ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Karla Sitára po grófovej smrti hrešili i sklamaní gazdovia i urazení príbuzní. A bez príčiny! Sárossy mu proti vôli zavesil na krk svoju kúriu. Ako jarmo.

Najtiaž bolo presťahovať sa do zdedenej kúrie, hoci mu nebola cudzia, lebo skoro za pol storočia vídaval jej múry i zdnuka i zvonka. Ale to bolo za inakších okolností. Teraz medzi tie studené kamenné múry musel vojsť po smrti ostatného člena panujúceho rodu ako zakladateľ novej dynastie. So strachom, ale i s pokorou opúšťal útulný správcovský domček, lebo tak mu vychodilo, že musí splniť poslednú žiadosť nebohého pána. Bol dobrým služobníkom do smrti, nemohol sklamať.

Roky do striebra zafarbily Sitárovu hlavu. Čas na čelo vyoral mu hlboké brázdy. Život veľmi skúpo ho sýtil šťastím. Pán Boh požehnal mu dvoje detí, ale čoskoro vzal mu ženu a akási nehoda sotila do hrobu i staršieho syna. Bolo to veľmi bolestné. Mladšieho syna, Ivana, osud zavial do sveta odcudziť sa. Už dávno pozoroval, že toto decko ani nepatrí do jeho rodiny. Ivan domov prichádzal iba raz do roka, obyčajne na Vianoce, na dva tri dni, unudiť sa. Pod vianočným stromkom pozeral starostlivý dobrák do mladíkových očí, a zakaždým čítal v nich, že sú sklenené, cudzie.

Karol Sitár cítil, že medzi ním a synom stojí vysoká hora. Vždycky si myslel, že prejsť cez ňu už nevládze, ale teraz sa odhodlal. V rozpakoch napísal Ivanovi list, pozval ho do Šarišského v nádeji, že azda ešte zapustí korene na podarovanej dedovizni. Potešoval sa, že ho ešte prerobí, ak pochopí hodnotu záväzku, ktorý dostal od svojho pána miesto penzie.

Spravovanie majetku prinášalo starosť za starosťou. Roboty bolo na každom kroku viac ako predtým, hoci všetko šlo po starom. Sitár si to, vari, iba tak namýšľal, lebo k rozhodnutiam chybelo to grófovo nijaké: „No… Spravte, ako chcete…“ Chybelo mu to ako pečať úradnému listu. Neraz bol ako kľavý.

Ešte šťastie, že cesta do dediny bola dosť rovná. Podráždenosť sklamaných ľudí, pobúrenosť deliteľov zeme sa ošúchala, nuž nepotrhaly sa vychodené chodníčky. Starého Sitára dedinčania mali radi i vtedy, keď ho chceli nenávidieť.

Ale Ivan nedajbože zakoreniť v pohnojenej zemi. Bola mu príliš mäkká. Jeho život naučil chodiť po hladkom asfalte. Zmietal sa ako mucha v šedivej pavučine, nadával na hlúpy grófov rozmar, ale napokon povolil. Uznal, že sa nepatrí hnať otca do hrobu, a pochopil, že dané slovo splniť je vecou slušnosti. Ivan sa teda — obetoval.

Proboval sa vžiť do sedliackej roboty. Ale sotva sa trochu poprechádzal po poli, prišiel domov dolámaný a božekal:

— Otec, som strašne ustatý…

A otec, aby vec obrátil na žart, potešoval syna ľahkou poznámkou:

— Odpočiň si. Veď i ten, čo nič nerobí, si rád odpočinie. A zajtra pôjdem s tebou, ukážem ti, ako treba robiť, aby si sa nepresilil.

Ivan postriehol smysel narážky, zaliezol do izby a zahrabal sa do pamiatok, čo mu pripomínaly lepšie časy. Keď ho uspokojily, vrátil sa na pole. Učil sa krájať jalovú zem.

Prežil na gazdovstve niekoľko krušných rokov.

Na zakliatej dedine všetko bolo cudzie. Ale Ivanovi raz padla do srdca teplá žiara. Prehrievala ho milou lahodou. I otec pobadal, že sa strojí prísť niečo zvláštneho. Povzbudzoval syna na ceste za šťastím, a bol svrchovane šťastný, keď sa v dome začalo hovoriť o svadbe. Kým je človek slobodný, je vetroplach, svádza ho svet, nemá posedenia. Žena je strážny anjel. Keď vstúpi do života mladého človeka, premiesi ho a odhalí mu množstvo nových záujmov, nových radostí. Takto súdil Karol Sitár, a keď kráčal z kostola zo sobáša, bol spokojný, mal istotu, že sa Ivan v živote už na nijakých prekážkach nepotkne.

Po otcovej smrti Ivan znovu skúmal svoj pomer k odkazu grófa Sárossyho, svoje úvahy rozšíril i na utvorenie pomeru k dedine, ktorá sa už stala jeho trvalým domovom. Ale sedliakom neprišiel na chuť. Považoval ich za čudných tvorov, hlupákov, podobných bezcitným zvieratám, ktorí väčšmi milujú kus hlinastého poľa ako ženu, dieťa alebo hocičo iné. Nepochopil vznešenosť chleborobstva. Časom otupel, zľahostajnel, prestal zlorečiť. Skrivil tvár, mávol rukou a pomyslel si, že už bez reptania sa pretlčie životom, aby nerušil otcov večný odpočinok. I manželstvo sa mu prijedlo, žena bola nepríjemná príťaž, lebo brzdila rozlety. Mala príliš mnoho starostí o gazdovstvo, o zdravie, o budúcnosť.

Medzitým nebezpečne začaly zarastať chodníky z kúrie do Šarišského. Dedinčania nechceli sa natískať do priazne mladého pána — ako Ivana nazývali, a on nimi pohŕdal. Okrem Baďuru nikomu sa nechcelo brodiť po minulosti. Baďura veril v zázraky. Kedykoľvek ho viedla cesta okolo cmitera, zdalo sa mu, že Karol Sitár, ten dobrácky človek, oslovuje ho z hrobu a káže mu byť strážnym anjelom únavou vyčerpanému jeho synovi. Už všelijak proboval zaklopať na kamenné srdce. Iný by zapľul po toľkých nezdaroch, Baďura dúfal. Veril, že Ivan v jadre nie je zlý človek, vedel, že sa mu raz určite poddá. Len mu, vari, ešte neprišiel čas, ešte nedozrel. Ale život ho primusí. Na dedine nemožno sa zavierať do klietky. Chlieb i jemu, mladému Sitárovi, rastie tak, ako sedliakom. Nikto si nemôže zakryť pole prikrývkou ako nevydarenú polievku.

Baďura budoval na svojej viere a na vďačnosti k pamiatke nebohého dobrodinca.