ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— Zlý človek, zlý človek… — hútal Ivan doma na lenoške. — Utrápil by ma. Pre neho som premárnil noc v hnusnej putike, fuj…

S poľa vábivo volalo sto milých úsmevov voňavého dňa a teplý vánok otvoreným oblokom vpašoval mu do duše zvonivú hudbu hlasov dozrievajúceho obilia. Usínal. Nedbal by usnúť na večnosť. V ľahkom spánku zdalo sa mu, že s cmitera prišiel ho utíšiť nebohý otec. Stál pri ňom, hladil ho po vlasoch, a hovoril mu:

— Keby si sa, syn môj, pripútal k dedine, keby si zapustil korene, našiel by si radosť, po ktorej túžiš. Pochopil by si rozkoš, ktorou človeka občerstvuje robota. Pozri sa sedliakom do očí. Oni hrdlačia, na rukách majú mozole, v duši pieseň blaha. Od pondelka do soboty tvrdnú pri robote, a keď príde nedeľa, do srdca vkradne sa im boží mier, lebo cítia, že Pán Boh prišiel k nim na návštevu…

Utíšený milým snom Ivan Sitár pocítil potrebu navštíviť otcov hrob. Od pohrebu nebol pri ňom. Len raz. Na Všechsvätých.

Najkratšia cesta na cmiter viedla cez pole. Tou šiel. Tade kráčal pred chvíľou i Baďura. Spomenul si na to, videl i šľaky jeho krokov. Pole bolo krásne. Nad hlavou vznášali sa nezbední vtáci, vyspevovali si. Sitár, ako kráčal, cítil, že za každým krokom mu je ľahšie na duši. Bol spokojnejší. Cítil v blízkosti i dopoludňajšieho návštevníka. Náhle si pomyslel, že mu krivdil, keď ho tak odmerane odbíjal.

Bol už blízko cmitera.

— Pozdrav Pán Boh! Do poľa?

Sitár trhol telom. Pred ním stál Baďura.

— Do poľa, — vyšmyklo sa Sitárovi z úst medzi dvoma celkom inými myšlienkami. — A vy?

— I ja som bol. Divé svine rozrývajú role. Musíme dačo urobiť. Poviem Homovi, pytliakovi. Ale akosi ho už prestala hora zaujímať. Keď sa vrátil z Ameriky, nebol by dbal zapustiť v nej korene.

— Horký prestala zaujímať! Mne už dvoch srncov odstrelil. Nedajbože ho prichytiť, naničhodníka!

— On je už taký človek… Ale dobrý. Srdce má z masla.

Kráčali po kúsku cestičky bez slova. Keď skončili rozhovor o pytlačení, žiadalo sa preniesť reč na iné pole. Baďura sa už i chcel chopiť úvahy o moste, ale nevedel, či znovu nepodráždi Sitára, radšej mlčal. Ale bolo mu ľúto každej chvíle, tu v poli, kde sú celkom sami, mohli by sa z duše vyrozprávať. Nebolo by zlé, využiť príležitosť a pritlačiť Sitára. Tu by nemal možnosti ujsť pred tvrdým slovom.

Sitár ho predbehol.

— Boli ste dnes u mňa…

— Mali ste zlú vôľu. To sa stáva. I ja bývam dakedy mrzutý. Nič si z toho nerobte.

Sitár čakal, že Baďura obnoví rozhovor o moste. Ale i Baďura čakal. Zas išli chvíľu bez slova.

— Chcel som vám povedať… Pán rychtár…

Roztržite lapal klásky, hladil ich. Svety sa v ňom lámaly. I ujsť by rád, i hovoriť sa mu chcelo. Cítil, že vedľa neho stojí otec, díva sa mu do očí a povzbudzuje ho. Tak vychodilo, že treba rozbiť predsudky. Trocha sa i namáhal. Baďurovmu pohľadu nevedel uniknúť. A, vari, ani nechcel.

— Baďura, podajte mi ruku! — povedal po chvíli.

Tento hlas znel akosi neivanovsky. Teplo, srdečne. Baďurovi sa marilo, že počuje slová nebohého Sitára. Spomenul si na dávnu prechádzku poľom, keď ho starý pán povzbudzoval na cestu do Ameriky. Vtedy obidvaja bez vyznávania utvrdili sa v láske. Nehovorili o nej, ale vždycky sa mali radi. Ako rodní bratia.

Stisli si pravice. Potom bez slova šli — ako by ushovorení na cmiter, postáli pri hrobe Ivanovho otca, vyčkali, kým zvonár dokončil poludňajšie zvonenie na Anjel Pána a zase bez slova zahli k dedine.

Až pred obecným domom podotkol Baďura:

— Váš otec bol veľmi dobrý človek…

Sitár prikývol.

— Už to viem. Ďakujem vám, Baďura…