ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[479]V článku „Nové úkazy“ dokázal som, že robia sa prípravy na podkopanie základov slovenského Memoranda.^[480] Pomocou blýskavých fráz, akých, ako znáte, u našich dobroprajných protivníkov nikdy nebol nedostatok, pomocou, reku, a prispením takýchto blýskavých fráz spomenuté podrytie urobiť sa má samému národu slovenskému i lákavým, i želateľným, tak aby toto dielo, ktoré dosiaľ nadarmo namáhali sa previesť odporníci a protivníci národa slovenského, ním samým ochotne a dobrovoľne uskutočnené bolo, rozumie sa na záhubu jeho.

Známa je vec, že ako Slovania rakúski vôbec, tak Slováci zvlášť nemajú vonkoncom žiadnej príčiny tešiť sa terajšiemu stavu vecí, zavedenému dualizmom v oboch poloviciach monarchie, alebo, aby som použil bežný výraz politikov maďarských, v krajinách koruny svätoštefanskej, a ostatných krajinách Jeho Veličenstva.

Okolnosť túto predovšetkým vykoristiť chcú pre svoje ciele tí noví, no neosvedčení priatelia naši. Vyhlasujú oni totiž, že tá „utvoriť sa majúca veľká národná strana^[481] vytkla si za úlohu zmôcť politiku terajšej vlády“, aby potom sama zaujala miesto vlády.

Toto by bol teda vyslovený cieľ tej nádejnej národnej strany! Viďme, čo ona v skutočnosti s ním dosiahnuť chce.

Ona použiť chce nechuť a nevôľu Slovákov ukazovaním súhlasu a súcitu s nimi, aby Slováci, domnievajúc sa, že takýmto spôsobom veľmi prospejú svojej národnej záležitosti, opustiac svoje doterajšie, na solidárnosti všetkých nemaďarských národov v Uhorsku a Slovanov v Rakúsku založené stanovisko, a zrieknúc sa, prirodzene, aj svojho Memoranda, prešli do tábora tej veľkej národnej strany, a týmto prejdením vyzliekli zo seba aj známku národnosti svojej.

Prečo ale táto „veľká národná strana“, ktorej pomocníkom má byť podľa nového učenia národ slovenský, chce terajšiu politiku vlády zmôcť, ktorá je predsa takže maďarská? To nie je ťažko uhádnuť.

Veslo vlády v rukách majúca stránka porobila ohľadom Austrie niektoré koncesie s cieľom dosiahnuť vyrovnanie a na základe tohoto poistenie panstva národa maďarského. Spomenuté koncesie zdajú sa ale istým ľuďom, ktorí zriadiť a utvoriť majú tú „veľkú národnú stranu“, nepríležitými jednoducho preto, že toho sú domnenia, ako aj bez tých koncesií vstave budú udržať svoju hegemóniu.

Oni ale koncesie tie stotožňujú so stránkou vlády a myslia, že padnutím tejto padnú a zaniknú i tie koncesie. Avšak sami Maďari, čo ako kričia, nechcú zrútiť to, čo oni sami vystavili, nedbali by teda úlohu túto prepustiť iným, aby títo iní, a menovite Slováci ochotní boli vybrať im gaštany z pahreby, ktoré by oni potom, iste bez Slovákov, v dobrom zdraví užiť chceli. A tak Slováci i v tomto ohľade preukázať by im mohli dobrú službu, výdatnejšiu ale tým, keby úplne pretrhnúc svoje historické zväzky, celkom do ich, t. j. maďarského tábora prešli.

Oni ani najmenej nepochybujú o tom, že ich pekným rečiam a frázam podarí sa túto diverziu urobiť v slovenskom národe. Veď v tomto národe vždy boli a menovite aj teraz sú takí ľudia, ktorí sčasti z hraníc neznajúcej ctižiadosti a slávybažnosti, ako kedysi Herostratos,^[482] a sčasti aj z istých a poistených výhľadov na zaslúženú „mzdu“, ľahko idú na lep dobrých a na sľuby neskúpych vábcov.

Jedná sa len o to, aby činu tomuto dala sa lákavá tvárnosť. Čože väčšmi láka než slová: sloboda, rovnosť, ľudovláda atď. I plným hrdlom rozhlasujú tieto krásne veci.

Už dneska môžem povedať, že získali niektorých. Aby ale títo osamotnení neostali a za nimi aj iní šli, sú teraz najvrelejšími národovcami, najrôznejšími oddancami národa slovenského, robia taký huk a krik, akoby len od nich a na nich závisel i život, i blaho národa. Slovom, pravý amerikánsky humbug.

Ale inteligencia a jadro národa nechce s týmto humbugom žiadneho spoločenstva. „Čože tí ľudia, ktorí teraz vábia nás, aby sme im pomáhali v ich zdanlivej borbe proti vláde, urobili za nás a pre nás vtedy, keď oni držali moc a veslo vlády v rukách? Akúže nám oni pripravili ,voľnosť‘, akú ,rovnosť‘? My pamätáme na nich i na ich panstvo, i prosíme Boha ochrániť nás pred ním.“ Také hlasy, kto chce, očuť môže v kruhoch Slovákov, ktorí chcú udržať samostatnosť svoju.

Naša národná borba nie je borbou proti osobám, ani proti niektorej stránke; teda jej nebolo by odpomožené padnutím istých osôb alebo stránok. My pamätáme na časy, v ktorých Kossuth vladáril, a tie menovite v ohľade národnom ani o vlas neboli lepšie, ak len nie horšie, od časov vladárenia Pálffyho^[483] atď.

Ale „veľká národná stránka“ držať si bude za povinnosť „dať nám slobodu“, akonáhle opustíme svoje Memorandum a ona príde k moci.

„Sloboda je právo,“ hovorí J. Favre,^[484] „ktoré dobyť a brániť načim, nie ale ktoré dáva sa z milosti.“ A Memorandum opustiť pre „sľuby“ Sz. a K.^[485] bolo by viac, než jednoduchá ľahkomyseľnosť.

Ja som teda toho presvedčenia, že národu slovenskému verne a úprimne a bez sebeckých zámyslov oddaní mužovia i teraz neopustia tú zástavu, ktorú sám národ roku 1861 vystavil, a že pevne pridržiavať sa jej budú, bo v nej obsiahnutá je sloboda, rovnosť, šťastie a blaho národa slovenského tak, ako celej vlasti. A verím pevne, že i terajšie namáhanie domnelých priateľov slovenských stretne sa s tým istým výsledkom, s akým stretli sa ich predošlé namáhania.

Verím ale, že i teraz opätovať sa budú tie isté kúsky, ktoré sme už častejšie skúsili; lebo heslom tohoto nového učenia je „všetko bez ohľadu vykoristiť, všetko použiť, čo by viesť mohlo k cieľu.“

My sme dosiaľ, sláva Bohu, neopustili cestu statočnosti ani šľachetnosti, a dá Boh, ostaneme na nej i napotom. V tomto ohľade sme na čistom.

Možno na čistom sú i naši „noví priatelia“, ktorí pravdepodobne premenia sa onedlho v zúrivých nepriateľov, keď skúsia, že nedaria sa im ich na „ich jedine a výlučne dokonalom presvedčení“ založené zámery. A ja opovážim sa tu načrtnúť, ako oni potom pokračovať budú.

Najsamprv a predovšetkým tajne i zjavne, prosto i ukryte podrývať a podkopávať budú dôveru, ktorú mužovia dosvedčení v službe národnej veci u národa požívajú, nahor i nadol očerňovať ich budú. S akým výsledkom, uvidíme!

Potom poženú útokom proti vzájomnosti nielen slovanskej vôbec, ale aj Slovanov rakúskych zvlášť; namáhať sa budú potrhať zväzky pokrvnosti a totožnosti záujmov, lebo keď Slováci zrieknu sa vzájomnosti so Slovanmi rakúskymi a aj uhorskými, tým ľahšie padnú v obeť ich, t. j. nových priateľov, zámerom.

Preto i na jedno, i na druhé buďte pripravení. Ale ešte tu nekončím, ja priveľkú dôveru mám v zdravý rozum národa slovenského a verím, že tieto zámery sa nevydaria, ale stroskotajú na zdravom rozsudku národa, ktorý už vie, a ak nevie, naučí sa, rozoznávať kúkoľ od pšenice; preto presvedčený som, že aj tí „noví priatelia“ ďalej pôjdu, a ak to už dosiaľ nerobia, teda doista onedlho za príkladom predchodcov svojich obviňovať budú všetkých verných Slovákov z panslavizmu, rusizmu a zrady vlasti i národa, a že plnou hubou duť budú nielen do mecha M. U.^[486] ale i Pesti Naplóa.

A akoby aj nie, keď pod touto, slovenský národ oblažiť majúcou zástavou zastali si na stráži čo najhorlivejší obrancovia a strážcovia záujmov národa slovenského, tí, ktorí len nedávno naprekot slúžili i radou, i návrhmi a zasadzovali sa o ich prevedenie, ako by čím najskôr možné bolo pomaďarčiť celé osady, ba celý národ slovenský, za ktorého najvernejších oddancov a obrancov sa oni teraz vydávajú, keď jedná sa o jeho záhubu, ku ktorej mu „len z vernosti a oddanosti“ k nemu(?) čím skôr dopomôcť želajú; a s netrpezlivosťou čakajú na dobu, v ktorej by na jeho národnom hrobe krepčiť mohli svoj tanec Hurónov!!^[487]

Lež ako ich predchodcovia, tak aj oni v posmechu a hanbe zaniknú!

To je zaiste osud všetkých, z nekalých zámerov a bez mravnej postati nadrapujúcich sa zvoditeľov.

Nemám nič proti tomu, keď sa niekto podujme vyvrátiť tieto moje náhľady, ba tešiť sa budem z toho, trebárs úplne presvedčený som, že na tento môj článok jedine čas a budúcnosť napíše, lebo, a to pravdepodobne, nevývratné „stalo sa!“ — alebo, čo by si ja úprimne prial, dementi!