ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[507]My vyslovujeme smutné presvedčenie, keď začíname s tým udaním, že mnohí z tých dobrých ľudí, čo hádam ešte teraz radujú sa, tešia sa, pýšia sa, že stali sa skutočnými členmi nejakého spolku demokratického,^[508] také páchali skutky, čo jasne dokazujú, že veru nevedia dobre, v čom záleží pravý demokratizmus. Nebude teda od veci a miesta, ak rozvedieme pochop demokratizmu, aby sme potom vyniesť mohli úsudok, kto je pravým demokratom slovenským a nakoľko má právo demokratizmus v národe slovenskom.

Samo slovo demokracia — po slovensky národovláda — označuje taký stav niektorého národa, kde on sám panuje a nie jednotlivý človek alebo nejaká privilegovaná kasta. V tomto zmysle teda demokracia je protivná strana absolútnej monarchie a aristokracie. Taká bola v malých helénskych republikách, taká bola v drievnosti u slovanských plemien — skoro úplná rovnakosť všetkých mužov. Jednako s vyvinutím sa údelného (feudálneho) systému upadla väčšia časť z tých, čo pôvodne mali jednaké práva, do vždy väčšej závislosti od bohatších i mohutnejších, ktorí sa ako privilegované stavy vznášali nad druhými. Na čele posledných stál monarcha, a tak demokratická rovnakosť skoro nespozorovane prešla do monarchicko-aristokratickej vládnej formy, ktorá sa konečne tak ďaleko zabrala, že tí, čo podostávali za údel zeme, veľké majetky, krajinské hodnosti, barónske a grófske tituly — aristokracia, zemianstvo, dvoranstvo — tú časť obyvateľstva, čo neprináležala k ich kaste, prezývala prostým ľudom, i nepriznávala jej nijakého práva na slovo alebo účasť rozhodovať nad svojím osudom. V tomto postupnom stave, pochopiteľne, časť národa, preniknutá ideou ľudského práva, túžila i vynasnažovala sa, aby dostala naspäť svoje pôvodné práva, aby boli zrušené nadpráva i privilegiá aristokracie, a všetci občania aby boli rovní pred zákonom. Takí agitátori menovali sa, a to etymologicky nesprávne, i demokratmi, pod ktorým slovom tí, čo mali účasť vo vláde a v praviteľstve, vo svojom, pravda, zmysle rozumeli vždy ľudí štátu nebezpečných. Mimo to v novšom veku začali vystupovať i sociálni demokrati.

Sociálni demokrati sú tí, čo chcú zlepšiť stav chudobnejšieho pracujúceho ľudu, avšak i tu je neurčitosť nesmierna, bo týmto menom označujú sa zároveň mužovia prepiati, ktorí by nemožnú vec, akúsi rajskú rovnakosť v imaní i v šťastí zaviesť chceli, ako tiež i mužovia múdri, čo uznávajú, že nespravodlivé je, aby niekoľko kapitalistov vycicalo celý národ.

Keď hovoríme o demokratizme, nádobno nám dokonale rozoznávať dva jeho stavy: stav demokratizmu v odťaženosti — čistý demokratizmus, potom stav demokratizmu v zrastenosti s nejakým národom, napríklad slovenským, maďarským, nemeckým. Čistý a odťažený demokratizmus je taký pochop, ktorému sa korí každý národ, každý človek na zemi; a tu by sa i slovenskí, i maďarskí demokrati navzájom uzrozumeli a žili v svätom pokoji. Demokratizmus zrastený so životom niektorého národa, demokratizmus v skutočnom živote je docela čosi iného, než čistý odťažený demokratizmus. Pochop čistého demokratizmu je len jeden; pochop skutočného demokratizmu je mnohonásobný vedľa toho, ako mnohonásobné sú jeho indivíduá a národy, s ktorými je zrastený. Zrastený demokratizmus u rozličných národov je rozličný, bo ináč tieto národy nezachovávali by svoju individuálnosť a svoje rozdielne príznaky. Odtiaľ vidno, že slovenský demokratizmus tak ďaleko leží od maďarského demokratizmu, ako snahy národa slovenského od snáh národa maďarského. Odtiaľ vidno, že ako kozmopolitizmus, tak i projekt univerzálnej strany národnej v politike označuje hrubý, široký a veľký nezmysel; bo politika berie svoje princípy zo štátnych vied a z mravovedy, predsa však sama a jej rezultáty pohybujú sa v živote, v skutočnosti. Odtiaľ vidno, že i najväčší tyrani môžu hovoriť o slobode, o rovnoprávnosti, o demokratizme — v odťaženosti, kdežto v živote mučia a bičujú národy despotizmom, vraždami a tyranstvom. Ako napríklad v Severnej Amerike ľudia, chcejúci udržať otroctvo, nazývajú sa tiež demokratmi. Táto poznámka patrí k pochopu demokratizmu napospol a k pochopu demokratizmu slovenského a maďarského v osobnosti.

Z tohoto vývodu vysvitá, že v národe slovenskom, berúc pochop demokratizmu a slobody za základ delenia, sú len dve politické strany: jedna totiž poctivá a spravodlivá, druhá milovnica nadprávia, despocie, ľubovoľnosti i tajnosti. Strana demokratická a liberálna drží sa pravidla: čo nechceš sám trpieť, nečiň inému; druhá strana despotická drží sa pravidla: ber iným a hrab pre seba.

Samovidno, že strana despotická je počtom ďaleko slabšia, než strana slobody, bo isté je, že musí byť viacej oviec než vlkov, viacej rýb než rybárov, viacej holubov než jastrabov.

Avšak z porovnania tohoto nesúď snáď nikto, akoby sme stranu slobodymilovnú rovnali vo všetkom bezbranným ovciam, rovnáme ju zaiste len v tom, že je utiskovaná a šliapaná, nie ale vtom, že by sa nemohla ubrániť.

Choďte len dom od domu a pýtajte sa jednotlivých občanov: Chceš, abys’ ty sám právo mal s ostatnými spoluobčany dohromady voliť si mužov poriadnych, cvičených, v ktorých dôveruješ, aby títo volení mužovia v sneme zhromaždení ustanovili, ako veľké dane platiť máš, na čo sa majú tieto zobrané dane nakladať? Chceš, aby bez povolenia tohoto snemu nesmela vláda dlhy robiť, dane vyberať a výlohy robiť? Chceš, aby všetky zákony, podľa ktorých sa spravovať musíš, zostavovali len tí od teba vyvolení mužovia na sneme, i aby bez ich zvolenia vláda nijaký zákon nový vydať nesmela? Chceš, abys’ len verejne mohol byť súdený od počestného neodvislého súdu i abys’ bez vyrečenia súdu nemohol byť od žiadneho prenasledovaný? Chceš, aby s tebou úrady vždy jednali a dopisovali v jazyku tvojom prírodnom, slovenskom? Chceš, aby mohli byť ministrami len takí mužovia, ktorí majú dôveru národa, zastupiteľstva, snemu, i aby nesmel nikto mať v rukách praviteľstvo krajiny, kto od snemu za spôsobného na to a za počestného sa nepovažuje? Sčítajte dohromady všetkých tých, čo na tieto otázky rieknu „áno, chcem!“ a uvidíte, že je ich nesmierne množstvo, ktorí to tak chcú — a tí všetci náležia k strane slobody, k strane demokratizmu slovenského.

Čím to ale je, že strana slovenskej slobody,^[509] ačkoľvek dozaista nesmierne početná, jednako obyčajne, ako to okolo seba vidíme, premožená je od strany slobode protivnej, kdežto by sa predsa na prvý pohľad zdať muselo, že potrebuje táto nesmierne početná strana len slovo prehovoriť, len chcieť, a že zaraz do všetkých štyroch uhlov sveta rozprášia sa protivníci slobody a práva slovenského? Príčiny tohto sú rozmanité. Sčasti, že strana absolutistická, ačkoľvek na počet slabšia, dovoľuje si používať proti strane slobody všelijakých i nepočetných prostriedkov, kdežto strana slobody len zrovna ku svojmu cieľu kráča; sčasti, že veľká, ba najväčšia časť nášho národa, ktorý ani sám utiskovať, ani utiskovaný byť nechce, ani mak nestará sa o verejné záležitosti, ale ako pravá ovca v tichosti sa od každého viesť dá; oni by síce všetci radi mali dobrú vládu i praviteľstvo, dobré hospodárstvo s krajinským majetkom, ale ani palcom k dosiahnutiu všetkého toho hnúť nechcú; sčasti zas, že veľká časť z týchto, ktorí, keď im vec zrozumiteľne vysvetlíte, všetci slobodu a právo chcú, z nevzdelanosti a politickej krátkozrakosti, ošialení, omámení a zastrašení od nepriateľov slovenskej slobody, od reakcionárov, týmto ešte sami proti sebe pomáhajú; sčasti takže zas, že priatelia slobody slovenskej na rozličné strany — ako sa zdá, z nedorozumenia — podľa zmýšľania sa deliac, často z dosti malunkých príčin proti sebe broja, jeden druhému prekážajú a tým protivníkom slobody slovenskej víťazstvo uľahčujú.