ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[542]„My opakujeme: čo my žiadame od Nemcov, ako i od ostatných nemaďarských národností, to je uznanie územnej celistvosti Uhorska, jeho autonómnej existencie, štátnej spolupatričnosti všetkých jeho obyvateľov a maďarskej reči čo zákonného výrazu tejto spolupatričnosti, aby sme tak riekli, čo diplomatického gitu. Dnu v týchto hraniciach, menovite vo všetkom, čo netýka sa krajinského záujmu, ale len jednotlivca alebo podriadenej kolegiality, nielenže trpíme najslobodnejšie vyvinovanie sa všetkých národností; my si ho želáme a žiadame, lebo len najrozsiahlejším duševným a hmotným rozvojom všetkých kmeňových skupenín, ktoré pod ochranou jeho zákonov žijú, môže byť zabezpečený zdravý a plnosilný zdar krajiny.“

Toto od slova do slova hovorí medziiným nemecký orgán ľavého stredu „Neuer Freier Lloyd“^[543] v odpovedi na články, ktorými viedenská „Zukunft“^[544] obrátila sa k nemu.

My s potešením uverejňujeme slová, ako hore uvedené, bo sú nám ony znakom, že pomaly miznú predsudky a lepšie náhľady kliesnia si cestu i v kruhoch maďarských, a že ak Maďari, menovite tá časť Maďarov, ktorú reprezentuje Neuer Freier Lloyd, ku tak krásnym slovám pridá i zodpovedajúce skutky, čestná transakcia s nimi nebude nemožnosťou, za akú sme ju dosiaľ už-už považovali.

Medzitým do toho času, až tieto skutky uvidíme, odpustí Neuer Freier Lloyd, ak nedáme sa zachvátiť čo ako krásnym frázam, kým sú len frázami. Lebo uvedené už slová nie sú toho spôsobu, žeby vstave boli všetky naše pochybnosti podvrátiť, ani doterajšie chovanie sa maďarskej opozície oproti nám a vôbec Nemaďarom nebolo také, žeby sme sa pohnutými byť cítili slepo a bezvýnimočne jej dôverovať.

My predovšetkým žiadali sme si, aby Neuer Freier Lloyd určite vyslovil a podrobne udal, čo on rozumie pod tými „záujmami krajinskými“ a ako ďaleko majú zasahovať hranice reči maďarskej čo diplomatickej. Žiadali by sme to predovšetkým vedieť, bo veď, ak sa nemýlime, hlavne tieto dva punkty sú jablkom sporu medzi nami a Maďarmi, ktorí, koľkokoľvek ráz domáhali sme sa pravdy a práva pre život náš národný, vždy boli pohotové s výhovorkou, že to nemožno, lebo zabraňuje tomu vraj „záujem krajinský“ a „diplomatičnosť“ reči maďarskej. Ak sme žiadali napríklad slovenské národné nižšie i vyššie školy, odpovedali nám: „Nuž veď urobíme, čo budeme môcť, ale vidíte, je to záležitosť týkajúca sa celej krajiny.“ A ak sme vystúpili so žiadosťou, aby v slovenských stoliciach úradované a pravde prisluhované bolo v slovenskom jazyku, odpovedali nám podobne, že to vraj nedovoľuje „diplomatičnosť“ reči maďarskej. A tak to šlo temer všade a vo všetkom.

A takto pokračované proti nám nielen zo strany vládnej, ale i zo strany „liberálnej“ opozície. Aby sme nemuseli uvádzať hromadu faktov, odkazujeme len na debatu o národnostnom zákone na predošlom sneme. Jeden z najodhodlanejších zástupcov národných osvedčil sa tam, že je hotový „vo všetkom, čo neobsahuje v sebe duchovnú smrť nemaďarských národov, popustiť“. Menovite osvedčil sa byť spokojným, ak by v návrhu ústredného odboru vyslovilo sa 1. že „všetky tie národy, ktoré vypočítané sú v päťadvadsiatom odseku tretej časti trojného zákonníka, tvoria jediný, nerozdielny ľud (populus) uhorskej krajiny“; 2. že „národy tieto jedine k vývinu ich reči a národnosti, teda k účinkovaniu na poli kultúry, povolané sú čo telesá, a že v tomto ohľade každý národ odkázaný je na svoju vlastnú silu bez toho, že by si mohol robiť nároky na prostrednú alebo neprostrednú akúkoľvek pomoc iného národa lebo štátu“; 3. že „národom týmto nepatrí nijaké a zvlášť politických práv užívanie čo telesám, keďže politický činiteľ ohľadom celej krajiny je, ako i v právomocnostiach, zákonne zhromaždené zastupiteľstvo ľudu krajiny, poťažne právomocnosti a obce, ináč ale každý občan krajiny osobne rovnoprávny je bez ohľadu na národnosť“.

Každý nám dopustí, že žiadosti tieto, ktoré celú národnostnú záležitosť z poľa politického preniesli výhradne na pole kultúry, sú práve tak skromné ako slušné. A čo urobila menovite „liberálna“ opozícia maďarská voči ním? Nikto z nej neozval sa v ich prospech, ba celá, ako jeden muž, hlasovala za návrh ústredného odboru, za ten návrh, o ktorom tu i tu sa už i deákovské hlasy ozývajú, že nie je dostatočný.

Čo sa týka „panslavizmu“, o ktorom Neuer Freier Lloyd v spomenutom článku obšírnejšie hovorí, povďační sme mu, že neverí, ako mnohí z jeho maďarských kolegov, v mátohu politického panslavizmu a že následkom toho ani nechce nikoho z neho obviňovať; ďalej, že nepovažuje za „panslávov“ tých slovanských občanov Uhorska, ktorí žiadajú pre seba slobodu, aby vo svojich cirkvách a školách smeli sa autonómne pohybovať, svoje dietky i na gymnáziách a reálkach najprirodzenejším a najprospešnejším spôsobom, totiž v materinskej reči dávať vyučovať atď.; avšak rozhodne odmietame od seba každú solidaritu i s panslavizmom tým, ako ho vysvetľuje Neuer Freier Lloyd a o akom podľa nášho vedomia v celej uhorskej vlasti niet ani stopy. Jemu nie je panslavizmus ničím iným ako „reakciou, brojením alebo aspoň vzpieraním sa proti modernému duchu, ktorý vždy viac a viac preniká všetky európske ústavy štátne a verejné ustanovizne“, slovom, je mu „antiliberalizmom“, ktorý až kdesi v Petrohrade má vraj svoje ohnisko. Opakujeme, takéhoto „panslavizmu“ niet, a ak by ho bolo, my nemáme nič spoločného s ním.

Čo chcú uhorskí Slovania a menovite my Slováci? Od roku 1861, kde sme formulovali naše národné žiadosti, až do dnešného dňa naopakovali sme sa bezpočtu krát, že chceme „jednu, slobodnú, konštitucionálnu vlasť a v nej slobodu, rovnosť a bratstvo národov“; že uznávame „územnú celistvosť Uhorska, jeho autonómnu existenciu, štátnu spolupatričnosť všetkých jeho obyvateľov, a čo výraz zákonný tejto spolupatričnosti maďarskú reč čo diplomatickú“, pravdaže v tých hraniciach, ktoré prekročiť nesmie bez uškodenia a ohrozenia našej vlastnej národnosti. Je toto neliberálne? Alebo či je v tom antiliberalizmus, keď v hraniciach koruny uhorskej žiadame, aby, keď máme rovné bremená, mali sme i rovné práva, keď žiadame, aby v týchže hraniciach zabezpečená bola existencia našej národnosti a všemožný jej rozvoj duševný i hmotný, držiac sa tej pravdy, že ak má telo byť zdravé, musia byť zdravé i všetky jednotlivé jeho čiastky! Či v tom je antiliberalizmus, keď zo všetkých síl brojíme proti centralistickým snahám strany vládnej, ratovať chceme municípiá, zachovať neodvislosť sudcov, slobodu, úplnú slobodu vo všetkých odboroch verejného života na základe pravej demokracie?

Ubezpečujeme Neuer Freier Lloyd, že inde mu treba hľadať „reakcionárov“ a „antiliberálov“, v našich radoch ich niet; ubezpečujeme ho, že ako dosiaľ, i napotom naše snahy vždy budú „legálne a liberálne“, a že všetky naše činy len ta smerujú, aby sme pozdvihli národ náš z duševnej a hmotnej biedy, v akej väzí, a pripravili mu lepšiu budúcnosť v rade slobodných a šťastných národov uhorských. Uznajte tieto snahy, dokážte, ale skutkom nie slovami, že nie ste nepriateľmi týchto snáh, že chcejúc slobodu, nechcete ju len pre seba, ale pre všetkých, a uvidíte, že ponesie to ovocie i pre vás, i pre nás. Ale skutky, skutky chceme vidieť!