ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mohlo byť jedenásť hodín, keď predtucha znenazdania pošepla Papcunovi nakuknúť do dcérinej komôrky. Bola prázdna. Utekal na dvor. „Hanča, Hanča, kde si?“ — volal zúfale, behajúc hore dolu. „Hanča…“ — nariekala i mater, šípiac čosi zlého.

Hanča stála pri studni vystrojená, vyobliekaná za mladuchu. V ruke stískala modlitebnú knižku. Keď ju našli, stála nehybne, tíško otvárala pery.

— Nehnevajte sa, videla som v studni Fedora, volal ma, chcela som k nemu…

Mater hodila sa jej okolo krku. Bozkávala ju a kŕčovite objímala. Potom zaviedla ju do izby. Pri stole rozplakaly sa obidve.

Peter Papcun do rána už ani oka nezažmúril. Vystáte muky zlomily ho na duchu. Nešťastie kosílilo sa mu okolo hrdla ako štránok, cítil, že ho zadusí, ak sa v krátkom čase nestane zázrak.

Ráno šiel k četníkom. Po dedine vliekol sa bezradne na ťažkých olovených nohách. „Kukura je zlý, podlý človek!“ — myslel si. „Dobre on vie, stará líška, kde mu je syn, len ho nechce vyzradiť. Bojí sa pravdy o Koperdanovi… Ale uvidíme, odkiaľ začne posielať doláre! Pán Boh vidí všetko, on raz ukáže na vraha… Len aby nebolo neskoro.“

Pred strážnicou zastavily ho rozpaky. Na kraji cesty pri priekope stál ako kamenná socha.

— Načo ta vlastne idem? — hútal. — Keby chceli, už dávno nám mohli pomôcť. Ešte ma vysmejú… Naša rana ich nebolí. Iste už na celú vec zapľuli.

Aby zakryl ťažkú bezradnosť, vytiahol z vrecka fajku a zdĺhavo si ju pripaľoval. Medzitým uvažoval:

— A jednako im musím povedať pravdu! Keby uverili, že Gregora skántrili tí Amerikáni, Fedora pustia.

Z horiacej zápalky vyšľahlo zaujímavé pokúšanie. Inokedy Petra Papcuna taká pochabosť by bola pobúrila, teraz posudzoval ju shovievavo, láskavo. Tak, ako všetko, čo poskytovalo nádej a výhľad na Fedorovo vyslobodenie. Myslel si: „I ak je to, čo tvrdí Durný, nepravda, nezaškodí držať sa jeho domnienky. Svaliť vinu na Janka Kukurovho alebo na Imra Šurína. Obaja sú ďaleko. Četníci nepôjdu za nimi až do Ameriky. Mládenci pobudnú tam s jedno desať rokov, za ten čas pamiatku Gregora Koperdana prach celkom zaveje, do dediny prídu, môžbyť, noví četníci, a tým už ani na um nezíde rozhrabávať staré hriechy…“

Hneď mal i plán.

Už sa vracal k svojej chalupe, keď zrazu pribehol za ním Jozef Chrástek. Žiadalo sa mu počuť dačo o Hanči. Chytil Papcuna za plece.

— Dobré ráno. Ako je s Hančou?

Peter Papcun si zťažka vydýchol.

— Zle.

— Nesmiete zúfať.

Papcun nevedel, či četníkovi vyrozprávať nočnú príhodu, či mlčať, ale Chrástek svojím smútkom v očiach mu bol veľmi blízky, dôveroval mu. Tobôž, keď povzbudzoval:

— Keby Fedora odsúdili, Hanča nájde človeka, ktorý jej ho nahradí…

Chrástek bol rád, že sa mu to podarilo takto povedať. Pripravoval sa vyspovedať sa Papcunovi. Ale Papcun hodil rukou. Hovoril skoro šeptom:

— Dnes v noci sa nám chcela utopiť… Chcela skočiť do studne…

Po takejto novine Chrástek už nemohol pokračovať. Náhoda zase mu skrižovala plány s odvahou.

— Pochabé dievča… Povedzte jej, aby mala rozum!

Pozreli si do očí. Obom sa liala krv do mozgu.

Chrástek ušiel.

Papcun díval sa za ním, začal šípiť, aký záujem má tento četník na jeho dieťati, ale znovu ho pošteklilo prichádzajúce pokúšanie. A to bolo dôležitejšie.

V spolku si kúpil listový papier. A usmial sa. Veril, že pracuje na dobrej myšlienke.