ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[457]Nám síce nezáleží mnoho na tom, čo stará Presse^[458] píše proti Maďarom, a nasledovne nepripisujeme ani tomu veľkej významnosti, keď ona roní slzy nad osudom nemaďarských národov, dostavších sa pod supremáciu po panstve túžiaceho Maďarstva. Bo známe a oceňujeme dokonale príčiny tohto náreku, ktoré jedine pochodia zo závisti, že ona výlučne sama nemôže prevádzať to panstvo. Náreky teda podobných ľudí, súc bez všetkej úprimnosti a pravdy, nemôžu mať ani ceny. O tom nechceme hovoriť ďalej. Ale Hon, ktorý donáša obsah tohoto článku Presse, hovorí, že „najsmiešnejší dôvod Presse je to tvrdenie, že roku 1848 zákony zabezpečujú väčšinu maďarskému živlu, keď vraj každý zná, že k všeobecnému hlasovaniu blížiaci sa volebný zákon pre každú národnosť zabezpečuje ten pomer, ktorý jej patrí“. A tu úprimne povedať musíme Honu, že ten dôvod Presse nielen nie je smiešny, ale je práve základný. Nechceme hovoriť o tom, že keď jedni oprávnení sú k voľbám bez všetkého cenzu, pri iných vyhľadáva sa tento, pričom ešte ani to rozhodnuté nie je, či len tí „zemania“, ktorí už roku 1848 boli oprávnení k voľbám, na čas ich života podržali to právo bez všetkého cenzu, a či vôbec každý zeman, trebárs by aj len pozdejšie nadobudol vekom právo voličstva, oprávnený je k nemu bez cenzu. Bo to nie je rozhodný, trebárs ináč závažný moment v tejto otázke. My chceme Honu dátami preukázať, ako volebný zákon z roku 1848 zabezpečuje Maďarstvu väčšinu. My sme o tom už častejšie písali, preto teraz len nakrátko prednesieme dáta, prosiac Hon, aby ich lebo vyjasnil alebo, ak môže, vyvrátil.

Hon, zdá sa, nezná, že keď maďarské mestá so sedemstodeväťdesiattritisíc obyvateľmi vysielajú päťdesiatdeväť zástupcov na snem, naše slovenské stolice, Orava, Liptov, Turiec, Trenčín, Zvolen a vyše sedem osmín Nitrianskej stolice, s obyvateľstvom vyše osemstodvadsaťtritisíc, neposielajú ani len dvadsaťsedem zástupcov; a tak vyslanec z maďarských miest reprezentuje v priemere trinásťtisíc duší a vyslanec slovenských stolíc priemerne tridsaťštyritisíc duší. Či tento pomer sluší národnosti slovenskej? Ale nielen mestá maďarské sú upriaznené, lebo keď stolica Nitrianska na tridsaťosemtisíc, Liptovská na tridsaťpäťtisíc, Zvolenská na tridsaťtisíc atď. duší posiela jedného zástupcu, stolica Hevešská a Čongrádska na sedemnásťtisíc, Komárňanská na osemnásťtisíc atď. duší. Toto sú fakty a štatistické dáta, a tie dokazujú, že Presse nedoniesla smiešny argument. Nech ho vyvráti, ak môže, Hon!

*

Inkvizícia gemerská dostáva zo dňa na deň väčšie rozmery a zásluhou pána stoličného hlavného fiškála vybujnieva v skutočnú perzekúciu.

Nielenže u každého, od koho v akomkoľvek ohľade písaný a akokoľvek nevinný list našiel a zhabal debrecínsky súd u Daxnera a uväznencov gemerských, úrady domy prekutávajú a habú všetky „podozrivé“, t. j. slovenské písomnosti a listy nielen v Gemeri, ale aj vo Viedni, Pešti atď.; ale inkvizičné fórum gemerské dá na poťažných poštách týmže osobám dochádzajúce listy zlapať a sebe posielať, a len po ich otvorení a prečítaní posiela ich patričnému adresátovi. Ba na jelšavskej pošte — a možno aj na iných — tak ďaleko pokračujú, že nielen prišlé, ale aj odchádzajúce stade listy, bez toho, že by či dokázanej či nedokázanej príčiny k tomu bolo, otvárajú, čítajú a len potom, bezmála ako sa im páči, ďalej posielajú.

Takéto pokračovanie je nadužitie úradnej moci, je svojvoľné narušenie svätosti tajomstva listovného, ktoré žiaden zákon a žiaden úradný predpis nedovoľuje, tým menej nakladá, proti čomu za povinnosť si pokladáme pozdvihnúť žalobu pred mienkou verejnou, a odvolávajúc sa na všetkých priateľov spravodlivosti, práva a slušnosti, v mene urazenej slobody občianskej a osobnej, požiadať gemerský vyšetrovací súd, aby nepovolaným vtieraním sa do tajomstiev súkromných nerozhorčoval a neznepokojoval bez všetkej potreby mysle v dobe, v ktorej pokoja, chladnej rozvahy a občianskej znášanlivosti viac treba než inokedy.

Kto je vinný a dosvedčí sa mu vina, nech znáša následky v miere svojho previnenia, lebo vinu pred neuprositeľnosťou zákona ani na cudzích, ani na svojich nezastávame, ani zastávať nechceme.

Ale keď z „krčmového výstupku niektorých mladých ľudí“ — ako základ gemerskej inkvizície veľkorevúcky dopisovateľ Honu G. P. označuje, silou-mocou, treskom-pleskom vynútiť sa chce velezrada, keď sa rozšíri temničenie na osoby tam neprítomné, keď sa znepokojujú prekutávaním osoby celkom nevinné, keď sa narušenie tajomstva listovného všeobecným robí, keď vôbec ľubovôľa zasadne na stolec spravodlivosti, pravdaže, máme príčinu spýtať sa, či žijeme pod ochranou zákonov, či sme občania štátu civilizovaného, a prečo nemajú všetci občania, ktorých zákon za rovných pokladá, rovnej ochrany v zákone pre svoju osobnú a občiansku slobodu, či teraz, keď krajina dostala svoje vyžiadané úplné právo, jej občania majú padnúť v obeť bezprávia?

Ostatne priznať sa nám prichodí, že nás tešil spomenutý už dopis Honu z tej príčiny, že pán dopisovateľ ako blízky udalosti, teda ako hodnoverný zpravodajca, základ inkvizície ako jednoduchý „krčmový výstupok niektorých mladých ľudí“, a stoličným fiškálom následkom toho vyvinutú energiu za prehnatú udáva, uvádzajúc jej spravodlivosť v pochybnosť.

Z toho, čo sme dosiaľ zvedeli o udalosti tej a o inkvizícii gemerskej, bola a je aj naša mienka tá istá, ktorej sme týmto chceli dať výraz.

Medzitým nech nám dovolí tenže pán dopisovateľ na to jeho poznamenanie, že „či slušné, či nespravodlivé sú tieto uväznenia, na každú prípadnosť smiešne sú, ba aj zlostné vnuknutie dokazujú tie výbuchy Zukunftu, Vedomostí et cp., ktorými prenasledovanie snáď nevinných, nariadeniu ešte len v kolíske súceho maďarského ministerstva privlastňujú, toho ministerstva, ktoré podnes ešte ani vymenované nie je“ — nech nám, reku, dovolí rečený pán dopisovateľ veľkorevúcky na toto poznamenať, že vo Vedomostiach, a nakoľko pamätáme, ani v Zukunfte to nikdy nestálo, že to „prenasledovanie maďarské ministerstvo nariadilo“, a pán dopisovateľ G. P. aj od „panslávov“, čo ako mu nemilých, predsa mohol predpokladať toľko rozumu a statočnosti, že sa nevystavia na posmech tvrdením očividomej nemožnosti.

Ale, pravda, bolo pripomenutie také, ktorým to „prenasledovanie“ do spojitosti bolo privedené s maďarským ministerstvom ako tôňa, ktorú už vidíme, s predmetom, ktorý ako skutočne jestvujúci ešte nevidíme. A že v tom nieto nielen zlosti, ale ani len smiešneho nezmyslu, dokazuje sám pán dopisovateľ G. P., hovoriac o pánu fiškálovi gemerskom, že „možno“, ba pravdepodobne energický — neznám, či spravodlivý — vyšetrujúci pán hlavný fiškál stoličný skrze svoje vystúpenie chcel sa porúčať, aby bol do ohľadu vzatý, t. j. tým, od ktorých bude závisieť jeho ostatie v úrade, lebo nie. No a z toho, čo vo Vedomostiach o tejto veci stálo, ani kováč perlíkom viac nevykuje.

Jedno je ale, čo sme nehľadali v častejšie spomenutom dopise. A to je to, kde pán dopisovateľ hovorí o „chatrnosti“ uväznencov, o ktorých jestvovaní ministerstvo sotva vraj bude mať aj vedomosť.

Opätujeme, že sme výraz tento neočakávali ani v tom dopise, ale ani v Hone vôbec. Lebo my to myslíme, že zákon, a tak i správa krajinská, známosť svoju nemá a podľa zásady spravodlivosti ani nesmie pristrihovať podľa „chatrnosti“, lebo „nechatrnosti“ istej osoby. Zákon a spravodlivosť je tak pre „chatrného“ ako „výtečného“. A v celej otázke nejedná sa tak o osoby než radšej o zásady osobnej a ústavnej slobody.

Ostatne pána dopisovateľa ešte na jedno upozorňujeme. Nech nediví sa tomu, že celá táto „záležitosť“ pripisuje sa „maďarskej stránke“, keď k nej prináležia tí, ktorí ju do toho, v ktorom je prúde, uviedli. A kto môže mať Slovákom zazle, že to držia za prenasledovanie živlu slovenského, keď práve najliberálnejší Hon bol ten, ktorý známy, famózny článok Krajanov o proskripcii, popise a perzekúcii národu verných Slovákov nielen prejal, ale ho aj vláde, a to tej, ktorú on sám za nezákonnú považoval, aby podľa toho pokračovala, čo najvrelejšie odporúčal.

A keď aj malichernou zdala by sa snáď niekomu táto záležitosť, podľa nášho presvedčenia tým, že jedná sa v nej o mnohé zásady osobnej a aj ústavno-občianskej slobody, zaslúžila by, aby vzbudila aj pozornosť krajinského snemu, a my úfame, že náš krajinský snem pri príležitosti pojednávania predložených mu prosieb vysloví sa o spomenutých zásadách a rieši ich v zmysle opravdu liberálnom a ústavnom, trebárs by sa aj len o „veľmi chatrných osobnostiach“ — aké ale opravdivá sloboda a ústava ani len nezná a znať nemá, jednalo. A tu bude aj najpríhodnejšia príležitosť skutkom dokázať slobodomyslnosť!