ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[89][90]Urodzený pán hlavný slúžny!

Ráčili ste mi za povinnosť položiť, aby som na oznámený mi a tu pod ./. naspäť pripojený a vyšetrovanie známej slovenskej proklamácie^[91] nariaďujúci výťah viceišpánskej zápisnice a v ňom obsiahnuté otázky svoje osvedčenie čím skorej podal. Počúvnuc toto naloženie, svoje osvedčenie v nasledujúcom podávam:

Ja som túto proklamáciu, ktorej mnou na maďarský jazyk preložený exemplár pod .//. sem pripojujem, dostal od Jána Čipku, breznianskeho obyvateľa, a jej viacej výtlačkov oddal som Jonatanovi Čipkovi, drienčanskému farárovi, Ľudovítovi Gálovi, ratkovskému kaplánovi, a Ondrejovi Lacovi, jelšavskému učiteľovi, a jeden výtlačok, ktorý pod 3/… tu pripojujem, zadržal som bol pre seba. Urobil som to s dobrým svedomím a zjavne a nie dákou tajnou, potuteľnou cestou, keďže držal som to urobiť ako podľa prirodzených, tak i podľa občianskych našich zákonov za slobodné.

Hoci — úprimne vyznávam — otáznu proklamáciu v jej všetkých výpovediach bez výčitky by som nemohol odobriť, predsa omnoho viac dobrého a užitočného vidím v nej, než zlého a nebezpečného. Svätý van slobody previeva celou proklamáciou, a vrúca láska, ktorá v maďarskom preklade len slabo žiari z nej, hovorí z nej k opustenému slovenskému ľudu! A akú potrebu má ten ľud, ktorý za stoletia nepočul hlasu slobody a lásky, na to oslovenie, aby predsa raz i v jeho hlivejúcej duši vzbudilo sa sväté povedomie ľudskosti, národnosti a vlastenectva.

Budúcnosť je v tajnostiach božích, ktorých záclonu ľudská ruka ešte neodkryla, a kto mi môže povedať, že nežije nepriateľ vlasti, ktorý proti nej vystrie svoju žiadostivú ruku, aby ju rabskými okovami okoval; a kto oslobodí v taký nebezpečný čas vlasť, ak ju neoslobodí tá moc, ktorú rodí pocit a povedomie slobody, národnosti a vlastenectva?

Preto opakujem, že je už čas tieto sväté city v duši ľudu vzbudiť, a kto to robí, ten buduje vlasti ochranné bašty, ktoré preboriť nebude vstave žiadna moc, ani neskrotené žiadosti sebeckej politiky, ani nespočetné vojská tyranov.

Keď človek nemá slobody, málo má čo stratiť; ale keď človek má slobodu, veľmi mnoho žertvuje, aby všetko neutratil.

Podstata otáznej proklamácie je zakorenená v tom vyzvaní, v ktorom sa Slováci vyzývajú, aby svoj materinský jazyk z verejného života nedali celkom vytisnúť, lebo skrze to dajú sa obrať o účasť na verejných záležitostiach a o vplyv na ne. Za pravdu bojujú nespočetné nepodvratné príčiny. A to známe, že ľud jedine skrze svoj materinský jazyk môže vysloviť svoje náhľady, žiadosti; len ním môže pochopiť k dobrému smerujúce napomenutia, naučenia svojich, na vyššom stupni stojacích vodcov; ním rastie jeho duchovný svet, ktorého pomocou jedine môže sa vymaniť zo zväzkov, jeho osemstoročnú služobnosť porodivších predsudkov a antipatie; ním môže prísť ku poznaniu svojej vlasti, k požívaniu slobody; naposledy len ním môže vyvinúť to verejné presvedčenie, ktorého korene tak hlboko vyháňajú v duši ľudu, rozumiem verejnú mienku, toho najmocnejšieho strážcu slobody. Ak teda ľudu zabráni sa verejné používanie svojho jazyka vo verejných záležitostiach, tým oberie sa i o najprednejšiu slobodu, t. j. o slobodu myšlienky. — On nebude slobodným občanom vlasti, nebude môcť v zhromaždeniach ľudu vysloviť svoju vôľu, nebude rozumieť svojich hovoriacich vzdelancov; zapretý bude mu jeho vlastný duchovný svet; nebude môcť zo seba striasť stáletou svojvôľou zapríčinené antipatie; nebude môcť poznať svoju vlasť a požívať svoju slobodu; a naposledy nebude môcť vyvinúť žiadnu verejnú mienku, ale tým radšej potuteľnú, ukrytú mienku, ktorej výbuchy sú nebezpečné.

Pre tieto príčiny v otáznej proklamácii vyzývajú sa Slováci, aby si nedali svoj jazyk vytisnúť zo zhromaždení ľudu, z prisluhovania spravodlivosti, z pravotenia, z úradných oznamov, z vyhlasovania zákonov, a aby svoju národnosť proti každému nespravodlivému napadnutiu zákonom zabezpečili a všetko to zákonnou cestou, t. j. cestou petície vyprostredkovať sa usilovali.

Takto pochopujem ja podstatu obsahu proklamácie, a nevidím v nej nič nezákonitého, žiaden nápad. Veď i v našej vlasti je vyhlásená rovnosť, bratstvo a slobody svätá zásada; i zákony vlasti našej vyslovujú, komu možno vypáliť biľag podlého agitátora a potajného buriča; i vo vlasti našej, ako v každej konštitucionálnej krajine, je petícia slobodná! — Každý najlepšie zná, čo a kde ho bolí, každý najlepšie zná svoje potreby a žiadosti, a prečo by to nemalo byť slobodno pred tvárou celej krajiny prostredníctvom petície odkryť? V menovanej proklamácii niet žiadnej stopy na upodozrievané narušenie zväzkov mocnárstva smerujúcich krokov, niet ani slova, vyzývajúceho k násilnému vyvráteniu konštitúcie a ku neposlušnosti oproti zákonnej vrchnosti; ale je slovo o tom, aby sme svoje spoločné žiadosti nášmu najjasnejšiemu kráľovi, palatínovi krajiny, veľmi ctenému ministerstvu a pred celou krajinou prostredníctvom prosby vyslovili. I urobili to už mešťania miest Ľubietovej, Brezna, viac miest Nitrianskej stolice a obecenstvo Liptovskej stolice, a podali svoje prosby s úplnou otvorenosťou hlbokoctenému ministerstvu. A prečo by to i iní nemohli urobiť?

Nechcem ja, ani moji zásadní priatelia nechcú, ako divé zvery v krvi občanov okúpať zoru slobody, svitnuvšej našej vlasti, nežiadame my ani pre seba, ani pre potomkov našich večné jarmo, nežiadam si ja, zanechajúc svoju rodnú zem, inam putovať, nežiadam ja roztrhať zväzky svojej vlasti, ktoré dedovia moji krvou pečatili a udržovali; ale žiadam, aby moji blížni boli rovní, slobodní, aby vlasť moja bola slávna, veľká, a aby rozličného jazyka občanov tejto vlasti — milujúcich a nepotlačujúcich jeden druhého — zjednocoval spoločný záujem, záujem slobody a bratstva.

A predsa v spomenutom výťahu viceišpánskej zápisnice pod ./. vzatý som do podozrenia ako hriešny burič, a ak by sa podozrenie zistilo, naložené je ma ako pre verejný pokoj nebezpečného človeka zlapať! Vskutku v takomto položení namáha sa človek zatupiť city svojho srdca, svojej cti a hrdé povedomie čistého úmyslu. Svojmu priateľovi vyponosuje svoj bôľ a vo vlastnom povedomí hľadá a nachodí uspokojenie.

Toto dôverne vysloviac, do Vašej láskavej blahosklonnosti poručený ostávam, blahorodému pánu hlavnému slúžnemu ponížený sluha

Štefan Daxner