ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na veľké Sitárovo prekvapenie chlapi u Antalka sa nevrhli na výhru ako šelmy. Udivení len krútili hlavou a zbožne pozerali na telegram, ležiaci na stole. Azda si netrúfali načať toľký groš. I to je možné. Pri takej neslýchanej zvesti všeličo je možné.

— No a… — začal preto sám, — ako myslíte, dobrí ľudia? Čo spravíme? Budeme musieť peniazmi dáko naložiť.

Hudák poškriabal sa za ušami. Proboval čítať v očiach priateľov. Ale všade sedel iba údiv. Nuž zanôtil:

— Nooóó… To je ťažká vec, pán Sitár… Počkajte chvíľu.

A po ňom i starý Geľo:

— Tak, tak… Treba počkať. Najprv sa nám musí všetko v hlave rozležať. Ja som vám ako keby ma drúkom ovalil…

— Dobre hovoríš, Geľo… Rozležať. Poriadne rozležať! Však, Kukura…

— Nuž, či ja viem… Svolajme, vari, národ do školy. Nech každý povie, čo si myslí. Nech rozhoduje väčšina. Jednému je ťažko… Neviem radiť. Iba to, čo som povedal: do školy…

— Múdre slovo! — zajasal náhle Geľo, ako keby mu v hlave svitlo. — Vyhrali sme, nuž máme… I ja by som poradil, slúchnite, ak chcete… Ja myslím, najlepšie bude rozrátať na obec, vyrátať, čo padne na hlavu a — rozdať… No, ľudia… Veď hovorte!

— Tak bude najlepšie…

Teraz sa zas Baďura poškriabal za ušami. Nechcel ani obrvou pohnúť, ale zármutok nezakryl. Pred chvíľou prichádzal do krčmy s hýriacou radosťou, s vervou ubezpečoval Sitára, že sa gazdovia vyslovia za most, a oni: rozpočítať na obec a rozdať. Baďura sa strašne hanbil, že tak nerozvážne kládol za svojich pred Sitárom ruku do ohňa.

— Teda vy mienite rozdať, — vyvádzal Sitár rychtára z pomykova. — Zamyslite sa lepšie, ľudia boží. Ak chcete, ja vám poradím dačo lepšieho… Nemyslíte, že by bolo užitočnejšie za tie peniaze dačo vybudovať? Aby z toho mala osoh celá obec!

— Hehehe… — vyhŕklo z Geľa. — Veď my za tie peniaze nemôžeme budovať!

— Prečo by sme nemohli?

— Preto… — naklonil sa k rychtárovi, súc rád, že ho môže poučiť. — Keď sa buduje pre obec, musí to byť v rozpočte… Hehehe…

— Už si ty len truľo, Tobiáš! — osopil sa Baďura na Geľu.

Možno, že to povedal trochu neomalene, hrubo. Geľo sa odvrátil zahanbený a Kukura ho pohotove obhajoval:

— Nonono…! Ondo, do truľov nadávať za to nikomu nemusíš. Keď Pán Boh rozdával rozum, boli tam i iní, nielen ty… A keď si už toľký čas rychtár, mal by si vedieť, že naša obec nemôže mať taký vysoký rozpočet. Zabudol si, že nám ho vlani z okresu vrátili a že sme z neho museli vymazať skoro polovicu… Len sa rozpamätaj! A aký to bol rozpočet — trt!

— Nebuď nežičlivý! — zamrmlal Geľo popod nos.

— Ba hej… Peniaze sú naše, čo komu do toho, ako ich strovíme? — podopieral náhľady väčšiny i Hudák.

— A mne by sa zišlo sopár šestákov, — razil Geľo húževnate cestu k svojmu právu… — Syna teraz i tie krstiny rozsypaly…

— Ale, pán Geľo, — presviedčal Sitár kmotrovho otca. — Peniaze vyhrala obec. Nemožno ich rozdeliť medzi jednotlivcov. Peniazmi treba naložiť tak, aby z toho mal osoh celok. Obec. A obec sme všetci…

— Ale iba vtedy, keď treba platiť! Vtedy vedia o nás…

Rozhovor začínal byť živý a prudký. Jazyky sa začaly nápadne chytro rozväzovať. Baďura myslel, že je na čase, aby sa i on ozval.

— Vy ste už povedali svoje… — začal.

— Počkaj, počkaj…

Ľudia nechceli pustiť Baďuru k slovu. Vari zo strachu. Tušili, že ich nemilo prekvapí, že ich ovalí dákym vydumaniskom. Cítili, že len tak bude dobre, keď Baďura ani ústa neotvorí, kým svoj diel z výhry nebudú mať v hrsti. Ak povie slovo, ohluší alebo i rozbije všetky ich nádeje.

Hanušina výhra nezaujímala, on už na obecnom dome počul, ako ju delil Baďura so Sitárom. Zavše odbehol do šenku, poshovárať sa s Antalkom. Len kedy-tedy nakukol do krčmy povedať slovo, aby postriehol vývoj nálady. Keď zbadal kyslú tvár starého Tobiáša Geľu, nezdržal sa úškľabku.

— Čo je s tebou, Serapin?! — zadivil sa Baďura. Hanušinov smiech bol neprirodzený. — Vari si spitý?

Hanušin neodpovedal.

— No… — povzbudzoval ho rychtár. — Akože si sa to mohol, človeče…

— Vieš, Ondo, — vymýšľal Hanušin výhovorku, — to si ty na vine… Načo si rozkazoval pivo? Pivo na lačný žalúdok…

— Od piva si sa opil?

— Od piva som sa neopil, ale zle mi od neho prišlo, nuž chodil som si do šenku žalúdok naprávať… A tu ste sa tak vážne radili, nechcel som vyrušovať…

— Ej, Serapin…

— Keď máš slabú náturu, nepi! — karhal Hanušina i Kukura. — Veď sotva stojíš na nohách…

— Ty čuš! Ja som len spitý. To prejde. Ale ty si sprostý a to neprejde… Hehehe…

Všetci sa smiali, ako pohotove schladil Hanušin hrdinského Kukuru. Pochytili sa, boli by sa i poprali. Ale znenazdania prihodilo sa čosi nezvyklého. Do krčmy prišli četníci.

— Gratulujeme! Už sme počuli… — začali dobrácky.

— Ďakujem pekne, — podával Baďura četníkom ruku.

— Máme s vami robotu, — povedali potom.

Baďura vstal, siahal za bakuľou.

— Už som sa strojil odísť… Poďme.

— I Kukura nech ide s nami.

— Ja? — vyvalil Kukura oči. — A čože ja?

— Len poďte.

— Ak mi dačo chcete, viete, kde bývam! — mrmlal Kukura najedovaný. Hlasno reptať sa síce neopovážil, ale zrejme dával na javo, že sa nerád poddáva vôli četníkov.

Keď mu ešte povedali, aby veľa nemudroval, že má najmenej čo rozprávať, zlostne šmaril klobúk na hlavu a vytratil sa z krčmy prvý.

Tí, čo ostali pri stole, vyjavene hľadeli najprv na seba, potom pomaly, po jednom odchádzali. V krčme nemali viac čo hľadať, v rozhovore o výhre nemohli pokračovať a na ostatné veci teraz nebola chvíľa. Odišli napaprčení a nevšímali si prekvapeného Antalka, ktorý roztržite hľadal príčinu neočakávanej návštevy četníkov. Dosiaľ mu hučalo v ušiach, ako ho okríkali pri vyšetrovaní tej vraždy. Pre Gregora trpel dvojnásobne: mnohí sa báli chodiť k nemu večer, lebo sa po dedine roznieslo, že pred krčmou straší.