V službe národa

^[532]Človek by ani nemyslel, čím pohnevať môže ku hnevu veľmi náklonného odporníka svojho. Postačí i tá najmenšia maličkosť k tomu. Nenôť jeho nôtu, nefúkaj do jeho trúby a — už je oheň na streche.

Tak sa stalo i nám s naším „dobrým priateľom“ Pesti Naplóom!

Článok Pešťbudínskych vedomostí „A čo teraz?“^[533] je vítanou pohnútkou mu k tomu, aby vyrazil hnev svoj proti nám.

A prečo? Lebo sa opovažujeme iného byť náhľadu, než je on; lebo sa opovažujeme tvrdiť, že ku blahu a sláve vlasti vedie iná cesta než tá, ktorou kráča Pesti Napló; lebo osmelili sme sa upozorniť rodákov svojich na túto cestu a odporúčať, aby ňou kráčali.

„Liberálny“ Pesti Napló, ako sa rád i sám prezýva i prezývať ochotne dopúšťa, v tejto nekonečnej liberálnosti svojej nedbal by — keby na to mal moc, ako by si ju rád osoboval — nám zabrániť i len to, aby sme smeli byť odchodnej mienky a náhľadu od neho.

Ale už nám on to láskavo dovolí, lebo musí, keď si my i tak z jeho očerňovania a osočovania, potvárania a hrozenia veľmi málo robíme, aby sme v našom politickom vývine tou cestou stúpali, ktorú my — a nie on — za prospešnú držíme tak pre záujmy nášho národa, ako i pre blaho celej vlasti.

Kamže by nás i zaviedla tá Pesti Naplóom označovaná cesta? Cesta to vedúca rovno do prístavu centralizmu, a to takého centralizmu, proti ktorému centralizmus bachovský bol len učeň.

A čo je centralizmus, to známe až pridobre, a keby sme neznali, neomylne poučili by sme sa boli z tých mnohých článkov, ktoré práve Pesti Napló proti nemeckému centralizmu bol popísal, teraz ale, keď centralizmus diať sa má v prospech nie nemeckého, lež maďarského živlu, by rád nenapísanými urobil.

Ale márna to práca, lebo zdravý rozum hovorí nám, a nie len nám, ale každému z tohoto daru Ducha svätého tešiacemu sa človeku, že to, čo je nebezpečné vlasti v tom prípade, keď ono deje sa v prospech jedného živlu, neomylne nebezpečným a záhubným bude jej i vtedy, keď ono deje sa alebo diať by sa malo v prospech iného živlu.

Že Pesti Napló žiada od nás, aby sme tejto nenásytnej modle obetovali i naše národné záujmy, ba náš národný život, a stali sa mŕtvymi, vôle slobodnej nemajúcimi nástrojmi, hotovými jej vždy k službám — tomu sa nedivíme, lebo Pesti Napló navykol už na to, že sa menovite u nás Slovákov dosiaľ všetko tak dialo a stávalo, ako si to on prial, a zo zvyku teraz domnieva sa, že to ani ináč byť nemôže a nesmie!

Ale ono ináč byť i môže, a Boh dá, ináč i bude!

Záruku tohoto nášho očakávania vidíme v tých volebných pohyboch, ktorých dejišťom sú naše slovenské kraje a ktoré zreteľnejšie než akékoľvek dôvodzovanie tvrdia o tom, že Slováci, aspoň tí Slováci, ktorí rozmýšľajú o svojich tak osobných, ako i národných a krajinských záujmoch, hotoví sú zvrhnúť zo seba to národa nehodné a nedôstojné rúcho, v ktorom dosiaľ v službe pestinaploistov na úkor svojej samobytnosti a hodnosti, ako i národnej cti a vážnosti väzeli.

Lebo rozpomeňme sa len na to zhromaždenie, v ktorom lúčili sa bývalí členovia deákovskej stránky po zakončení snemu; rozpomeňme sa, ako sa tam tvrdilo, že týchto pánov jediná nádej je „horný slovenský vidiek“, lebo vraj „sláva Bohu, ľud je ešte dobrý a hlúpy, a v našich (t. j. tých pánov deákistov) rukách, a pálenka uňho všetko vykoná“. Či to tvrdenie nie je celý národ hanobiace, nie je posmech a potupu celého vzdelaného sveta naň zvaľujúce?

Avšak, sláva večnému Bohu, národ slovenský hanu túto zvrhá zo seba, mece ju v oči tým, ktorí takto o ňom hovoriť sa opovážili, odmieta od seba týchto hrdinov, ktorí len pomocou pálenky, okovitky, peňazí radi by zvíťaziť — lebo pravdu a právo neznajú — a hromadí sa okolo zástav tých a takých mužov, ktorí bojujú proti nielen ľud, nielen národy, lež i celú vlasť v posmech a potupu sveta uvádzajúcemu demoralizovaniu pomocou hnusných pijatík a žraníc slovom pravdy, slovom spravodlivosti, poučovania a presvedčovania. A ľud, vidiac doterajší úpadok svoj, znajúc zo skúseností, kam viedla jeho doterajšia nevedomosť, rukami i nohami lapá sa zástavy tých mužov, ktorí majú i ducha smelosti, i schopnosti a úprimnej oddanosti k nemu, aby ho z toho úpadku pozdvihli na výšku mravnosti, osvety a vzdelanosti, a spolu zasadili sa za jeho zneuznávané práva, a tým poistili mu i jeho hmotný blahobyt!

Toto držanie sa národa slovenského, tie volebné, „jedinú nádej deákistov“ zo základu podvracajúce pohyby,^[534] ako ich pozorujeme v Liptove, Turci, Trenčíne, Nitre, Gemeri, a sčiastky i vo Zvolene, sú príčinou rozhorlenosti a zlobivosti Pesti Naplóa proti nám. Toto vymaňovanie sa nášho slovenského ľudu z duševnej poroby je príčinou útokov Pesti Naplóa a jeho rovesníkov na nás, lebo nahliadajú, že ich oklamali tí, čo hovorili, že u slovenského ľudu pálenka všetko vykoná; lebo presvedčujú sa z toho vyháňania korheľských kortešov zo svojich obcí, z toho vypúšťania do snehu celých sudov špiritusu, z toho odmršťovania na zakúpenie ľudu ponúkaných peňazí, že tento národ, ktorý držali len za „dobrý a hlúpy“, a u ktorého vraj „pálenka všetko vykoná“, presvedčujú sa, reku, zo všetkého tohoto, že slovenský národ chystá sa striasť to nehodné a nedôstojné, ba pred svetom ho hanobiace jarmo duševného otroctva, v ktorom dosiaľ úpel, a chce dať rozhodný výraz svojej slobodoobčianskej vôle a presvedčenia svojho pri nastúpiť majúcich voľbách.

A to dosť príčin na pobúrenie žlče Pesti Naplóa, aby nás, ako to už jeho obyčaj, osočoval zo zrady vlasti a denuncoval z vecí, o ktorých sa nám ani nesnívalo.

Ale my opytujeme sa Pesti Naplóa, kto je väčší a úprimnejší priateľ a oddanec vlasti a jej blaha, či ten, čo slávu a silu svoju stavia na základy demoralizácie ľudu, ktorý rozvážaním celých sudov vína, pálenky, špiritusu opája a znemravňuje národy, alebo ten, ktorý osvecujúc, poučujúc ľud, chráni a vystríha ho pred diablom nemravnosti, rozširuje pomocou slova živého — a nie okovitky — v ňom osvetu, vzdelanosť, povedomie tak národných, ako i občianskych práv a vedie ho k tomu — zase nie pomocou špiritusu, ale slova živého — aby odhodlane a zmužile, ako svedčí sa to na pravých ústavných občanov, zastal si za tieto práva a dal výraz svojho občianskeho zmýšľania?

My opytujeme sa Pesti Naplóa, kto je vlastizradca, kto pracuje na jej ponížení, či ten, kto rozdáva špiritus, aby z neho zišla znemravnelosť a podlosť, alebo ten, kto cestou osvety a vzdelanosti vedie ľud ku pravde a právu?

A keď Pesti Napló dá odpoveď na tieto otázky, potom snáď, ak je na to vôbec schopný, nahliadne, prečo my nestúpame tou ním vyznačenou cestou.