ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Durný ležal v špitáli s jedno týždeň. Nedobre sa tam čul. Len ujsť a ujsť. Keď ho konečne pustili, so zaviazanou rukou navštívil Homu, aby pred šmikňou vyzvedel najnovšie klebety.

Homa odložil robotu.

— Už ideš? Pochváľ sa, čo tam nového…

— Džon, ty ani šajnu nemáš, aká je to mučiareň. A čo, sám si? Ľudia už nechodia?

— Minule sa tu pohašterili, vyhrešili ma, že držím s rychtárom, prestali chodiť. Chodia k Antalkovi. A ty? Ako…

— Ach, nuž… Div divúci, že som ostal živý.

— Teda si vystál, chudák…

— Vystál, veru vystál… Ale trafili mi na liek. Ruka ešte pobolieva, ale už je dobre. A predstav si, už chceli rezať. Prišli, mrkli: Ruka pôjde dolu! Ale ja — radšej hlavu ako ruku! Tak, tak… Pre maličkosť.

— A ako si to mohol, Ďuro…

Durný pokrčil plecami.

— Ako… Čert nespí. Zakopol som o hrabky, poskočily, kosa sa mi zapichla do ruky. Bola, vari, hrdzavá. Doktori povedali, že z toho mohol byť i brant… Preto chceli rezať. Mudrci takí!

Ďuro si sadol na prah šmikne.

— Na, zapáľ si. Cigara… Dobrá. Doniesol som z mesta…

Džon Homa pripálil si s pôžitkom. Bola to obyčajná cigara, akú si kupoval každú nedeľu a sviatok v spolku, ale táto mu akosi lepšie chutila. Privoniaval, obracal, príjemným na nej zdal sa mu, vari, nádych mesta.

— K takej cigare si treba sadnúť! — povedal slávnostne. — Až pľúca ti prehrieva, keď z nej potiahneš…

Sedeli na prahu pred šmikňou, obidvaja labužnícky vychutnávali príjemnú vôňu lacnej cigary. Dym pomaly splýval s tichým dedinským večerom. Ani hovoriť nebolo treba. Kdesi na vyšnom konci si mládenci vyspevovali. Ich neunavil namáhavý deň. Keď odložili robotu, chcelo sa im trochu zaspievať, požartovať.

— A čo nového v Šarišskom? — ozval sa Durný potom, keď už polovicu cigary obrátil na popol.

— Všetko po starom. Iba to… Četníci konečne dolapili Gregorovho vraha. Kukurov sluha ho zaklal.

— Počul som už. A tí Amerikáni? Na moj’ veru, do smiechu. Ale tak im treba. Pochabý národ! Poučia sa… A viac nič?

— Nuž… Vari už vieš… Ľudia nám kapú. Starý Šurín dokonal v blázinci, chudák… Takou čudnou smrťou. Kto by sa bol nazdal…

— Veru, chudák. Nech mu dá Boh ľahký odpočinok.

— Predvčerom sme zas Bugošku, Eržu, pochovávali… Už je jej dobre, biednej stvore…

Pri Erži Bugoške i Homovi i Durnému uviazol hlas v hrdle. Homovi preto, že rozcitlivil Ďura, a Durný hútal, prečo sa mu Borča nezmienila o Erži, keď ho bola v špitáli navštíviť. Doma rozpovedala mu všetko, iba o Bugoške mlčala. Vyšlo mu tak, že ho, bojsa nechcela zarmútiť. Len vzdychol.

— Chuderka. Vedel som, že nevydrží dlho, lebo už i doktor bol pri nej…

Rozcitlivelý starý mládenec sa zamyslel.

— Ešte na jar som si myslel, — vysvetľoval Homovi, — keby tak Blaškovú sotila do hrobu tá lámka, oženil by som sa s Eržou. Lebo čo mám zo života? A Borču nechcem. To ti je hrozné babisko…

Ďurov deň by ani nebol celý bez otázky: „Čo mám zo života“.

Teraz tá otázka bola oprávnená.

Erža Bugoška už od rokov plietla Ďurovi hlavu. Najprv ho nechcela, považovala ho za pristarého, vykrúcala, odmietala ho, že je ožran, záletník, a keď sa začala prelamovať a keď ho posielala do Ameriky, aby dačo zarobil, choroba zahnala ju do postele.

Ženičky opatrovaly chorú dievku, ako len vedely, najlepšie, dúfaly, že sa im podarí vrátiť jej zdravie. Smrť im všetky plány skrížila. A keď Erža vydýchla dušu, vydýchly i vražky. Povedaly, že sa nad biednou stvorou Pán Boh smiloval, keď si ju k sebe povolal.

— Doktor už v nedeľu povedal, že jej niet pomoci…

— Nemali volať doktora! — zlostil sa Durný. — Keď videli, ako je, mali ju nechať umrieť prirodzenou smrťou…

Homa sa už nechcel dotýkať Ďurových rán. Mlčal. Len hľadel na plamienok cigary, očami blúdil za rozlievajúcim sa dymom, potiahol ešte raz zhlboka, zahasil cigaru, a na rozbitie pochmúrnych myšlienok nadhodil unyle:

— Škoda by ju bolo vysmoliť naraz… Kúsok si odložím na zajtra. Celkom inakšie mi pôjde pri nej robota.

Durný veľmi nepočúval. Blúdil za Eržou. Naveky dúfal. Neprezradzoval sa, lebo ľudia sú zlí, nechápaví. Vysmiali by ho, keby zvedeli o zatajovanej láske oproti nevyliečiteľne chorej žene a rozniesli by ho po celom chotári. Nuž iba po nociach, keď išiel popred Bugošovie dom, zbožne postál a pomyslel: Keby jej Pán Boh pomohol na nohy, povedal by som jej, že mi prirástla k srdcu… Dobrá duša…

Homa pobadal Ďurovu dojatosť.

— Vieš, Džon… Taký mi je žiaľ, ako keby mi bola sestra a nič mi nebola… Len som ju mal rád, bola dobrá osoba… A už jej niet. Predvčerom ste ju pochovali… Hm… Pochovali… A pohreb bol pekný?

— Skamaráť sa, Ďuro, s osudom. Sídete sa na večnosti. Pohreb bol pekný.

Večnosť? Večnosť je ďaleko!

Durný večnosť nevedel si dobre ani predstaviť. Ťažko mu bolo načiahať po nej ruky. Ľudia patria si iba do smrti. I pri siedmej sviatosti ich sputnáva kňaz iba po hrob. Potom duša putuje do neba, do očistca alebo do pekla, a nevedno, ako sa vytvára pomer na tomto svete spriatelených bytostí v živote záhrobnom.

Homova potecha nezmiernila Ďurov žiaľ.

— Poď so mnou, Džon!

— Kde?

— Poď. Pomôžeš mi — opiť sa… Aspoň zabudnem na bolesť…

— Pomodli sa radšej, lepšie urobíš!

— Nejdeš?

— Nie, Ďuro… Po prvé — nemá smyslu, aby si smútok znesväcoval pálenkou a po druhé… Len čo bude hlbšia noc, pôjdem do hory… Na diviaka striehnem. Choď domov, Ďuro!

Ďuro Durný vstal, Homovi podal ťarbavo ruku a pohrúžený do drancujúceho žiaľu šiel navštíviť Bugošovie dom. Akosi strašne cítil svoju osamelosť a opustenosť. V dome bola tma. „Ešte lepšie, že už spia…“ — pomyslel si, stojac stred cesty. Vrátil sa domov. Zo záhradky pod oblokom vytrhol niekoľko kvetov a s tými a so svojimi polámanými nádejami putoval na cmiter k Eržinmu sviežemu hrobu.