ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Každé čudo len tri dni trvá.

Šarišské raz dva zabudlo na pohanených Amerikánov, ľud prestal preklínať bezcitného podvodníka — provadinera, len otcovia mladých svetobežcov si ešte lámali hlavy, ako splatia na cestu vypožičané tri tisícky. Ale s tým nešli na bubon.

Fedora Kušníra si gazdovia poprezerali, jeho návrat vzali na vedomie a on sa pohyboval medzi nimi tak domácky, ako keby ani nebol býval desať rokov vo svete. I Miško si obľúbil siláckeho otca, chodieval mu do spolku po cigary a pomáhal mu pri robote.

Na minulosť napadol prach zabudnutia ako sneh na vyschnutú buraň na nezoranej roli. V Šarišskom zase bol pokoj. Aspoň naoko.

Oči sa napásly a odpočívaly.

Prišla nedeľa. Po omši pred kostolom chlapi hovorili o uhlí. Uhlie v Šarišskom bolo prvou novotou, proti ktorej skoro nikto nereptal, ktorú svet objímal a nosil so sebou v náručí ako poklad.

Slovo mal Homa. S rukami do kríža založenými počúvali ľudia jeho široké výklady ako pred chvíľou farárovu kázeň o statočnej chudobe. Homa spomínal na svoje roky pod zemou, naznačoval, ako budú vyzerať bane v Šarišskom. Všetko vedel, i to, čo nevedel.

Iba Serapin Hanušin hromžil a krútil nechápavo hlavou. Od chlapov pred kostolom sa odtrhol, dolu dedinou šiel mlčky a hútal, že uhlie je čierne ako hriech a príchod cudzích robotníkov do obce prinesie neznajbožstvo a nespokojnosť. Raz ho gazdovia už vysmiali, preto — urazený — nezastal teraz pred kostolom. Povedali mu, že z baní aj on môže mať úžitok, lebo podzemný duch okráda ľudí o zdravie a nalomení mrzáci predčasne umierajú, nuž zarobí pri kopaní hrobov. Tak mu vraj pôjde, hovorili posmešne, že si bude musieť najať i tovaryšov. Vtedy Hanušin zanevrel na rodákov a pred ženou sa i zabožil, že on veru ani jedného uhliara nepochová. Keby priam z rakvi vstal a na kolenách sa mu prosil.

— Ak tí páni zistia… — dôvodil Homa, — že v našej okolici je uhlia aspoň na sto rokov, raz dva sme boháči! Naše pozemky stúpnu v cene, ani neviem ako… Veď ja viem, ako je to, nie nadarmo som bol v Amerike. I tam boly miestami polia, šesták by si nebol za ne dostal. Stačilo v nich nájsť kúsok uhlia alebo zlata a mal si kupcov na každý prst desať…

— I v baniach zarobíme… — nieslo sa z úst do úst.

— Budeme boháči!

— Len aby nás neošmekli. Takí páni sú psi… — varoval rodákov Blažej Rapoš.

I Fedor sa ozval. Povedal:

— Vedia cicať krv ako pijavice…

— Ale čo! — bil sa Hudák v prsia. — Veď vari máme rozum! Len nič nepodnikajme bez rychtára. Teraz nech ukáže, ako nám žičí! A nech pomôže. Veď sa to i jeho týka práve tak ako nás…

Pri inej príležitosti v Hudákovej poznámke o potrebe a dôležitosti Baďurovej opatrnosti boli by videli dáky zámer, dnes zo všetkého sršalo nadšenie. Chlapov šteklilo zlato. Vyzváňalo im nad hlavou. A usmievalo sa ako svodná milenka. Krajšie ako zrno.

— A ozaj, či bude dačo z toho mostu?

— Nuž bude… Pravdaže bude!

— Ako sme proti nemu brojili…

Jaj, ale teraz je to už celkom inakšia robota! Keď sú bane, musí byť i most. Ktože ti bude brodiť do baní cez vodu? Hádam nám i železnicu postavia… Aj novú hradskú…

Duželi nedočkavosťou.

Keď zazvonili na Anjel Pána, Homa vykročil k domovu a cestou pomaly, ako keby tie slová vliekol za sebou, poznamenal:

— Ak niektorí chcete, príďte popoludní na pole. Baďura a Kušnír sa stroja na prehliadku. Fedor vraj tiež zarobil v majnách a vyzná sa vo veci! Pôjdeme viacerí…

Ktosi zažartoval:

— Vraj priniesol plný kufor dolárov! I sám by mohol bane otvoriť… Za toľký čas mal kedy nagazdovať…

— A kedy to idú? Popoludní?

— Nuž pôjdeme…

A šli.

Na odpoludňajšej vychádzke poznali gazdovia zo Šarišského, že príroda v nedeľu kúpe sa v rozkošnom a bezstarostnom smiechu. Život visel pred nimi ako zrelý strapec hrozna. Cez modrú oblohu ako cez čarovné skielko videli ružovú budúcnosť a povzbudenie. Celý ten ich chotár zdal sa im nový, krajší, ako dosiaľ. Našli v ňom hudbu nového a krajšieho — života.

Už nemal kto reptať na betón. Uhlie ľud nazval tajomným pokladom, klaňal sa mu ako zlatému teľaťu. Sypkú úrodnú zem, ktorá živila ich otcov, dedov a pradedov, odrazu nemali za nič! Teraz snili o uhlí. Nevedeli ešte, čo im prinesie, ale skúsení Amerikáni, ktorí pracovali v majnách, rozhadzovali po dedine nádeje štedro, z plného priehrštia, ako rozsievač zrno na poli.

Ak dakto našiel kúsok čierneho kameňa, starostlive ho poutieral a odložil ako vzácnu pamiatku. Zamysleným sedliakom v hlavách poskakovaly závratné číslice, pred očami uhlie menilo sa na zlato a oni miesili si šťastie. Pre seba i pre potomstvo.

— My doma budeme mať Ameriku… — pyšneli svorne.

Deťom svojim o uhlí rozprávali s nadšením, pripravovali ich na nový život, kázali im privykať na robenie zlata z uhlia.

A keď sa dlho nič nedialo, súrili rychtára:

— Ondo, mal by si posúriť, aby prišli čím skorej… Toľký majetok nám tu hlivie a my nič… Treba robiť…

Baďura len plecami pokrčil.

— Veď prídu… Na budúci týždeň. Tak písali…

— Len aby nezabudli! Treba ich posúriť.

Rychtár prikývol. Na uspokojenie. A zahľadel sa po chotári. Po ume mu lietaly myšlienky, nevedel im prísť na chuť. Tie myšlienky minule i Hanušin vyslovoval pred ním.

A ľudia ďalej dobiedzali.

— A čo? Ako bude?

— Nevedieť. Ak tak vypáli, že bude v Šarišskom fabrika, mnoho vecí sa tu zmení. Na nepoznanie. A národ sa premiesi…

— Nech sa len premiesi…

— Prečo by sa nepremiesil?

— No, no, no… — zanôtil Baďura. — Budeme musieť dať hlavy dovedna. Tak, ako ešte nikdy. Zanechať malichernosti a po chlapsky pozrieť budúcnosti do očí, lebo nám do dediny príde celkom nový život. Časom azda nebude Šarišského. Pod nami všetku zem poprevŕtavajú ako krti lúku, miesto drevených chalúp budú tu stáť veľké murované domy a my možno i pluh zabudneme držať v ruke, lebo okolnosti natisnú nám do rúk čakany a kladivá… Strašná vec, ľudia… Ja sa bojím…

Ľudia nepoznávali svojho rychtára. Bol čudný a hovoril tak zvláštne, ako keby ani nie svojím hlasom.

— Zem je strašná… — hovoril ďalej, — neviem, či nám nevmetie do očí pomstu, že ju ideme okrádať. Teraz nám dáva to, čo dávať má a my sme jej povďační za každé urodené zrnko žita. Ale potom? Neviem, neviem… A poviem vám, ľudia moji, po pravde, už od niekoľkých dní to dusím v sebe: počujem našepkávanie podivného, zvláštneho hlasu, hovorí mi, že alebo nás, alebo našich potomkov čosi zadusí… Čosi, čomu dnes ešte neviem prísť na meno…

— Eh, pletky! — rozháňal Homa stiesnenosť.

V ruke držal kus uhlia, skoro na prach ho rozmrvil a usmial sa. I k vôli sebe, i k vôli ostatným musel povedať niekoľko slov. Nuž povedal, ako to cítil a ako mu kázalo zvukom zlata ohlušené srdce.

— Ondo, naveky si rozväzoval triezvo i múdro, a teraz, keď nám má byť a ide byť lepšie, teraz odrazu by si chcel byť zlým prorokom! Azda sa ti dačo prihodilo, že chceš svojeti tak zle prorokovať?

Prorokovať? Načo?

Život sám je proroctvo. A pohľady do budúcnosti? Sny. Hmlisté obrazy. Načo sa zastrašovať a znepokojovať neurčitými vidinami? Na stromoch nepohlo sa lístka; na okraji lesa chlapi, ktorých tá lesklá čierna farba pomiatla, ktorých vzrušovala tajomná záhada vábivého uhlia, tŕpli neistotou.

— Sme na rozcestí… odpovedal Baďura Homovi. — Ideme do neznámeho sveta. Púšťame sa dolu neznámym dravým prúdom. Hovoríme, že si chceme spraviť v dedine, v Šarišskom, Ameriku… Ja som, ľudia moji, bol v Amerike… a aj z vás niektorí boli… a čo ja viem, mali by ste vedieť i vy: Amerika je kraj, kde nalepíš na seba trochu dolárovej kliatby a potom utečieš domov… Všetci sme tak utiekli. Ale kam sa podeješ z rodného hniezda, keď ťa tu začne dusiť? Čo si počneme, keď nám doma začnú lámať drieky? Život a ja sme kamaráti, nebojím sa ho, ale minule ma čosi pichlo v srdci a prišlo mi na um, že uhlie… No, nejdem vás zarmucovať. Len jedno mi povedzte, moji milí: Či vy viete, či si uvedomujete, čo je to tá Amerika? Viete?…

„Ako by sme nevedeli… Amerika je bohatstvo!“ — mysleli si všetci, ale nevyriekli to. K večeru kráčali domov ako z dojímavého pohrebu. Ako vtedy, keď Gregora Koperdana odprevádzali na poslednej ceste. A v ušiach hučala im mátožiaca ozvena, ako ju bol Baďura posadil na krídla: Či vy viete, čo je to tá Amerika…

Večer, keď už všade spali, Džon Homa sedel ešte pred šmikňou, v ruke držal kus uhlia a na ňom nalepený pot a kdesi v neznámu hľadal meno tej podivnej sily, čo sa strojila dusiť ľudí v Šarišskom. Ale nad sebou videl iba hviezdy a mesiac.

— Pokoj ľuďom… Pokoj ľuďom dobrej vôle… — povedal si neskoro v noci a vykročil k neďalekej otcovskej chalupe.

Nad Šarišským — ako kométa — krúžil podivný otáznik a v ktoromsi dvore zaštekal lenivý, rozospatý pes.