ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ale ubližovali svojmu rychtárovi, Ondovi Baďurovi. On, pravda, káral zdivelosť, ale hanbu dediny preca len pokorne snímal na svoje plecia. Nie div, že pod jej ťarchou občas zahrešil, zagánil a zastonal. Ale nezanevrel na svojich. Poblúdili, — hútal, nuž nemožno ich, biednych stroskotancov, nechať ako roztratené ovce. Práve teraz im treba pomôcť. Ľudsky pozeral na veci a ľudsky i súdil. Ešte i zatknutým mládencom, keď už boli na odchode do mesta, povedal na povzbudenie niekoľko dojímavých slov. Hora by plakala, tak pekne rozprával. Pri vyšetrovaní pomáhal hľadať pravdu, na cmiter ho volali. Musel ta. A keď mu dovolili, odišiel.

Na ceste z márnice taký rozrušený zablúdil do Koperdankinho domu. Žena už ráno mu prikazovala navštíviť a potešiť zarmútenú vdovu, ale on jej akosi náročky vyhýbal. Čo jej povedať? Ako sa ospravedlniť? Tým vari, že on sám nevraždil? Ale je rychtár, a ryba smrdí od hlavy.

Odchýlil dvere, zastal na prahu, počkal, kým niekoľko žien odriekalo začatú modlitbu a keď bola príležitosť, prehovoril:

— Borča, nech ťa Pán Boh poteší…

Chcel byť tvrdý. Chlap ani v bôli nesmie — myslel si — stratiť hlavu. Ak zbabie, rozviklá sa, stane sa smiešnym.

Koperdanka čušala, vôbec si nevšímala rychtára. Tíško, pokorne vzlykala. Sedela pri peci s pátričkami v rukách, žmolila ich a jednostaj si opakovala: Gregorko môj, Gregorko drahý…

Pohľad na toľké nešťastie Baďuru celkom zmiatol. Necítil sa dobre v dome smútku. Keby bol umrel na posteli, to by bola iná vec. A keby sa aspoň vedelo — kto ho zabil a prečo?!

— Máš ešte dobrých ľudí okolo seba… — silil sa do reči tak, aby sa o Gregorovi ani nezmienil. — A ak ti bude dakedy dačo treba, príď. Naše dvere naveky nájdeš otvorené.

Keď videl, že mu takáto, hoci i úprimná veľkodušnosť teraz nepristane, lebo jeho slová sa kdesi v hrdle zasekávajú, stisol zuby, nabral odvahy a zahovoril rozpačite:

— A na fare ste už boli? Páni zo súdu práve odišli. Zajtra ho môžeme pochovať. Aj po rakvu bude treba poslať do mesta… Pôjde môj paholok. A daktorý chlap by mohol — vybrať…

— Už, už… — Mačuga išiel, — prikývla ktorási žena.

— Priahal, — dodala iná, — kým si bol s pánmi na cmiteri. Kým ste tam…

Zháčila sa, lebo si uvedomila, že nie je miestne narážať na pitvu pred matkou. Ale jej slová i tak znely ako dobre vypočítaná výčitka.

Ondo Baďura pochopil jej smysel, chytro vyšiel z izby. Čosi ho stislo okolo srdca, i v krku ho dusilo. Bolo mu do zbláznenia. Opanovala ho nezvyklá slabosť, nasiakla mu i do duše, znenazdania chcelo sa mu utiecť pred ľuďmi, ujsť z dediny, vytratiť sa zo sveta, zmiznúť. Aspoň dotiaľ, kým zaženie najnepríjemnejšie dojmy, ktoré mu podlamovaly vieru, ctižiadosť a presvedčenie, že od rokov pevne drží dedinu v hrsti.

Keď trochu prišiel k sebe, bol už na dolnom konci dediny. Čosi ho trklo do hlavy, pomyslel si, že si pozrie škody na rieke. Azda voda ho privedie na iné myšlienky.

Vykročil istejšie. Teraz už išiel za cieľom.