ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[521]„Do Turca!“ ozývalo sa heslo po krajoch národom slovenským obývaných, a heslo to našlo zvučný ohlas v srdciach vrelo bijúcich za blaho národa nášho, lebo včera a dnes tu, v tomto našom národnom meste odbývané slávnosti tešili sa tak mohutnej účasti verných slovenských synov a dcér, ako málokedy. Od bieleho Dunaja i od ryboplodnej Tisy, od tichej Moravy, bystrého Hrona i Váhu, od nebonosných Tatier, Javoriny, Kohúta atď. atď. zhromaždili sa bratia a sestry, aby v rodnom kruhu nadchnutí vzájomnou láskou a oduševnení rodoľubným zápalom a pokochaní zábavami národnými novou silou, novou ochotnosťou a odhodlanosťou dali sa k ďalšiemu stúpaniu na ceste tŕnistej, akú im vyznačili neprajné osudy sveta tohoto. Avšak cesta tá, trebárs ako tŕnistá, trebárs ako plná prekážok a odporov, slúži im k tým rezkejšiemu a ráznejšiemu rozvinutiu síl národných, k otuženiu a zblíženiu sa v duchu svornosti a jednomyseľnosti. Bohužiaľ, na čas, avšak ako to skutočnosť a menovite i terajšie slávnosti skvele dokázali, len zdanlivo porušených. Nie — nemožno, že by svornosť a jednomyseľnosť národovcov slovenských porušená byť mohla. Nie, nebolo to, ani nebude, že by zámery neprajníkov našich, smerujúcich na porušenie tejto svornosti a jednomyseľnosti, mali sa vydariť. Nie, to nedopustí pravá láska, aká mohutne dejstvuje v srdciach slovenských, nie, reku, nedopustí to láska k nášmu drahému národu slovenskému, ktorá plápolá vo všetkých, národu verne, úprimne a nezištne oddaných srdciach.

Ťažko mi opisovať všetky tie slávnosti a nutno mi hlavne ich momenty ponechať úradnej zpráve, aká onedlho iste uverejnená bude v stĺpcoch tohoto národného orgánu.

Pri tom všetkom i dovtedy, kým tá zpráva dôjde, oznamujem vám krátky náčrt našich národných slávností.

Už dňa 3. augusta zhromažďovali sa valným počtom synovia národa slovenského do lona nášho mesta, menovite tí, ktorí si na výborovom zhromaždení, odbývanom dňa 4. augusta ráno, účasť brať želali. Avšak hlavný deň príchodu našich slovenských rodákov bol deň 4. augusta. Voz za vozíkom, koč za kočiarom hrnuli sa, vezúc našincov, a tak valnom počte, že my tunajší vidiac túto valnosť prichádzajúcich hostí, rástli sme radosťou i nadšením.

Čo konalo sa vo výborovom zasadnutí dňa 4. augusta, o tom mlčím, nechcejúc predchytávať úradnej zpráve.

Krásne boli ale chvíle, kde vítali, poznávali, objímali sa priateľským, bratským objatím úbehom mnoho rokov nevidevší sa rovesníci, vždy verní robotníci na národa roli dedičnej.

Večer strávili sme v divadle, kde naši vždy ochotní ochotníci i ochotnice zabávali nás predstavením veselohry „Väzenie“ od Benedixa. Po divadle, trvavšom do jedenástej hodiny v noci, nasledovala zábava našská, mimo programu, v miestnostiach kasína, a mnohých svitanie nového veľkého dňa zastihlo ešte zabávajúcich sa.

Okolo polnoci junač slovenská poctila fakľovým pochodom pána J. Francisciho, ktorého pozdravili v mene tejže junače pán M. Dulla Hohoš, a po zaďakovaní zo strany oslávenca pohádzali fakle na hromadu, spievajúc pri ich žiare mnohé národné piesne, až kým tie fakle nezhasli.

Svitol deň 5. augusta a mnohí, nebyvší vstave dôjsť už 4. augusta zblízka i zďaleka, prichodili v tento deň. Martin bol preplnený množstvom našincov. Radosť bola pozrieť na rady tých, v bojoch za právo a osvetu národa zošedivených mužov, ako aj na rady bujarej, k podobným, ak nie tuhším borbám pripravujúcej sa mládeže, došlej v tak hojnom a valnom počte, ako málokedy predtým. A radosť tá došla na vrchol svoj pri zahájení valného zhromaždenia prvým predsedom pánom V. Pauliny-Tóthom, ktorý v nadšenej, iskrennej a zápalu plnej reči objasnil to „chytenie sa naše do služby ducha a nastúpenie cesty tŕnistej.“

Po jeho, slávovolaním často pretrhovanej reči pristúpilo sa k prečítaniu zprávy o úkonoch, prevedených od posledného zhromaždenia, ako aj zpráva pokladníkova, z ktorej len nasledujúce dáta spomínam; príjmy boli 11.651 zlatých 2780/000 grajciarov — istina obnášala 58.187 zlatých, tohoto roku pribudlo 3538 zlatých. Matica od počiatku dejstvovania svojho vydala už vyše 30.000 zlatých. Konečne oznámil túto zprávu prečítavší pán prvý tajomník M. Chrástek, že jeho veľkomožnosť pán pokladník T. Červen na založenie múzea daroval Matici tisíc zlatých, ktorá zpráva s radostným nadšením bola prijatá. Po vypočutí týchto zpráv povstal pán čestný predseda J. Francisci a urobil návrh na vyslovenie vďaky tak celému úradníctvu, ako aj výboru Matice, ktorý návrh jednomyseľným a nadšeným súhlasom bol prijatý. Výboru doplnenie nasledovalo, a to stalo sa opätovným zvolením podľa stanov vystúpivších výborníkov. Na podporu vedomcov a umelcov povolená podpora 300 zlatých. Vedomostiam za oznamovanie a uverejňovanie zpráv a ohlasov matičných daný honorár 200 zlatých.

Aký osud postretol redakciu Slovenských novín a ich pánom redaktorom J. N. Bobulom zadané žiadosti o to, aby nielen Pešťbudínske vedomosti, ale i Slovenské noviny, ba i Krajan stali sa orgánmi matičnými, o tom dosť bude mi toľko poznamenať, že na značné vyslovenie nevôle valného zhromaždenia a na zrejme a rozhodne vyslovenú žiadosť jeho, prestať muselo sa v čítaní tých, len proti Vedomostiam namierených žiadostí, i v celom zhromaždení nebolo jedinej duše, ktorá by snáď súhlasila bola s nimi. Úprava, vypracovaná pre odbory vedecké, prečítaná a schválená, proti čomu zadal pán kráľovský komisár M. Tomcsányi, podžupan, protest, hľadajúc v tom premenu stanov, čo je len prevedením ich. Márne bolo všetko odôvodňovanie zo stránky členov Matice, lebo pán komisár mal na všetky dôvody nevývratný dôvod: „Ja sa kapacitovať nedám.“ No a proti takému dôvodu, to každý uzná, všetky dôkazy sú márne.

Vôbec podivné nám prichodí, že Matica odbýva svoje valné zhromaždenie pri prítomnosti kráľovského komisára, čo je síce v zmysle stanov jej v poriadku, bo tieto stanovy potvrdené za časov neústavnej vlády a na základe rakúskeho „vereinsgesetzen“^[522] museli obsahovať aj určenie o kráľovskom komisárovi. Ale tak myslím, že po nastúpení ústavných pomerov vo vlasti ten paragraf prestať má, lebo známe, že nielen všetky podobné literárne ústavy, ale aj politické spolky odbývajú sa v Uhorsku bez kráľovských komisárov. Prečo teda slovenská Matica má v tom byť výnimkou? Preto snáď, že jej potvrdenie datuje sa z časov vladárenia grófa Pálffyho?

Po valnom zhromaždení nasledoval spoločný obed, na ktorom zúčastnilo sa viac sto osôb, medzi nimi i množstvo našich horlivých Sloveniek, čo k nemalej okrase slúžilo hodovému stolu, ba radšej stolom, lebo ich bolo päť pripravených a úplne obsadených. Okolo stola obsluhovali krásne, v národných farbách oblečené svätomartinské slovenské panny, ktorá obsluha nemálo prispela na okrasu a vzbudenie dobrého rozmaru.

Že prípitkov množstvo bolo, netreba hovoriť. Prvý vyniesol Pauliny-Tóth na Jeho Veličenstvo apoštolského kráľa; dr. Hurban, riaditeľ stola, Jeho Excelencii pánu biskupovi Moysesovi; opát Gotčár Franciscimu; Francisci vzájomnosti slovanskej; Slota Hurbanovi; Hurban Svätému Martinu; Francisci Paulinymu; Mráz, pomocník riaditeľa, prítomným Slovenkám; Slota Čechom; Sasinek Juhoslovanom; Mudroň Severoslovanom; Novák Červenovi; Hyroš Dobrianskemu; Čulen národu slovenskému, Plošic Ferienčíkovi a Pešťbudínskym vedomostiam; Ferienčík Daxnerovi; Závodník revúckemu a svätomartinskému gymnáziu; Hurban kláštorskému gymnáziu; Palárik ochotníkom; Hurban paniam; Medvecký matkám slovenským; Zechenter výsluhe atď. atď. Bolo to hodovanie, akých málo býva na Slovensku. I Bože daj, aby ich mnoho bývalo!

Hneď po zakončení šli výborníci do zasadnutia, ostatní pokračovali v zábave; junač slovenská tiež zhromaždila sa v zasadnutie.

Večer bola beseda, a po besede až do bieleho rána nasledovavší ples, na ktorom tak valná účasť bola mládeže obojeho pohlavia, že ťažko bolo tancovať.

Takto skončil sa veľký, slávny deň; odpustite, že tak rapsodicky píšem, nemožno mi ináč pod dojmami prežitých chvíľ.

Dnes odbývajú sa patronátne zhromaždenia tu i v Kláštore, o ktorých dostanete z iného pera zprávy. Ja končím s tou vrelou prosbou, aby Boh dal svojho požehnania dielam tu pokonaných. — Nazdar!