ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[313]Jeden z veľmožov uhorských a úd ríšskej rady v jej zasadnutí 21. júna b. r. ohľadom na národnosti v Uhorsku bývajúce sa vyslovil, že podľa jeho domnenia nemá a nemôže sa v rečiach nemaďarských používať meno „Magyaren, Maďari“, ale „Ungarn, Uhri, Hungari“, a to vraj z tej príčiny, že všetci obyvatelia krajiny tejto uhorskú (rozumie maďarskú) reč radi majú a jedine Uhri (rozumie Maďari) byť chcú. Následkom toho tvrdil práve, že „v štátnom obvode Uhorska reč uhorská (t. j. maďarská) výhradne a jedine oprávnená je v ohľade zákonnom, historickom a politickom“. Vyslovenia tieto naplnili nás Slovákov napospol príkrou tou bolesťou, ktorú cítiť musí jeden každý, komu právo jeho tak zjavné a makavé sa obrazí.

Nechceme tvrdiť, že by tieto výrazy boli pošli zo smeru nášmu národnému živobytiu skazu obmýšľajúceho; na každý prípad ale leží v nich samozvod, ktorého konečný výsledok by bol vyše troch miliónov severouhorských Slovanov pri terajšom znovuusporiadaní Rakúska v národnom ohľade za nič položiť, aspoň po strane nechať a skrze podvodné pomätenie názvu „Magyar“ s významom slova „Uhor“ Slovanov uhorských námerám maďarónskym za korisť vystaviť.

Na toto zhora vyložené vyslovenie bola z druhej strany^[314] odpoveď, že „Rakúsko svojej svetohistorickej úlohe len tak zadosť učiniť môže, keď sa cieľom svojho zjednotenia tak usporiada, že v ňom každý národ, každý kmeň, nech by to bol ktorýkoľvek, nájde svoje bezpečné rukojemstvo a svoje pospolité zriadenie — potom, že v Uhorsku nielen Maďari bydlia, ale aj Slováci a Rumuni, ktorým v štátnom usporiadaní ich oprávnenosť povolená byť musí.“ Táto odpoveď, pošlá zo zvláštneho vnuknutia božského, zmiernila bolesť spočiatku pocítenú, srdcia slovenské ozvali sa radostným súhlasom a naplnili dobročinnou tou vďakou, ktorú môže národ len v takých časoch pocítiť k svojim obrancom a priateľom, keď sa o uznanie jeho života jedná. Pravda, že sa my severouhorskí Slovania za Uhrov považujeme, veď sme my najstarší praobyvatelia vlasti tejto. My sme jej dali kresťansko-európske meno „Uhorska“, z ktorého potom „Ungar, Hungarus“ pošlo.^[315]

Ale nie sme my a byť nechceme Maďari, ba ohradzujeme sa proti každému zameňovaniu slova Maďar za všeobecné označenie Uhra, a tak aj proti tomu bezohľadnému stotožňovaniu výrazov „ország, országos“ a „nemzet, nemzeti“,^[316] podľa ktorého sa nám Slovákom majetok spoločný vo vlasti, napríklad divadlo, akadémia, múzeum a podobné ústavy a inštitúcie, vystavené a udržované i pomocou slovenskýcb mozoľov, v neslýchanej svojvôli odnímajú a jedine živlu maďarskému privlastňujú.

My ctíme a milujeme našich susedov Maďarov, s nimi nás viažu mnohé hmotné i duchovné záujmy. Tieto vzťahy úcty a lásky medzitým len zatiaľ trvať môžu, pokiaľ sa ony ohľadom na národnosť a reč svoju v zákonitých medziach držia, čo by prestať muselo, ak by oni etnografické hranice svoje prekročili a proti právam Bohom nám daným, ako potlačovatelia národného nášho života vystúpili.

My severouhorskí Slovania ako jeden súvislý celok, pretrhnutý iba asi štyridsaťtisíc spišskými Nemcami, obydlení sme vo vrchovitých horných krajoch Uhorska, od Bratislavy (Prešporka) a moravských hraníc počnúc, až po východnú stranu Haliče a Bukoviny. Súvislý tento a národopisnou čiarou od živlu maďarského oddelený celok rozpadá sa na dve hlavné nárečia, totiž východné alebo rusínske a západné alebo slovenské. Tieto dve, pomaly jedno do druhého splývajúce nárečia, rozhraňujú sa v doline topliansko-ondavsko-laboreckej v Zemplínskej stolici.

Slováci, počtom blízo troch miliónov, prináležia z troch pätín a vyše k rímskokatolíckej cirkvi, voľačo niže dvoch pätín k cirkvi evanjelickej augsburského vyznania. Rusíni, asi päťstotisíc, priznávajú sa k cirkvi gréckokatolíckej.

Popis duší z roku 1850, ktorý poruke nemáme, udáva podrobnejšie štatistické pomery severouhorských Slovanov, pričom ale poznamenať musíme, že popis tento, nakoľko nám je známe, najmä ohľadom rubriky národnosť označujúcej, veľa nepravdivého obsahuje. Veľká väčšina slovenského zemianstva, šialenosťou maďaromanstva zachváteného, so slovenským ľudom ani zo strany pôvodu, ani ináč nič spoločného mať nechcejúca, dala sa napospol za Maďarov zapísať a mnohí, maďarománii sa koriaci c. k. úradskí, najmä v tých stoliciach, kde živel slovenský s maďarským hraničí, pod všeobecným označením „Uhri“ do rubriky „Maďari“ celé obce zaznačiť dali, takže týmto spôsobom počet Maďarov podivne vzrástol, počet ale Slovákov v tejže miere upadol. — Jednotlivé príklady, ako dôvody toho, zaujali by tu mnoho miesta; dosť je uviesť to, že sa ľud nikdy z úrodných a pritom málo ľudnatých dolných strán do neúrodných a poťažne k ornej zemi mnoho obydlených, zvýšených a vrchovitých krajov slovenských, ale práve naopak, z týchto do tamtých presťahoval. Svedectvom toho sú početné tu i tu veľmi silné, medzi Maďarmi roztratené slovenské osady. Taktiež známe je všeobecne, že v ôsmich stoliciach, hornej Nitrianskej, Trenčianskej, Oravskej, Turčianskej, Liptovskej, Zvolenskej, v Spiši a Šariši, v ktorých samých sa podľa popisu od roku 1857 vyše jedného milióna duší nachodí (štatist. Bericht in der Pest-Ofner Zeitung 1860 Nro 31, 32^[317]), niet žiadnych Maďarov, a predsa ich počet v popise od roku 1850 značný sa udáva.

Nechceme sa ale touto otázkou ďalej zapodievať. Zo stanoviska práva je temer všetko jedno, či v popisných listoch ich počet o dakoľko stokrát tisíc menší, či väčší je vyložený; v skutočnosti zostáva pri tom všetkom počet slovenského ľudu nezmenšený.

Zo stanoviska štátnohospodárskeho vec považujúc, robotné sily Slovákov zaoberajú sa práve tak roľníctvom a dochovávaním dobytka, ako aj, a to hlavne, priemyslom a kupectvom. Roľníctvo Slovákov síce pre vrchovitosť kraja nemá tej veľkej rozsiahlosti ako na Dolnej zemi; pritom ale nemôže ujsť pozornosti štátohospodárskeho bádateľa tá okolnosť, že rozsiahlosť roľníctva dolnozemského svoju veľkosť len na plochomiere zakladá, ktorej znamenitú časť, okrem tamojších stálych slovenských osád, každoročne tadol sa vyhrňujúci mohutný kontingent pracovných, svojou ohromnosťou do priestoru rodiska sa nevpratajúcich síl obrábať, najmä kosiť a žať chodieva, svoj diel úrody a platu, čo sa rozumie, svojim rodinám donášajúc.

Ani sa nemôže zamlčať, keď je reč o rozmeroch pracovných síl slovenských, udatné naše nájomníctvo po veľkých mestách rozložené. Slovenské ruky stavajú paláce peštiansko-budínske, Slováci rúcajú valy a brány Viedne a strhli i postavia znovu pyšnú výšavu Štefanskej veže! Horniacke sily dláždia železné dráhy a kladú mosty paroletu hmotného a duchovného obchodu atď. Ešte významnejší je u nich priemysel, ktorý sa na všetky možné jeho haluze, najmä na výrobok všetkých v krajine sa nachodiacich surových plodín vzťahuje. Pre túto ich všestrannú priemyselnú účinlivosť nazval ich Čaplovič^[318] vo svojom štatistickom spise „Gemälde von Ungarn“ uhorskými Angličanmi.

Slováci totiž vynášajú z hlbín zeme a prerábajú rozmanité v horách Tatier ležiace drahé i obecné kovy; mnohé medené a železné hámre, ako aj železné fabriky, ktoré najmä v Gemerskej, Liptovskej, Zvolenskej a Novohradskej stolici v dobrej povesti stoja, mnohé papierne, ktorých každá stolica viac (sama Gemerská desať) preukázať môže; početné sklené huty, ktorých výrobky najlepšiemu českému tovaru ku boku sa postaviť môžu; súkenníctvo, pilárstvo atď. zaneprázdňujú veľa stotisíc pracovitých rúk slovenských a udržujú v obehu ustavičnom mnoho miliónov peňazí, rozmnožujúc pritom národné bohatstvo, hlavne v užitočnej práci záležiace.

Jednotlivé kraje od nepamätných časov pridŕžajú sa so zvláštnou obľubou istých druhov priemyslu a remesla. Po celej krajine i za jej hranicami známi sú bystrickí a radvanskí súkenníci, klobučníci, prachári a hrebenári; gemerskí debnári, kolári, kováči, kožušníci, voštinári a hrnčiari; liptovskí bryndziari a drevokupci; oravskí plátenníci, skalickí súkenníci, sobotištskí a myjavskí pytlikári, brezovskí kožkári, tekovskí (v Hliníku) kamenári, zvolenskí (na Horehroní) čipkári, pukanskí záhradníci, modranskí hrnčiari, novohradskí sitári, rajčianski kordovánici, a — aby aj najchudobnejšia a najzanedbanejšia vrstva ľudu spomenutá bola — trenčianski a spišskí drotári; pletenie košov a košín, strúhanie dreveného riadu, pltníctvo a tým podobné ani nespomínajúc.

Bárs aj pozemková daň Slovákov pri chatrnejšej výdatnosti pôdy napospol menšia by vypadala ako u Maďarov, namiesto toho ale väčšia je osobná zárobková a dôchodková daň, koľkosť všetkých dávok štátnych sotva by mohla menšia vypadnúť, než u Maďarov, vzhľadom na skutočný počet obyvateľstva.

Už nutnosť tá, priemyselnou prácou k živnosti si dopomáhať, napomáha vyvinutie mohutnosti rozumu a ducha ľudského; a keď toto stojí, tak v kmeni slovenskom skutočne zjavná priemyselná a remeselnícka účinlivosť musí sa považovať za dôkaz nadanosti a vzdelanosti jeho umovej. Činnosti tejto priemyselnej má sa pripísať i to, že vyjmúc meštianstvo, ktoré ohľadom na vzdelanosť u Maďarov a Slovákov na rovnom stupni stojí, dedinský ľud slovenský napospol vzdelanejší je ako maďarský, ktorý pri vždy jednakom obrábaní aj strednú prácu štedro odmeňujúceho poľa omnoho menej potreby a povzbudenia nachádza, činnosť a usilovnosť svoju duchovnú v inších podujatiach cvičiť (viď Čaplovičove Gemälde von Ungarn, 1829).

K tomu na horných našich stranách vyvinul sa historický život Uhorska; v bojoch a pohyboch verejných horelo a trpelo Slovensko najviac, počnúc od samého vpádu Hunov a ich súplemenníkov aziatských, cez tatársko-mongolské víchrice až po vojny turecké, o ktorých tu poniže píšeme. Pevnosti a zámky, mestá, vyššie školy a literatúra až donedávna, temer výhradne v Podtatranskú boli vo svojej otčine. Až podnes regrutujú sa rukodielne dolnozemské slovenskými tovarišmi a majstrami, ba aj v najväčších mestách európskych bohatstvom i spôsobnosťou chýreční remeselníci ku slovenským svojim rodinám sa priznávajú. (Nikolay v Londýne, pred niekoľko rokmi zomretý, z Veľkej Udice v Trenčianskej stolici pochádzajúci, Markovič v Paríži a iní.)

Počet pospolitých škôl a mládeže v nich sa vychovávajúcej môže sa v istom spôsobe a pri rovnakých ináč okolnostiach za meradlo vzdelanosti ľudu považovať. Ak teda „Egyházi könyvtár ref. Egyházak számára II. kötet 1858“ dobre ráta, tak by pomer školskej mládeže v pospolitých školách u Maďarov helvétskeho vyznania v porovnaní s počtom duší vôbec vypadal ako jedna ku trinástim, kdežto u Slovákov ev. a. v. (u ktorých, vynímajúc dakoľko veľmi málo cirkví, žiadnych kalvínov nie je) tenže pomer ako jedna k desiatim vypadá. Medzi obyvateľstvom slovenským nielen celé obce, ale práve celé ochodze môžu sa preukázať, v ktorých sotva by sa kto našiel, ktorý by aspoň čítať, písať a rátať v svojej materinskej reči nevedel. Pravdaže, pomery tieto školských dietok slovenských k ostatnému obyvateľstvu v rímskokatolíckej cirkvi menej priaznivo vypadajú, ale aj u Maďarov strana katolícka v ohľade tomto reformátorov nepostihuje.

Že mravnosť Slovákov, ktorých národný ráz najmä vlastenectvom, rodomilstvom a milovnosťou pokoja sa vyznačuje, oveľa lepšie stojí ako u Maďarov, to je zo štatistických výkazov trestných jasne viditeľné, ale i ináč všeobecne známe. — Vo vzdelanosti najzanedbanejší a i v hmotnom ohľade najopustenejší slovenský ľud zdá sa byť v Hornozemplínskej stolici (povyše Sečovskej Poľanky) v krajoch Vranova, Čemerného, Tovarného, Žalobína, Veľká Breznica, Výrava, Klenová, kde až podnes nenašla sa rodoľubá a ľudoľubá ruka, ktorá by sa bola za to zaujala, aby tisícročné rany jeho rabstva, v ktorom ho sebecké a na svoje privilégiá svojhlavo pyšné zemianstvo väzilo, boli zahojené.

K obrane vlasti a mocnárstva dávali Slováci vždy svoj kontingent práve tak ako i Maďari; a keď sa aj stalo, napríklad v Hornozemplínskej a Šarišskej stolici, že sa pri odvádzaní k vojsku i do ostatnej triedy veku prejsť muselo, to sa vyrovnáva tým, že sa to isté i u Maďarov, napríklad v Sabolči roku 1857/58, už prihodilo. Naproti tomu je to nič nového pri ľude slovenskom v Gemerskej, Novohradskej, Zvolenskej, Liptovskej a Nitrianskej stolici, že počet odviesť sa majúcich regrútov ani prvú triedu veku nevyváži. Je to skvelý dôkaz toho, že kmeň slovenský sa neodrodil, ale v prvotnej mohutnosti svojej zachovaný zostal.

Pritom, čo sa týka mužskej švárnosti, spojenej s obrovskou udatnosťou, prvé miesto v krajine náleží čisto slovenskému plemenu v severozápadnom Gemeri, v severnom Novohrade a v juhovýchodnej Zvolenskej stolici obydlenému (viď Čaplovičove Gemälde von Ungarn). Synovia týchto krajov vždy boli braní do granatierskych bataliónov, do tých granatierskych bataliónov, ktoré svojou poriadnosťou a zmužilosťou na bojištiach vo veľkých francúzskych vojnách, najmä pri Asperne, Wagrame, Drážďanoch a Lipsku svetom sa preslávili.

Prv, než sa verbované okresy znovu podelili, záležali dva pluky pechoty Alexandra a Bakonyiho a dva pluky husárov Kienmayera a Ferdinanda načisto zo Slovákov, potom päť plukov pechoty Gyulay, Wied-Runkel, Waquant, Petrovaradínsky a nemecko-banátske hraničiarske, ako aj jeden pluk husárov pruského kráľa, z miešaných. Z Maďarov záležali dva pluky pechoty Esterházy a Mariassy, a tri pluky husárov Palatinálsky, Cisársky a Lichtensteinov načisto; ďalej osem plukov pechoty Gyulay, Waquant, Wied-Runkel, Duka, Radivojević, Hessen-Hamburg, a nemecko-hraničiarsky pluk, ako aj štyri pluky husárov, Pruský, Würtemberský; Anglický a Hessensko-hamburský z miešaných. Hrdinské skutky, ktorých sa pamiatka menovaných už slovenských plukov tamtými veľkými francúzskymi bojmi zvečnila, dostatočne vysvedčujú, že Slováci nielen v pokoji, ale aj na poliach bitky svojej povinnosti k trónu a vlasti vždy slávne dostáli.

Historická minulosť Slovákov siaha do najstarších dôb Slovanstva. Niektorí spisovatelia sú toho domnenia, že stopy ich až Herodot pod názvy Neurov, Budinov a Halizonov spomína.

V dobe sťahovania národov vstúpili slovanské bojovné, medzi Adriatickým a Baltským morom rozložené národy do konfederácie pod vodcovstvom slávneho veľvojvodu Sama proti Frankom z jednej a Avarom z druhej strany, ktorá ale konfederácia po smrti Sama a porážke Avarov prestala. Pozdejšie, pod kráľom z krvi slovenskej, Svätoplukom, zdalo sa, že by spolčenie toto slovanských kmeňov na základoch Ríše veľkomoravskej pevnejšiu štátnu podobu dostať bolo malo; po smrti ale Svätoplukovej zväzky tieto na nesvornosti jeho troch synov sa rozpadli a Ríša veľkomoravská na krvavom poli pri Bratislave (Prešporku) pod návalom nemeckého zbroja a skrze Arnulfa najatých Maďarov smutný koniec vzala.

Už v tejto dobe boli Slováci v terajšej otčine svojej, ako národ s orbou sa zapodievajúci, stále usadení; mali mestá a pevnosti, napríklad Devín, Bratislavu, Trenčín, Nitru, Novohrad, Vyšehrad, Zvolen, Gemer a iné; vyznávali kresťanstvo, k nim z Grécka skrze dvoch bratov, ktorých podnes ako svätých Apoštolov zvelebujú, Cyrila a Metoda donesené. Sídlo prvého ich biskupa Metoda bola Nitra. Žiaľne rozpomienky na dobu túto ozývajú sa podnes v piesni národnoposvätnej „Nitra, milá Nitra“ s citom tak sviežim, akoby sláva veku toho ešte len včera bola zapadla.

Vôľa božia to bola, že kočovní Maďari, usadivší sa na šírych rovinách pri Dunaji a Tise, po krvavej bitke pri Bratislave bezprostredným susedstvom a spoločenstvom s kresťanskými Slovákmi na prijatie kresťanstva pomaly pripravení a skrze to ratovaní boli pred osudom tým, ktorý postihol oveľa silnejších Húnov a Avarov.

Kresťanskí Slováci mali už za času panovania kniežaťa Gejzu znamenitý vplyv na verejné záležitosti. Knieža tento, sám už manželku kresťanskú majúc, bol už zunoval neprestajné lúpežníctvo súkmeňovcov svojich, už aj ináč vytlčených a preriedených, a radil im, aby za príkladom pilných v roľníctve Slovákov životu pokojnému sa oddali.

Syna svojho, Vojk (Vojak) rečeného, dal skrze slovanského biskupa Voj-tech-a pokrstiť a Štefanom pomenovať. Pod týmto menom stal sa tenže prvým uhorským kráľom a historicky pamätným zakladateľom ríše tejto. Vplyv kresťanských Slovákov dokázal sa tým silnejšie po smrti Gejzovej pod kniežaťom a potomným kráľom Štefanom pri utváraní krajinskej sústavy. U Slovákov už od dávnych časov trvalo to podelenie krajiny na župy alebo županské vidieky, v ktorých čele stál vždy župan. Podľa vzoru takýchto žúp rozdelil Štefan krajinu svoju celú na stolice, vár- (vor-závor) megye (medza); usporiadal si dvoranínstvo (udvorníci), medzi ktorými predný bol nádorník (nádorispán). V poručenstve svojom (viď Corpus juris^[319]) zanechal Štefan synovi svojmu Imrovi výslovnú radu: „Seniores seu domini sint tibi a consiliis, juniores exerceant se in armis“, po slovensky: Starostovia alebo páni nech sú ti radcami, mladší nech sa cvičia v zbroji. Známe je ale, že u Slovákov, vôbec ale u všetkých Slovanov za starodávna starci spolu aj „páni“ nazývaní boli, majúc to povolanie, v záležitostiach verejných radou prispievať a rozhodovať, pritom ale aj pri jednotlivých sporoch spravodlivosť prisluhovať. Názov tento „starý“ a „pán“ obsahuje slovanský ten výraz starešinstvo. Seniores alebo domini v zmysle kráľa Štefana neboli teda nič inšie ako starešinstvá Slovákov, z ktorých v Uhorsku, tak ako aj pri iných slovanských kmeňoch, prední radcovia trónu a hodnostári krajiny povstali.

Nikdy sa utajiť nedá, že Slováci aj na reč Maďarov silný vplyv mali, lebo výrokom filológov tíže za veľkú čiastku svojho slovstva reči slovenskej majú čo ďakovať.

Jedna časť Maďarov, s náboženstvom kresťanským a novými poriadky nespokojná, povstala pod vedením spupného Kupu v odvážlivom vzbúrení proti mladému ešte kniežaťu Štefanovi a zamýšľala sotva započaté dielo jeho nazmar priniesť; ale Slovák to bol zase, Vencelín, ktorý podľa zvyku staroslovanského mladého panovníka na znak vojvodstva mečom opášuc, so svojimi slovenskými bojovníkmi na brehoch Hrona odbojníkov porazil a tým začaté dielo svätého Štefana oratoval. Premožení prívrženci pohanstva boli za pokutu „ad aeternam servitutem“, t. j. po slovensky „k večitej porobe“ odsúdení. Tou istou pokutou strestaní boli aj tí Maďari, ktorí pod vodcovstvom Gyulu za modly pohanské znovu sa vzbúrili, a pozdejšie ešte po tretí raz skrze kráľa Ondreja I. pre pohanské odbojstvo pod Vatom týmže ortielom odsúdení.

Týmto spôsobom dokázali Slováci ušľachtilosťou svojou rozhodujúcu účasť na štátne utvorenie Uhorska v duchovnom, spoločenskom a občianskom ohľade. Stali sa teda tým hlavnými zakladateľmi vlasti tejto, nie ale — ako by sa to niektorým maďarským spisovateľom skrivodlive udávať páčilo — podmanencami a otrokmi Maďarov.^[320] Maďari preniesli síce meno svoje v reči svojej aj na svoje nové bydlisko, ale názov Uhorsko, ktorý u Slovákov už tristo rokmi pred príchodom Maďarov v úžitku bol a zjavne od plemena slovanského pochodí, zostal navrchu a stal sa pozdejšie kresťanským a európskym menom celej krajiny, až podnes Hungaria, Ungarn, Hongrie, nie ale Magyaria nazvanej.