje robiť náhľad ten, keďže Uhorsko má jednu historickú minulosť, jedno zákonodarstvo, jednu politickú ústavu, mocou ktorej jednu historicko-politickú individualitu tvorí, že teda následkom toho v Uhorsku len jeden národ, t. j. „Magyar nemzet“, maďarský národ byť môže.

Náhľad tento mimovoľne upamätuje nás na vynálezcu tej nešťastnej idey, ktorá sa v svojom čase „österreichische Nationalität“ menovala a po krátkom živorení tak žalostne koniec vzala.

„Ein einiges grosses Österreich“ — ergo „österreichische Nation“, a tak „österreichische Nationalität“!^[333]

I my, i bratia Maďari usmievali sme sa nad vynálezom týmto, dobre znajúc, že národy sú inštitúcie božské a nie olovené figúrky, snadno roztopiť a v jednu väčšú figúrku upodobniť sa dajúce.

Ozaj, či tie okuliare, ktoré vynálezca „österreichische Nationalität“ upotreboval, nezdedili po ňom páni tí, ktorí teraz vo vlasti našej vidia len jeden národ, a to maďarský?

Ak by to skutočne tak bolo, ľutovali by sme ich, dobre znajúc, že sa bytnosť a jestvota veci okuliarom tým kvôli nezmení a že každý sebaklam musí skorej-pozdejšie nepríjemnému vytriezveniu ustúpiť.

Upozorniť musíme teda bratov Maďarov na to, že my tak dobre osobitným národom vlasti našej sme ako oni, že už za oných dávnych časov, kým ešte predkovia Maďarov dakde na stepiach altajských stáda svoje pásavali, otcovia naši zem túto menovali vlasťou svojou, už oni vtedy viedli na zemi tejto krvavé boje za národnú samostatnosť svoju proti tým istým protivníkom, ktorí i teraz radi by do vozíka svojho zapriahli nás, už vtedy mali tuná svoju štátnu ústavu, ktorej jednotlivé inštitúcie v ústave Uhorska až dosiaľ sa zachovali.

Naše právo teda, ako národa na zemi tejto, je oveľa staršie ako právo Maďarov, a tým svätejšie a pevnejšie, že sa na ukrivdení žiadneho národa nezakladá.

Príchodom Maďarov na prvom stupni vyvinovania svojho nachodivšie sa konfederácie národov slovanských na zemi tejto zanikli a urobili miesto konfederácii novej, ktorá ako Uhorsko pod korunou svätého Štefana v rade ostatných štátov kresťanských čestné svoje miesto zaujalo a navzdor deväťstoletým pohromám i dosiaľ zachovalo.

Spoločné materiálne i duchovné záujmy spojili národy vlasti tejto ako synov jednej matky v rodinu jednu; spoločná ich úloha brániť západnú vzdelanosť proti vpádom divokých národov Východu a spolu brániť a udržať samostatnosť svoju oproti pohlcujúcemu vplyvu Západu, našla ich k službe človečenstva vždy hotových, tak dobre na bojovom poli so zbraňou v rukách, ako i v poradách krajinských s múdrou, k prospechu celku smerujúcou radou.

I v šíku vojenskom, i v porade spoločnej rozumeli sa mužovia národov týchto pri všetkej rozličnosti reči veľmi dobre; bratská dôvera a láska k vlasti bola ich najlepším tlmočníkom; žiadnemu z nich nenapadlo rečou národa druhého opovrhovať a ju nenávidieť alebo osobitnosť svoju národnú na oné miesto vysadzovať, na ktorom jedine všetkým národom spoločné a sväté záujmy vlasti stále a trvanlivo udržať sa môžu.

Jedine silou z bratskej dôvery a lásky k spoločnej vlasti pochádzajúcou bolo možné národom týmto zodpovedať svetohistorickej úlohe svojej tak, ako jej zodpovedali.

Keď aj teda my z ohľadu spoločnej úlohy tejto s Maďarmi a ostatnými národmi vlasti našej jeden politický celok tvorili sme a tvoríme, keď aj s národmi týmito ako odrastení synovia jednej žijúcej matky jeden spoločný príbytok, jednu spoločnú vlasť sme mali a mať chceme; preto ale neprestali sme byť tým, čím sme, ako aj Maďari neprestali byť tým, čím sú, t. j. osobitným údom jednej rodiny, osobitným národom jednej spoločnej vlasti.

My teda nie sme Maďari, ako sme neboli österreichische Nation; ani nechceme byť Maďarmi, ako zas veríme o Maďaroch, že nemajú úmysel stať sa Slovanmi.

Doprosta vyslovujeme, že väčšej národnej urážky pre nás niet, ako neuznanie osobnosti našej národnej.

My nemôžeme zato, že Maďari vlastné a osobitné meno svoje preniesli na vlasť celú, nazývajúc ju Magyarországom. My i v tomto ohľade šetrnosti a spravodlivosti našej podali sme dôkaz, nazývajúc vlasť túto spoločnú Uhorskom a všetky národy v nej žijúce národmi uhorskými. Podľa toho teda Maďari tak dobre sú národ uhorský ako Rumuni, Srbi, Rusíni a Slováci. Svet celý pod menom, skrze nás daným, pozná vlasť túto, a Maďaria je krajina v Európe neznáma.

Osudné, preporodenie vlasti celej v sebe nesúce doby nie sú príhodné na to, aby sa v nich náhľady skrivodlivé, základný kameň jednoty vlasti našej boriace, robili platnými.

Preč teda so sebaklamom, preč s okuliarmi doktorskými, ony nevedú k dobrému. Stav skutočný uznať, ako je na prirodzenom, od Boha danom základe stavať ústavu vlasti našej, je prvá výmienka zdravého rozumu a spolu i rozumnej politiky.

Keby ale pri tom všetkom österreichische Nationalität v premenenej podobe, vo vyšnurovanom dolmáne a v ostrôžkach mala nad nami šafáriť — dobre; vtedy chceme počkať, kým sa nanovo vyplní porekadlo naše: Koho Pán Boh chce trestať, tomu odoberie, čo mu je najpotrebnejšie.