ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Baďura začal bez úvodu:

— Bol u mňa Moskovits.

A Durný hneď vedel, o čom bude reč.

— Hej? Bol? — pretiahol zdlha, ako keby chcel zanôtiť tiahlu pesničku. Na lavici hniezdil sa, bolo mu horúco.

— Uvidíš, Ďuro, my ťa budeme musieť vyhodiť zo služby. Do smrti nezmúdrieš.

— Ondo, veď nešpásuj. Vari by si si to len nevzal na svedomie, aby boli v dedine nezamestnaní…

Rychtár sprísnel.

— Netáraj! Koľko si mu dlžen?

— Ale ja?

— On hovorí.

— A ty mu veríš? Židovi veríš? — katolík…

— Ukazoval písmo. A pravda je len jedna. Pre žida i pre kresťana!

Ťažko bolo vymotávať sa do nemilosrdných klieští prištipnutému Durnému. Napnul rozum, ako zľahčiť Moskovitsove ponosy, ale nič múdreho nevedel vymyslieť. Len tak prevaľoval slová na jazyku.

— Ondo! Nie som mu dlžen. Naposledy Borča zaplatila za mňa všetko. Ešte čosi i dopredu. Privediem ju, dosvedčí…

Natešený, že našiel spôsob na útek, vstal. Čakal len na pokyn.

Lenže Baďura ho nepustil. Svraštil čelo a povedal s dôrazom:

— Ale písmo neklame.

— Písmo azda nie, ale krížiky klamú. Ja sa podpisujem po otcovi, ťahám dva krížiky, a na Moskovitsovom písme som videl až tri.

— Možno si sa zmýlil a keď si bol opitý, miesto dvoch krížikov si napísal o jeden viac.

— Hohó! Čo si ty o mne myslíš? Ja, keď som opitý, nepíšem, ale spievam.

— Nevykrúcaj, Ďuro…

Ďuro pokorne svesil hlavu.

— Nuž nech je, ako ty hovoríš. Ale povedz, načo to robí hriechy pre takú pletku? Veď ešte neumieram. Ani do Ameriky neutekám!

Na vŕbach pri potoku čvirikali vrabci. Rychtár ich chvíľu počúval, odvrátil sluch od Ďurových slov, a Ďuro, aby dáko zahovoril, pokračoval celkom vymeneným hlasom:

— Či si už počul, Ondo?

— Čo?

— V noci notárovi strhli anténu.

— Ba ešte čo! Kto?

— Neviem. Ale ju strhli. V rádiu vraj hovorili, že Koperdankinho syna zaklali tí Amerikáni. A bude na tom dačo pravdy, lebo nebolo inej príčiny strhávať anténu.

Baďurovi krv udrela do hlavy.

— Psia háveď ten náš národ! — zafučal zlostne. I zubami zaškrípal. — Čím im to rádio ublížilo?

— Načo sa vraj mieša do našich vecí? Zahanbuje nás pred svetom, lebo rádio všade počuť. A nazlostení boli i pre Šurína.

Pri pomyslení na Šurína Baďura zabudol i na Moskovitsa i na notárovu anténu. Hovoril zvlhnutým hlasom:

— Chudák, Adam… Kto by sa len bol nazdal, že ho vlastné decko privedie do blázinca. Taký dobrý, statočný človek. Keď mi Neuschl rozprával o tom noži, nijako som nemohol uveriť. Bodaj by ho, myslel som si, komu by bolo prišlo na um Šurínovho Imra podozrievať z vraždy. Včera popoludní ho navštívili. Neminula hodina, prišli po mňa. Vraj Šurín zošalel.

Durný vzdychol.

A Baďura pokračoval:

— Dávno to bolo, asi pred dvaciatimi rokmi sedeli sme raz u Moskovitsa. V šenku bol tanec. My ženáči popíjali sme v kuchyni. Pálenka pomútila parobkom rozum, sekli olovienkou do lampy, aby bola tma, a potom hlava nehlava, mlátili sa pre nič. I krv tiekla. Štefana Repčáka tak dokaličili, že na tretí deň skonal.

— Chudák Gregor mal aspoň výhodu, jeho tak šťastlivo pichli, že dúškom skonal. Netrápil sa, neborák, — poľutoval Durný zavraždeného mládenca.

A Baďura spomínal ďalej:

— Prišli žandári, bitkárov sviazali, vyšetrovali nás, podnes sa dobre pamätám, čo povedal vtedy Adam Šurín. Tie bitky sú, vykrikoval po dedine, našou skazou. A nebude im koniec, kým po každej takej vražde stred dediny neobesia na výstrahu aspoň jedného surovca. Lebo Adam Šurín nemal sľutovania s človekom, ktorý bezcitne siahne na život blížneho. Vtedy mu to mnohí zazlievali… A, viem, včera i on si spomenul na túto dávnu príhodu. Muselo mu byť strašne. Chudák, lámal palicu nad inými, teraz doľahla na jeho vlastné dieťa. Nuž udrelo mu to do hlavy. Kto ho vie, či sa ešte raz vráti medzi nás…

Kým rychtár spomínal, k obecnému domu priplietol sa chromý Serapin Hanušin. Kyvkol hlavou, vyňal z úst fajku, sadol si a nastavil uši. Prikyvoval, a keď Baďura skončil, div nepovedal amen, ako na pohrebe po modlitbe.

— Ja som už vtedy krútil hlavou, — spomínal potom Hanušin nahlas, — keď ma poslali Gregorovi hrob kopať. Vtedy najväčšmi hádali na Fedora Marcinka. Ja, reku, myslel som si, Fedora poznám, on by neublížil ani muche. Ale čože je moje slovo? I žene som povedal. A ona — čuš! Nepáli ťa, nehas. Budú ťa ešte po súdoch vláčiť. Nuž, reku… A teraz just tak vychodí, ako som si to ja predstavoval. Lenže ja som hádal na Kukurovho. Ten je taký prudký, rovného pohľadu nemá. Ako i jeho otec.

— A to teraz tých zatknutých pustia, však? — ozval sa i Durný.

— Pravdaže pustia.

— Aspoň Papcun prestane šedivieť. Každú noc ho stretávam. Vysedáva pred domom, božeká a narieka.

Pomaly ubúdalo odpoludnia. Zošalenie Adama Šurína bolo nepríjemnou škvrnou na lícach lahodnej nedele. Zuzin hlas zapadol do hlucha, čím zúfalejšie bránila syna, tým väčšmi veril každý neprítomnému Adamovi. Celá dedina vzala so vzrušením na vedomie, že nôž, vytiahnutý z Gregorovho chrbta, patril Imrovi Šurínovi. Ale dozrievajúce leto vrhalo pred ľudí naliehavejšie starosti, nebolo kedy veľmi hútať o veciach ďalekých. Najviac ak oči vytreštili. Pokrútili hlavou, poľutovali, a hneď obrátili myšlienky: Len aby bola chvíľa, čoskoro začneme žať.

Pod konáristou hruškou po smutných spomienkach i Baďurovi i Durnému i Hanušinovi dobre padlo trochu mlčať. Pastier priháňal s paše statok, gazdiné vyšly pred vrátka, s rukami do bokov opretými čakaly na svoje Sivule, Barnuše, a pásly na nich spokojné pohľady.

S polí vracali sa gazdovia. Prehriati teplým slnkom a spokojní rečou sľubnej úrody sadli si v skupinkách na klady dokončiť deň. Robotný deň sa raz dva minie, nedeľa nedajbože. V lete i raz do mesiaca by stačila. Ale nedeľa patrí Bohu, neslobodno proti nej reptať. Tobôž, keď dovolí ponaťahovať ustaté údy a prikazuje žiť niekoľko hodín bez starostí, bez mrzutostí a bez vráskov na čele.

Stmievalo sa.

— No pôjdem, — vstal Hanušin. — Zajtra sa sberám na jarmok. Reku, keby si mi, Ondo, vystavil rediu…

— A čože? Predať?

— I predať i kúpiť. Rysuli ktosi porobil. Chcem sa zbaviť pliagy. Schne, všetko mlieko stratila. Stará hundre, nuž reku…

— Nuž poď, — zdvihol sa i Baďura.

Pomyslel si len: Azda tebe porobili, ale načo sa s tebou užierať?