ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[386]Vaša cisárska Výsosť!

Najvyššia kráľovská uhorská dvorská kancelária preložila v úcte podpísaného podžupana Gemerskej stolice a predsedu stoličného súdu dekrétom zo dňa 25. februára b. r., č. 3.432, z jeho doterajšieho pôsobiska do Debrecína za prísediaceho tamojšieho zmenkového súdu. V úcte podpísaný nedal k tomuto preloženiu príčinu ani svojím konaním v úrade ani mimo úradu, ani sa o toto miesto neuchádzal; toto preloženie sa podľa verejnej mienky rovná degradácii a pre podpísaného v úcte je spojené s nenahraditeľnými materiálnymi stratami. Okrem toho vytrháva v úcte podpísaného z jeho doterajšieho poľa pôsobnosti, na ktorom sa snažil pracovať, a to nie bezúspešne, pre dobro svojich spoluobčanov, ale aj predovšetkým pre podporu vyšších a lojálnych cieľov štátnych, a prekladá ho na cudzie územie do funkcie, kde mu nie je daná nijaká možnosť pôsobiť v tomto smere.

Tieto dôvody donútili v úcte podpísaného prosiť Jeho c. k. apoštolské Veličenstvo o ochranu a ponechanie v jeho doterajšom služobnom postavení a dodávajú mu odvahu prosiť Vašu cisársku Výsosť čo najúctivejšie o vzácnu a najmilostivejšiu ochranu tým viac, že zákrok, ku ktorému došlo, nie je jediný a náhodilý, ale vidí sa byť výsledkom zámerného postupu a práve preto nadobudol vo verejnej mienke význam, ktorý by sa teraz prejavil vo veľmi stiesnenej nálade lojálnych a verných prívržencov najvyššej cisársko-kráľovskej dynastie. Na bližšie objasnenie tohto zámerného pokračovania a jeho neblahých následkov dovoľuje si v úcte podpísaný načrtnúť krátky prehľad o jestvujúcich politických stranách v severnom Uhorsku.

I. Od vzniku národnostného boja jestvujú v hornom Uhorsku dve strany, národne slovenská a výlučne maďarská, ktoré stoja proti sebe práve tak pre štátoprávne zásady, ako aj pre národnostné rozdiely. Národnostná roztržka, ktorú Uhorsko po osem storočí svojho jestvovania v tejto forme vôbec nepoznalo, by nebola vznikla, keby ju nebola štátoprávna opozícia, ktorá plne prerazila na krajinskom sneme roku 1791, vyvolala na podporu svojich politických cieľov a pre uplatnenie svojich štátnych zásad. Tak ako sa tento boj zrodil z odporu proti jednote Rakúska, zachoval si svoj charakter dodnes. Jedni idú za hlasom opozície z roku 1791 pod menom výlučne maďarským, aby zlomili hrot tejto opozície a zmarili jej konečný cieľ.

Opozičná strana^[387] nenachádza v zdravom slovenskom ľude oporu, preto sa priklonila k maďarskej aristokracii, aby týmto spojením získala dostatočnú silu a pre rečový rozdiel bola pokladaná za niečo vyššieho ako obyčajný ľud; lebo jej výslovné a všade ostentatívne a otvorene hlásené heslo je „panovanie nadovšetko“.

Toto heslo „panovania“ nie je ostatne u opozičnej, poťažne aristokratickej zložky v Uhorsku nič nové, celé staršie i novšie dejiny to až príliš dokazujú.

Šľachtic je údom Koruny (nobilis est membrum coronae), učil sa mladík už v škole — a neskoršie ako muž dal tejto vete zmysel, aký vyhovoval jeho záujmom.

„Chcem mať takého kráľa, ktorého môžem chytiť za šticu“ (talem habere volo regem ut possim capere per comam), písal Báthory svojim priateľom, keď sa mu vytýkalo, že podporoval slabého Vladislava II. „Každý šľachtic sa môže stať v Uhorsku kráľom; lebo kráľ je len prvým šľachticom v Uhorsku,“ bola zrejme veta, ktorá prešla z čias volebného kráľovstva do dôb neskorších. „Ctíme si kráľovstvo, pokiaľ je ono prejavom našej moci,“ bolo mottom od 1830 do 1848. „Nepotrebujeme kráľovstvo,“ hovorilo sa roku 1849.

Je všeobecne známe, že šľachta mala v Uhorsku pred rokom 1848 v rukách zákonodarstvo na krajinskom sneme, na stoličných zhromaždeniach správu, vo verejných úradoch, ktoré výlučne obsadila, výkonnú moc; jej teda patrila celá zákonná moc, ktorú neobmedzene uplatňovala smerom nadol voči ľudu, súčasne sa však snažila rozširovať túto moc voči trónu systematickou opozíciou a marením zhora stanovených a jej nepríjemných ustanovení.

Kedysi mala šľachta podmienky, potrebné k tomuto „panovaniu“. Mala privilégiá, krvácala v prvých radoch na bojisku, bola bohatá a inteligentná. Dnes už nemá tieto podmienky, lebo privilégiá museli ustúpiť duchu času, v terajšom vojenstve sú šľachtické bandériá^[388] a insurekcia zbytočné, bohatstvo prešlo do vlastníctva meštianskej triedy a do rúk židov, veľmi veľa šľachtických rodín, ktoré sa ešte pred dvoma desaťročiami mohli nazývať bohatými, schudobnelo, ani urbariálne odškodné ani moratórium^[389] ich nemohlo zachrániť; veľa je tiež takých, ktorí sa ako synovia zámožných otcov ničomu neučili, nechcú vôbec pracovať a želajú si také pomery, v ktorých by neplatil zákon „dlžník plať“. A čo sa týka inteligencie, prevyšuje inteligencia pochádzajúca z meštianskych a ľudových vrstiev počtom a spôsobmi vysoko inteligenciu, vyšlú zo šľachtických kruhov.

Keď teda začala uhorská šľachta strácať bývalé podmienky „panovania“, pokúšala sa tieto znovu nadobudnúť tým, že sa okrem malých výnimiek temer úplne asimilovala k maďarskej národnosti.

Touto asimiláciou — hoci by maďarský ľud bol v podstate za mierové spolunažívanie s ostatnými národmi — preniesla princíp „panovania“ na maďarský národ a túto zásadu mu takrečeno naočkovala.

Veľmi pravdivo to teda priznáva barón Eötvös vo svojom diele,^[390] písanom roku 1850 proti ústave zo 4. marca 1849, založenej na národnej rovnoprávnosti, keď hovorí: „Základom národných snažení je pocit vyššieho nadania — ich cieľom je ,panovanie‘.“

Táto, prvým maďarským koryfejom podaná, a ako z povedaného už vysvitá, tak veľmi pravdivá definícia maďarskej národnosti je charakteristická, lebo vyznačuje plný protiklad proti mierovému úsiliu ostatných uhorských národností o taký vývoj, ktorý neuberá nikomu práv a ktorý otvorene a lojálne uznáva svoju relatívnu koordináciu vo zväzku celkového Rakúska ako skutočnosť, vyplynuvšiu z historického vývoja. V ďalšom však koliduje i tento charakter maďarskej národnosti aj s novšími štátnymi základnými zásadami celistvej ríše a musí nutne pôsobiť tak, že sa tieto zásady štátneho zriadenia neskonsolidujú.

Naproti tomu vedia nemaďarské národy uhorskej koruny veľmi dobre, že teraz, keď veľké vzdialenosti prekonala para a elektrina, navždy zašli časy malých štátov, vedia veľmi dobre, že jednotlive nikdy nedospejú k takému mocenskému postaveniu, aby mohli obhájiť svoju politickú samostatnosť, skôr naopak, že osamotené by sa museli stať korisťou väčšej zložky, ktorá by ich absorbovala; preto ich ženie pud sebazáchovy, táto najlepšia a najistejšia politická záruka, k tomu, aby utvorili celistvý štát, ktorý by im poskytoval všetky podmienky prirodzeného a slobodného rozvoja vo vnútroštátnom živote a navonok zabezpečil ich existenciu voči ostatným štátom. Že sa toto dá docieliť len na základe rovnoprávnosti všetkých národností medzi sebou a na základe rovnakej zaviazanosti všetkých voči celku, uznávajú dnes všetci obozretní štátnici, a posledné katastrofy nás krvavo poučili o tom, že ani Slovan, ani Rumun, ani Nemec sa nepodrobí panstvu Maďarov, lebo maďarská národnosť nebude nikdy, napriek pomoci, preukázanej jej milosťou Jeho c. k. apoštolského Veličenstva a starostlivosťou vysokej vlády, v dôsledku svojej početnosti a kultúrnej schopnosti takou duchovnou mocou, nikdy nedosiahne taký kultúrno-historický význam, aby mohla svojím vyšším vzdelaním a svojou duchovnou prevahou ostatným imponovať.

Ale keď sa nejaká národnosť neuspokojí sama so sebou, ale naopak, chce vládnuť nad ostatnými, potom znemožňuje rovnosť práv a povinností, v dôsledku toho však základy spoločného zväzku. Často už rozvrátil panovačný člen svornosť, súdržnosť mnohočlennej rodiny. Aj od národov rakúskej monarchie si vyžiadala vládychtivosť jedného z jej členov už veľa obetí na peniazoch i ľudských životoch. Veď revolúcia v Uhorsku roku 1848/49 nemala nijaký podklad v pociťovaných potrebách života^[391] a bola vyvolaná len vládychtivosťou zhýčkanej aristokracie, ktorá stojí na čele maďarskej národnosti a ktorá nespokojná s tým, čo mala, chcela ešte viac. Z tejto prvej kulminačnej epochy tejto vládychtivosti máme nepopierateľný dôkaz z úst jej prvého vedúceho, Ľudovíta Kossutha, o jej duchu. Keď totiž na sneme roku 1848 madarászovský klub,^[392] ktorý chcel napodobňovať francúzskych jakobínov, robil vtedajším mocipánom starosti, prevzal Kossuth — modla vtedajšej doby — úlohu priviesť mladých ľudí k rozumu, prišiel do ich zhromaždenia a povedal im medziiným: „Čo chcete? Zničenie aristokracie? Jedným z hlavných účelov celého hnutia je zabezpečiť hegemóniu maďarskej národnosti na večné časy. Avšak maďarská národnosť netkvie v maďarskom ľude, ale v aristokracii bez ohľadu na jej pôvod. Aristokracia nesmie teda zaniknúť, smie len zmeniť svoju formu, musí vládnuť tak, ako doteraz vládla, ba ešte viac, lebo moc, rozdelená medzi ňu a Korunu, je neúplnou mocou a vedie len k roztržkám a ochromeniu. Aristokracia musí prevziať celú moc do svojich rúk!“ Tak hovoril Kossuth roku 1848 a že skutočne tak zmýšľal a podľa toho aj konal, to dokázali udalosti, ktoré potom nasledovali.

Tá istá vládychtivosť, ktorá zrodila udalosti roku 1848/49 zapríčinila tiež po dvanástich rokoch, totiž roku 1861, že sa nedospelo k žiadnej dohode, a keby ústupky zo strany c. k. vlády boli bývali ešte väčšie, bola by vládychtivosť kládla ešte väčšie požiadavky a dohoda by sa vopred nebola dosiahla. Je zaujímavé a rozhorčujúce súčasne sledovať jednotlivé zvláštnosti, v ktorých sa prejavovala zásada „panovania“ výlučne maďarskej strany. Jeho c. k. apoštolské Veličenstvo ráčilo obnoviť staré stoličné zhromaždenia s tým, že c. k. súdy zostávajú k ďalšej dispozícii. Strana, ktorá sa dostala k moci, nevyčkala takéto nariadenie, ale organizovala ihneď svoje vlastné súdy… Jeho c. k. apoštolské Veličenstvo ráčilo vysloviť, že rakúsky všeobecný občiansky zákonník zostane až do ďalšieho v plnej platnosti. Zo stoličných zhromaždení sa odpovedalo: „Všetky nariadenia a zákony, vydané cisárskou vládou za dvanásť rokov, sú ilegálne,“ a ihneď sa zaviedli zákony spred roku 1848… Jeho c. k. apoštolské Veličenstvo ráčilo vyhradiť finančné, vojenské a obchodné záležitosti ríšskemu ministerstvu; na stoličných zhromaždeniach sa ale vyslovilo: „Vlastizradcom je, kto platí dane,“ a na sneme sa nariekalo na tyranstvo, keď sa dane vymáhali vojskom. Čím dlhšie niekto odporoval vymáhaniu, tým bol väčším vlastencom. V obchodných veciach sa ihneď odopieralo doručovanie a vymáhanie platobných príkazov a exekučných uznesení, vydaných podľa platného zmenkového zákona. Ohľadne vojenstva vyslovili sa všetci ostatní na sneme za osobitné maďarské ministerstvo vojny a v stoliciach sa spisovali bývalí honvédi. Jeho c. k. apoštolské Veličenstvo povolalo snem do Budína, maďarská stránka však chcela snem zadržať v Pešti a skutočne ho tam aj zadržala. V októbrovom diplome sa odvolali na pragmatickú sankciu. Na sneme sa držali jej roku 1791 pretvoreného zmyslu a vyslovili sa, že „medzi Uhorskom a ostatnými časťami monarchie jestvuje len personálna únia“, zatiaľ čo niet pochybností o tom, že v Corpus juris hungarici sa nachádzajúcej pragmatickej sankcii je jasne a určite vyjadrená reálna únia.^[393] A predsa chce vyslanec mesta Debrecína^[394] dokazovať, že pragmatická sankcia ohľadom Uhorska vôbec nejestvuje. Jeho c. k. apoštolské Veličenstvo ráčilo najmilostivejšie nariadiť, že snem má rokovať o veciach jemu náležajúcich. Na to prehlásil, že vôbec nemôže rokovať, kým nie sú povolané aj Chorvátsko, Slavónsko a Sedmohradsko.^[395]

Snemu sa tiež predložili listiny o nastúpení na trón, odpoveďou na to bolo, že sa dokonca opomenulo dať v nadpise príslušný titul Jeho c. k. apoštolskému Veličenstvu.

A tento živel bol všestranne podporovaný morálne i materiálne, menovite aj tým, že sa naňho prenieslo vykonávanie zákonnej moci, lebo pri organizácii po 20. októbri boli najvplyvnejšie úradné miesta v krajine zverené mužom, patriacim exkluzívne k maďarskej strane, teda zastávajúcim plne princíp tejto strany. Nie je v krajine tajnosťou, že bývalému kancelárovi barónovi Vayovi podalo peštianske kasíno návrhy, koho má vymenovať za hlavného slúžneho. Pri takom postupe išlo už ostatné samo od seba.

II. Keď bol v úcte podpísaný, vylíčil krátko charakter maďarskej strany, ku ktorej sa pripojila aj odrodená šľachta horného Uhorska, dovoľuje si v krátkosti osvetliť aj zásady tejto strane protichodnej slovenskej národnej strany.

Snaženia slovenskej národnej strany sledujú prirodzený vývoj národného blahobytu a duchovnej kultúry slovenského ľudu. Toto osebe je účelom, ktorý nijako neodporuje cieľom a vedúcim zásadám kresťanského štátu, naopak sa s ním plne stotožňujú. Keď je táto strana na jednej strane presvedčená, že slovenský ľud má právo na slobodný, teda od ľubovôle iného národa nezávislý rozvoj svojich duchovných síl a schopností v politickom, cirkevnom i spoločenskom živote, práve tak priznáva na druhej strane, že v rakúskej monarchii bývajú vedľa seba a spolu nažívajú mnohé národy, respektíve národnosti, z ktorých každá je rovnako oprávnená robiť si nároky na slobodný vývoj.

Avšak práve táto strana plnou mierou trpko zakúsila od roku 1791, najmä však v najnovšej dobe, že neobmedzená sloboda rozvoja jedného národa môže veľmi ľahko privodiť otroctvo a potláčanie iného národa a tým úplne znemožniť dosiahnutie uvedeného už cieľa.

Aby teda bol vo vnútroštátnom živote umožnený prirodzený a mierový, predsa však slobodný rozvoj národov, žijúcich spolu v jednom štáte, je predovšetkým potrebné stanoviť určité hranice, ktoré žiadny z týchto mnohých národov nesmie vo svojom vývojovom procese prekročiť, ba naopak, musí ich mať stále na zreteli tak voči každému inému národu, ako aj vzhľadom na celok. A táto hranica je obsiahnutá v rovnosti práv jednotlivých národov medzi sebou a v rovnosti povinností všetkých voči celku. Rovnoprávnosť národov a jednotné silné Rakúsko, to sú základné zásady rakúskej monarchie, vyslovené Jeho c. k. apoštolským Veličenstvom pred celým svetom. Tieto základné zásady vydobyli najvyššej vláde Jeho c. k. apoštolského Veličenstva morálne víťazstvo nad obidvoma revolúciami roku 1849 a 1861 v Uhorsku. A predsa sú obidve tieto základné zásady práve v Uhorsku, kde sa v živote ich realizácia mocne pociťuje ako neodmietnuteľná potreba, ešte veľmi vzdialené od svojho uskutočnenia. Sú v Uhorsku ešte len prísľubom, ktorý doteraz nenadobudol nijaké stelesnenie, nijaký pevný tvar.

A kto vdýchne život týmto najjasnejším slovám, kto stanoví v skutočnom živote tieto in principio poznané hranice, a kto bude s múdrosťou a silou bdieť nad tým, aby nepriateľská ruka nesiahla na jeho pevné bytie a trvanie? Národy Uhorska medzi sebou iste nie, aspoň nie mierumilovným spôsobom, veď sú to proti sebe stojace strany, ktoré sa sotva vedia bez mocného sudcu dohodnúť o vzájomnom práve a nepráve! V Uhorsku bolo jus majestaticum vždy najvyšším právom a prameňom všetkého pozitívneho práva. Prináleží teda uskutočnenie týchto základných zásad jure majestatico hlave štátu a jeho najvyšším orgánom, je dôstojným predmetom božského poslania, ktorého plnenie božská Prozreteľnosť vyhradila monarchom.

Nepriatelia a falošní priatelia Rakúska myslia, že v heterogénnych prvkoch tohoto veľkoštátu sú obsiahnuté zárodky jeho rozkladu. Jeho prívrženci a praví priatelia však myslia, že štát, skladajúci sa z mnohých národov, ktorý poskytuje každému národu podmienky, potrebné k rozvoju najvyššieho statku, totiž materiálneho a duchovného blahobytu, práve týmto sa stotožňuje s najvyššími záujmami každého národa, z čoho vysvitá, že každý národ bude v takom štáte badať svoju vlastnú individualitu a vo vlastnom záujme bude hájiť celistvý sväz, v ktorom je zaručená jeho vlastná existencia. — Toto nech postačí na vylíčenie toho ducha a presvedčenia, ktoré charakterizujú slovenskú národnú stranu. Z tohto zmýšľania prirodzene vysvitá, že vodcovia tejto strany hľadali ešte roku 1842 ochranu a pomoc u Jeho c. k. apoštolského Veličenstva proti prechmatom a útlaku maďarskej strany, že sa roku 1848/49 slovenský národ všade tam, kde bol touto slovenskou národnou stranou vedený a nepodľahol nepriateľskej moci, otvorene prejavil za dedičné práva najvyššieho trónu Jeho c. k. apoštolského Veličenstva a chopil sa zbrane proti prevratnej strane; po potlačení revolúcie však prosil Jeho c. k. apoštolské Veličenstvo o etnografické ohraničenie slovenských stolíc a zriadenie vlastnej hornouhorskej korunnej krajiny, že v roku 1861 predostrel Jeho c. k. apoštolskému Veličenstvu 12. decembra formulovanú petíciu,^[396] týkajúcu sa národnej cirkvi a školy, a roku 1863 sa v mesiaci septembri ústami Maticou vyslanej deputácie^[397] vyslovil za februárovú ústavu, že vôbec urobil všetko, aby špeciálne národné snaženia uviedol v súlad s vedúcimi štátnymi zásadami.

Sila a budúcnosť tejto strany spočíva v slovenskom meštianskom a ľudovom prvku a tento prvok napriek všemožnému úsiliu o demoralizáciu v rokoch 1848/49 a 1861 zachoval si nedotknutú pôvodnú zbožnú úctu voči trónu Jeho c. k. apoštolského Veličenstva. Táto zbožná úcta vždy mocne vplývala na zmýšľanie slovenskej národnej inteligencie, odtiaľ ten zvláštny zjav, že sa medzi touto inteligenciou nenájde ani jediné indivíduum, ktoré by holdovalo podvratným myšlienkam, rozšíreným v revolučnej strane.

III. Keďže sa na nevydarenom sneme roku 1861, voľby do ktorého sa diali pod poľutovaniahodným vplyvom vtedajších municipálnych mocí, ukázala nevyhnutná potreba reorganizovať aj municípiá, prešla zákonná moc, i keď len sčasti, do rúk slovenskej národnej strany a skoro badať jej pôsobenie v smere, aký vyžadovali vyššie a zákonité štátne ciele.

Toto znepokojilo maďarskú stranu, pretože nahliadla, že pod vplyvom takých úradníkov a pri ľude i tak vlastnej zbožnej úcte voči najvyššiemu cisárskemu domu a dedičným právam trónu by sa aj v Uhorsku ľahko uskutočnilo oboslanie ríšskej rady a vyriešenie len zdanlivo ťažkých ústavných otázok. Noviny „Pesti Hírnök“^[398], „Sürgöny“^[399], „Wanderer“^[400] upozorňovali minulého roku vo viacerých článkoch verejnosť na to, že negatívnym stanoviskom sa nič nezíska, ale môže sa len stratiť; a i keby sme mali istotu, že maďarský národ neobošle ríšsku radu, neslobodno si myslieť, že sa tým zamedzí prístup Uhorsku do ríšskej rady, keďže ostatné národy Uhorska, ktoré tvoria dve tretiny celkového obyvateľstva Uhorska, z tých istých príčin, pre ktoré maďarský národ svoju účasť odoprie, ríšsku radu ochotne obošlú. Čo najdôraznejšie poukazovalo na príklady Sedmohradska a Čiech. Touto provokáciou vzhľadom na negatívny postoj znepokojená rozhodla sa maďarská strana, že v týchto obzvlášť slovenských stoliciach, v ktorých sa najviac obávala neúspechu, šikovne uchopí legálnu moc. Jednotliví mužovia tejto strany prejavili pred vysokou uhorskou vládou v Budíne a vo Viedni svoju ochotu prevziať úrady a s ich vedomím vytvorili sa v stoliciach jednotlivé kluby, pozostávajúce z mužov rokov 1848/49 a 1861, ktoré, ako napríklad v Gemeri, na Orave a v Turci, v nádeji, že najvyššie miesta v stolici budú obsadené v ich zmysle, ešte minulého roku osnovali celkom nový zoznam budúcich stoličných úradníkov, zložený len z ich prívržencov, po čom mali súčasne v úmysle mužov, zamestnaných v terajšom magistráte a im nevyhovujúcich, čiastočne prepustiť, čiastočne preložením do vzdialených krajov zneškodniť.

Dôsledky poukazujú, zdá sa, na to, že vysoká uhorská vláda čerpala nádej zo spomenutej už ochoty jednotlivých aristokratických živlov a mužov, patriacich k maďarskej strane, prijať úrad, že môžu vytvoriť z tohoto živlu stranu pre zjednotenie Uhorska s ríšskou ústavou, o ktoré sa usilovala.

Tí, ktorí presne poznajú túto stranu a jej zmýšľanie, vedia veľmi dobre, že táto nádej je neopodstatnená, lebo aj keď sa v uvedenej strane nachádzajú mužovia umierneného zmýšľania a rozvážneho umu, predsa nezaujímajú postoj zásadne odchylný od výlučne maďarskej strany a nie sú nijakou stranou, ale len jednotlivé individuá bez prívržencov. To dokázali roky 1848/49 a 1861, keď si títo mužovia ani netrúfali vystúpiť so svojím zmýšľaním. Ale aj títo mužovia zastávajú zásadu „panovania“ ohľadne maďarských národností a len v pomere k najvyššiemu trónu Jeho c. k. apoštolského Veličenstva sú zväčša v dôsledku svojich osobitných pomerov a záujmov zdržanlivejší v používaní tejto zásady. Majú teda ten istý princíp ako výlučne maďarská strana a sú len menej dôslední v sledovaní tejto zásady. Neopodstatnená je teda nádej, že táto modulácia tej istej, výlučne maďarskej strany by niekedy viedla k dorozumeniu medzi Uhorskom a ríšskou ústavou. Aristokratický element na čele maďarskej národnosti je ako výlučne maďarská strana príliš sebecký, príliš presiaknutý historickou zásadou „panovania“, než aby sa chcel na základe februárovej ústavy rozplynúť v rakúskej celistvej ríši. A keď sa táto strana svojimi, síce umiernenejšími a vypočítavejšími, ale predsa len svojimi príslušníkmi dostane k výkonu zákonnej moci, dostane tým len do rúk mocný nástroj k tomu, aby si alebo vydobyla také podmienky, ktoré sú nezlučiteľné so záujmami celistvej ríše a jednoty monarchie, alebo aby dokázala, že všetky pokusy o vyrovnanie a o pripojenie Uhorska k celistvej ríši sú v praktickom živote neprevediteľné.

A predsa rozšírila vysoká kráľovská uhorská dvorská kancelária, vedená pravdepodobne spomenutou už mylnou nádejou, značne vplyv tejto strany aj v najnovšej dobe. Odhliadnuc od toho, že pri organizácii, ktorá nasledovala po sneme z roku 1861, boli najpočetnejšie a najvplyvnejšie miesta prepožičané mužom tejto strany a že pri obsadzovaní uprázdnených alebo novovytvorených vysokých miest bola uprednostnená len táto strana, zverila vysoká uhorská dvorská kancelária aj v najnovšej dobe dve miesta hlavných slúžnych v Nitre a v Šariši (a ako počuť aj v Gemeri) mužom tejto strany, kým mužovia lojálnej slovenskej strany, ktorá aj doteraz pracovala s dobrým úspechom pre uskutočnenie vyšších a lojálnych cieľov, boli čiastočne penzionovaní (Hlaváč), čiastočne prepustení (stoličný sudca Zahornacký v Spiši), čiastočne, ako v úcte podpísaný, preložený na také miesto, kde je pre svoju doterajšiu činnosť úplne stratený a nemôže ani natoľko pôsobiť, aby dobro, ktoré vytvoril vo svojom doterajšom okruhu pôsobenia, zachovalo sa pre lepšiu budúcnosť. Nie div teda, keď slovenská strana, preniknutá lojálnym duchom, s bolesťou hľadí na tieto zjavy a upadá do veľmi stiesnenej, skľúčenej nálady, lebo vidí, že to, čo sa všemožným úsilím jednou rukou vybudovalo, druhou rukou sa búra. Vidí v tomto sústavnom uprednostňovaní maďarskej „panskej strany“ a v odstraňovaní slovenských lojálnych mužov ranu, namierenú proti konečnému rozriešeniu pomerov, a tým proti dedičným právam najvyššieho cisárskeho domu, a prepadá úplnému zmätku a rozvratu, lebo už sotva môže pochybovať o úspechu sústavne sledovaného plánu a vidí sa byť, ak sa jej obavy splnia, v očiach ľudu, pred ktorým vždy rozhodne zastávala lojálne zásady, opätovne nanajvýš kompromitovaná, ba celkom porazená.