Zlatý fond > Diela > Lámané drieky


E-mail (povinné):

Anton Prídavok:
Lámané drieky

Dielo digitalizoval(i) Miriama Oravcová, Viera Studeničová, Dagmara Majdúchová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 109 čitateľov


 

41

Rychtára zastihol na dvore. Už s kosou na pleci. Pristavil ho a začal bez okolkov:

— Ondo, prišiel som, ako sa na poriadneho chlapa patrí. Život ma pokoril, chcel som ho premôcť, ale bol mocnejší ako ja. Pozri, aký som zbitý, zmučený. Rozložil som si všetko, vidím, takto to bude najmúdrejšie.

Baďura složil s pleca kosu, zadíval sa na Kukuru. Hneď zrána takéto prekvapenie ho privádzalo do pomykova. Už po prvých Matejových slovách si pretieral oči, lebo od neho nebol naučený počúvať takéto úvody.

— Viem, už dávno ti ubližujem, — premáhal v sebe Kukura zatrpklosť. — Jednej poriadnej myšlienky nemám. Zloduch mi našepkáva kliesniť si cestu do pekla. Spravil som si peklo na zemi. To je vraj tak: Koho chce Pán Boh potrestať, pomúti mu rozum. A mňa tresce. Mám ukrutný kríž so sebou… Ondo, prišiel som s prosbou: odpusť mi…

Ondo Baďura pokrčil plecami.

— Ja… Nuž čože ja… Ani neviem, čo chceš. Nerozumiem.

— Dobre si mi bol povedal, že mám podlú dušu… Hádam už budem inakší. Prebudil si vo mne svedomie. Začína mi vykladať katekizmus.

Rychtár v Kukurových slovách tušil najprv prefíkanosť, ale čoskoro pochopil, že ľudia takým hlasom hovoria iba v kostole pri spovedi, keď z vlastnej vôle na zachránenie duše chcú pravdu rozprávať.

— Ty mi azda ešte neveríš, ale prisahám ti, že nikdy som nevyznával pravdu tak, ako teraz pred tebou. Nenažívali sme v shode, z osobných predsudkov vyrástlo medzi nami i nepriateľstvo. Vo mne sa hnev rozrastal ako zákerná rakovina… Neviem, nechcem súdiť, kto z nás dvoch bol väčšmi na príčine. Azda ani ty si nie celkom bez viny… Veď sa môžeme poshovárať, ak chceš…

Baďura chcel zaviesť Kukuru do izby, ale Matej pokrútil hlavou, že nepôjde. Na dvore je viac vzduchu, v izbe by ho dusilo. Sadli si obaja na klady na dvore.

Rychtár, hoci ešte nevedel, pre akú príčinu ho navštívil Kukura s takou skrúšenou spoveďou, chcel sa ozvať, ale Matej ešte dlho spomínal krivdy, ktorými strpčoval život blížnym v dedine. Až po hodnej chvíli mohol prehovoriť. I on rozprával úprimne:

— Matej, pozri, ja som sa oproti tebe nemohol chovať inakšie, len tak, ako si sa ty choval oproti mne. Myslel som si: Kto mne pravdu, tomu i ja pravdu, a kto predo mnou vykrúca a cigáni, a kto proti mne pracuje, k tomu ma neviažu nijaké ohľady. Nechcem mať nepriateľov, ani s tebou som sa nechcel hašteriť. Ale uznaj, rychtár v dedine nemôže byť pajác. Často si myslím, že rychtár je taký strážny pes. A kde je pes bačkora, hovorí príslovie, tam má líška v stodole mladé. Takto je to, Matej. A čo si si navaril, to si mal. Nesvaľuj vinu na nikoho! Ale ak chceš zabudnúť, i ja zabudnem.

Kukura húžval v rukách klobúk.

Nepochopiteľne a na podiv dobre mu padlo, keď ho Baďura — ako by špongiou — umýval. Zdalo sa mu, že smýva s neho celú zafúľanú minulosť, všetko, čo špatnosti sa na neho za niekoľko rokov nalepilo.

— Dačo som ti i závidel, brojil som proti tebe a ty si ma pokoril pred celou dedinou. Zle mi to padlo… Či ja viem… Dusil som v sebe zášť, ale to mi nestačilo. Všade a vo všetkom Baďura! Prečo? Ako? Nevidieť ho, ale je ho plná dedina. Ľudia i šomrú, ale nasledujú ho. Čerti mi našepkali postaviť sa proti tebe. A keď si ma raz tak pritisol k stene, zaprisahal som sa, že sa ti vypomstím. Vidíš… Už celá dedina zabudla na to, sám od seba ti to vykričím na seba: Tie remene na mláťačke vtedy porezal som ti ja…

— Matej… Ale toto…

— Odpusť mi, Ondo… Četníci vyšetrovali, ale oni sú babráci… Povedz, koľko si platil za opravu, nechcem ti byť dlžen…

Rychtár bol taký prekvapený, že si nevedel rady s Kukurovou úprimnosťou a otvorenosťou. Vždycky ho považoval za čudáka, ale takejto spovedi od neho nečakal. Remene na mláťačke už dávno oželel, vari, i zabudol na ne, nuž nevedel, čo povedať napochytre. Matej ho celkom omráčil.

Ale to nebolo všetko. Kukura nabral dychu, aby mohol pokračovať. Ani by sa mu nerátalo, že spravil dobrú vec, keby nesložil i ostatné ťarchy, čo mu ešte ležaly na svedomí. Dobre mu padlo hovoriť, keď si už raz tak šťastlivo rozviazal jazyk.

— A ešte čosi ti musím vyzradiť, — povedal, keď si trochu odpočinul, — žerie ma to, ani spávať nemôžem. Tak mi je otupno. Pán Boh vie, ale… Hm… Ten Gregor, vari, do smrti neprestane mátožiť.

Zaváhal. Ale len nakrátko. O chvíľu dopovedal, čo mal na mysli. Celkom tak, ako to chcel povedať, po chlapsky.

— Ten nôž, čo mu četníci nevedia nájsť majiteľa… No veď vieš… Neborák Šurín sa dostal preň do blázinca…

Baďura teraz ani nedýchal.

— Nuž ten nôž…

— No…

— … je môjho Jana.

Tu Kukura zastal. Cítil, že so srdca odvalil sa mu centový balvan. Vydýchol zhlboka.

Rychtárovi sa zaiskrilo v očiach. Chytil sa za hlavu, držal ju pevne, aby sa nerozštiepila. Potom koktal:

— Tvoj syn… Tvoj… A to preto ušiel… Tvoj Jano…

Kukuru teraz už nič neťažilo, mohol rozprávať z plného hrdla a bez vzrušenia. Cez to najhoršie už prešiel. Cítil sa veľmi príjemne.

— Nie, — hovoril. — Prisahám ti, Ondo, na všetko, čo mi je sväté! Nie on… Jano na Gregora ani prstom nesiahol. Nie preto ti to hovorím. Pre Šurína. Vieš, Ondo… Včera večer četníci spomínali tie ukradnuté peniaze, a dnes ráno som sa dozvedel, že mi syna z Poľska do Prešova priviedli šupom, nuž poskladal som si v hlave všetky myšlienky, a tak mi vyšlo, že Gregora nemohol zaklať nikto iný, iba ten môj sluha, Peter Tumidaj… Iste ukradol Janov nôž. Tak dáko…

— Bože môj… Takéto veci…

— Teraz som ti povedal všetko. Viacej neviem. Cítim sa ako po krste. Ak chceš ver, ak nechceš, nemusíš. Ale čo si odo mňa počul, je do poslednej litery pravda. Choď to povedať četníkom. Uľahčíš mi…

Pri ostatných slovách Kukura vstal. Bol už vyrovnanejší. Klobúk posadil na hlavu a mlčky podával rychtárovi mozoľnatú, širokú pravicu. Baďura ju potriasol, zadíval sa Matejovi do očí, a po hodnej chvíli poznamenal:

— Veľmi si ma dojal, Matej… Daj Bože, aby sa nám cesty už nikdy nerozchádzaly. Takto je to po kresťansky. A teraz choď v pokoji domov. Mňa naši už čakajú na poli. K četníkom zájdem večer. Rozpoviem im čo chceš, aby som im rozpovedal. Oni sú dobrí ľudia.

Rozišli sa ako dávni, dobrí kamaráti.




Anton Prídavok

— básnik, rozhlasový, divadelný a osvetový pracovník, publicista, organizátor literárneho a divadelného života Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.