Dielo digitalizoval(i) Miriama Oravcová, Viera Studeničová, Dagmara Majdúchová. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)
Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 114 | čitateľov |
Na obecnom dome Kukura stál pri Baďurovi zlostný, odmeriaval ho podráždenými pohľadmi. Najväčšmi ho škrelo, že četníci takto pokorili jeho hrdosť. Pred toľkými ľuďmi v krčme! „Ak proti mne dačo majú“ — myslel si, — „mohli prísť do môjho domu, ako už i boli, a nie takto pred cudzími, pred rychtárom, ma spovedať… Či ma majú za lapaja bez prístrešia? Zazerajú na mňa ako na zlodeja! Azda len nešípia dačo o tých remeňoch…“ Pri tejto myšlienke cúvol. Aby sa nestal nápadným, spravil dva pevné kroky k lavici, sadol si a hodil hlavou. Zlostne odfukoval.
— No a teraz mi povedzte, čo vlastne chcete odo mňa? — povedal potom mrzute, keď sa mu už nevidelo čakať do nekonečna.
Strážmajster Machaj si len pohvizdoval, Neuschl mlčky listoval v akomsi protokole. Potom si zapálil cigaretu, obrátil sa ku Kukurovi, a pozerajúc mu rovno do očí, začal:
— Pán Kukura, sú tu veci, ktoré ako vidieť, nemajú konca. Od istého času Šarišské je zamorené nepeknými neplechami. Zase sme sa čosi dozvedeli.
— To, že sú neplechy, to viem, — prikývol Kukura. — Ale či ja za to môžem? Ja nie som rychtár… Rychtár sa má starať… Čože ja? Rychtára si volajte na zodpovednosť!
— Ostaňme pri veci! Pán Kukura, u vás slúžil akýsi Peter Tumidaj. Pamätáte sa na neho?
Kukura len oči vyvalil, prečo, prebohavečného, sa četníci miešajú i do jeho sluhu. Peter Tumidaj ho vôbec nezaujímal. Trochu sa s ním pozlostil, potom ho vypustil z hlavy a viacej na neho nemyslel.
— Tak čo? Kde je?
— Neviem. Ušiel odo mňa.
— Kedy?
— Dávno.
— Rozpamätajte sa na deň.
— No… — namáhal si Kukura hlavu, hoci nemusel, vedel i zpamäti, kedy odišiel od neho Peter Tumidaj. — Čosi sa mi marí, bolo to v čase, keď mi syn išiel do Ameriky… Tak dáko.
— S kým ušiel?
— Sám.
— Kam?
— Neviem. Ani v päte nemám starať sa o neho.
Neuschl odložil protokol, podišiel ku Kukurovi, položil mu priateľsky ruku na plece a usmial sa. Na úsmev sa Kukura zháčil. Keď ide len o Tumidaja, to nebude také strašné. Prestal sa mračiť. Rozpomenul sa na toho človeka, býval neogabaný, všetko sa mu muselo vždycky i dvakrát prikazovať a na všetko zabudol. A večne mal čosi za lubom.
— Vidíte, pán Kukura, — rozprával Neuschl, — to je chyba, že sa o Petra Tumidaja nestaráte.
— Prečo? Opustil ma, keď bolo v dome najviac roboty, keď som ostal bez pomoci… A čo je s ním? Vy azda viete, kde je?
— Ako sme zistili, šiel s vaším synom do Ameriky.
— Ba kieho šľaka! — vyskočil Matej.
— Prišlo oznámenie.
— Môj syn s takým trhanom?! To je nemožná vec.
— Možná, nemožná, ale je tak.
Na neuverenie. Možno mýlka. Možno nedorozumenie. Janko naveky býval vyberavý v kamarátoch. S hocikým sa ani do reči nepustil. Taký hrdoš. Kukurovi to nešlo do hlavy. Zamyslel sa a povedal:
— Nie, pán vrchný… To nie je pravda. Môj Jano odchádzal do sveta sám. Odprevádzal som ho. Viem. Ten naničhodník zmizol ešte vtedy, keď bol Janko doma. Zháňal som ho priahať a už ho nebolo.
— No dobre, nech bude tak, ako vy hovoríte.
— Inakšie ani nemôže byť…
— Syn vám už písal?
— Nepíše! Iba ma sužuje. Už ani spať nemôžem od starostí. Len schnem a — —
Mávol rukou. Ťažko mu bolo o týchto veciach uvažovať nahlas. Dosť mu je, keď doma žena zalamuje rukami, a keď mu vyhadzuje na oči, že sa lakomil na doláre. Poškriabal sa za ušami a vzdychol. V jeho prednese bola bolesť. To sa otcovské srdce ozývalo. Neuschl videl a pochopil, že pod hrubou konopnou košeľou v Kukurovi tlčie kus ľudskej šľachetnosti. Chcel ho uspokojiť.
— Netrápte sa už, pán Kukura… Váš syn je na dobrom mieste. Nemusíte sa o neho strachovať. Už sme sa dozvedeli, kde je.
— Kde?
— Dozviete sa čoskoro.
Kukura sa najprv usmial. Hlavná vec, že sa netreba strachovať. Nebolo príčiny Neuschlovi neveriť.
— Kde je? Povedzte mi… — žobronil.
— Už ste toľko čakali, počkajte ešte deň, dva…
— Ale…
— Buďte spokojní…
— Nato ste ma volali?
Neuschl sa znovu posadil za stôl, vzal do ruky protokol a nevšímajúc si Kukurovej nedočkavosti, čítal si mrmlavo vetu za vetou. I jemu samému bolo divné, čo všetko stálo v úradnom oznámení. Nuž netajil sa údivom.
— Onedlho vyvalí oči celé Šarišské!
— Azda len nie dačo zlého? — vyzvedal teraz už i Baďura. — Čože sa zas prihodilo, pán Neuschl? Ja už šediviem!
Baďura dosiaľ mlčky sedel pri obloku a rozhovor četníckeho strážmajstra s Matejom Kukurom počúval iba jedným uchom. Pozeral na dvor. Hútal o rečiach gazdov, ako ich pred chvíľou rozhadzovali po krčme. A proboval sám od seba uhádnuť, prečo sa zaujímajú četníci o Kukurovho sluhu.
— S vami, pán starosta, si pohovoríme potom, keď odbavíme Kukuru. Dnes ešte nemôžeme všetko vyzradiť, ale prekvapenie bude veľké… No pokračujme… Pán Kukura, povedzte nám, čo viete o tom, že Koperdanke vtedy, keď váš syn odchádzal do Ameriky, skapalo zo skrine tri tisíc korún?
Kukura vyvalil oči. Takej otázky nečakal. Myslel na syna, začínal byť rád, že konečne sa o ňom dačo dozvie, a tu také čudné — vyšetrovanie. Miešajú ho dovedna s nesvedomitým sluhom a spomínajú dáke ukradnuté peniaze.
— No na moj’ dušu! — zhíkol. — To je veru pekná robota!
— Viete o tom dačo?
— Neviem.
— Ale prečo sa Koperdanka hneď neozvala? — otváral oči i Baďura. — Veď neraz som ju navštívil. Nič nepovedala…
— Vraj iba včera nazrela do vkladnej knižky, a zistila, že z nej chybia tri tisícky. Sporiteľňa peniaze vyplatila v deň Gregorovej smrti.
— Bože, Bože… A čo teraz?
— Hľadáme zlodeja.
— A to… — odkašľal si Kukura, — myslíte azda na môjho syna? Veď viete, že môj Jano vtedy bol už preč…
— To je pravda, bol preč, ale na poľských hraniciach sa stretol s Tumidajom a potom išli spolu.
— No… Toto mi je veru pekná robota! — tratil Kukura vládu nad sebou.
Ani sa nezdržal, vstal, prechádzal sa po izbe a rozprával si viac k sebe, ako k prítomným ako smyslov zbavený:
— Mňa porazí, ak je to pravda… Mňa porazí… Môj syn sa zapletie s takým niktošom… Môj Jano… Nie, nie, páni! Neverte!
Neuschl bol v pomykove, či povedať, čo vie o jeho synovi, ale usúdil, že nezaškodí tvrdohlavca trochu ešte potrápiť. Rozptyľoval ho teda inakšie.
— Vidíte, pán Kukura… — hovoril mu do duše, — prečo ste nám neprišli hneď povedať, že vám sluha ušiel? A prečo ste tajili, že vám syn išiel do Ameriky?
— Či som ja vedel? Či som tušil?
— Mohli ste si ušetriť mrzutosť. Mohli ste mať svätý pokoj.
— A čo… Povedzte… Dostali sa tí mládenci za more?
— Na túto otázku vám najlepšie odpovie váš syn.
— Ale kedy? Nemučte ma! Kedy?
— Keď sa vráti.
— A vy nepoviete?
— Nie.
Matej Kukura nechápavo krútil hlavou, zabožekal, vzdychol, a keď mu dali súhlas k odchodu, vytratil sa z izby ako opitý.
Četníci potom pokračovali v rozhovore s rychtárom a vyšetrili príbeh Ďura Durného, ktorý sa včera v noci opil, potom doma, blúkajúc sa po dvore stúpil na hrabky a akosi nebezpečne sa poranil. Nikto nevedel povedať, ako sa mu mohla kosa zaseknúť do lakťa. Vraj len zaťal zuby, zasyčal. O chvíľu, keď splašil dom, Borča Blašková zbadala, že má celý rukáv krvavý. Durný ramena necítil, tak tŕplo. Borča nad ránom zbuntošila celú dedinu, vykrikovala po ľuďoch, že Durného chceli zabiť. Medzitým Ďuro doma vytriezvel a keď ho postrašili, že mu ruka puchne a že by z toho mohla byť i otrava krvi, bežal sa poradiť k rychtárovi. Odviezli ho do špitála.
— básnik, rozhlasový, divadelný a osvetový pracovník, publicista, organizátor literárneho a divadelného života Viac o autorovi.
Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam