V službe národa

Štefan Daxner,

narodený 22. decembra 1822, zomrel 11. apríla 1892.

^[607]Sentenciu generálneho konzistória som ešte nedostal. Ja síce platiť nebudem, nech ma exekvujú, ale rád by som podal protest proti môjmu odsúdeniu a ver mi,^[608] že protest ten nebudem vstave zostaviť. Strašne ma to rozčuľuje. S rozčúlením i môj chorobný stav zhoršuje sa nielen bezsennosťou, ale aj ináč, takže nie som vstave myslieť a myšlienku formulovať… Proti nespravodlivému, nesvedomitému, zákon svetský a cirkevný rušiacemu, jedine na svojvôli ľudskej založenému pokračovaniu oproti mne, a proti doneseným súdnym výrokom, nemajúcim žiadneho zákonitého základu, protestujem i preto, lebo výrokom tým urazená je i moja, dosiaľ v každom, ako politickom, tak cirkevnom a mravnom ohľade bezúhonná česť a dobré meno. Ja celý svoj život verne a obetavo slúžil som svojej cirkvi, napomáhal som jej dobrobyt, o čom skromnému majetku môjmu zodpovedajúce fundácie moje dostatočne svedčia; a nikdy v ničom neprehrešil som sa proti zásadám, učeniu a záujmom svojej cirkvi. Konečne protestujem i z tej príčiny, lebo verím, že nadíde doba, v ktorej svedomití, spravodliví, duchom kresťanským a cirkevným nadchnutí mužovia budú zasedať v areopágoch cirkevných, a pred týmito mám pevný úmysel žiadať revíziu svojej pravoty, poťažne reštitúciu svojej cti; k čomu, keby som sa sám toho nedožil, i potomkov svojich zaväzujem. Keď nespravodlivo odsúdený a usmrtený Jean Calas^[609] i po smrti mohol byť súdobne za nevinného vyhlásený, pevne verím, že stane sa i pri mne. Samosebou rozumie sa, že na sumu peňažitú, na mne exekvovanú a jej zákonité úroky, podržujem si právo exekúcie a náhrady… Dnes práve cítim sa niečo lepšie; no že obľahnem o pár dní následkom terajšej rozčúlenosti, to je isté.