ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď sa zem na Gregorovom hrobe trocha uležala, Ondo Baďura vrátil sa k myšlienkam o betonovom moste. V dňoch spoločného smútku by nebolo bývalo miestne vešať ľuďom na krk ťažké plány. Prv ako sa o veci rozhovorí v dedine, zaniesol svoje myšlienky Sitárovi. Na skusy.

Raz predpoludním zaklopal na dvere kúrie.

Prišiel asi nevhod, Ivan Sitár vítal ho veľmi podráždene. Baďura hneď videl, že nepochodí, ale myslel si, próba je nie streľba.

— Daj vám Pán Boh dobrý deň… — začal úctive.

— Čo zas chcete, vy večný mudrlant? — povedal Sitár miesto odpovedi na pozdrav.

— Prišiel som vás, pán Sitár, poprosiť, či by ste nám reku nepomohli a neporadili. Viete, ako je. Voda nám vzala most. Vy máte hodne poľa za riekou. Teda musíte mať záujem na moste. Prišiel som, či by ste nám nepomohli vybudovať nový.

— Mosty nech si stavia obec, — odvrkol Sitár.

— I vy ste obec.

— Mne dajte pokoj. Mňa do vecí obce nemiešajte. Riešte si ich sami!

— Škoda, myslel som, že nám poradíte. Patrilo by sa.

— Ja vás mám všetkých po krk! Najmä vás, Baďura!

— Stalo sa dačo?

Sitár bol mrzutý. Po každej prehýrenej noci bol taký. Alkohol zasvietil mu zavše do strateného sveta, s nápojom pil i žiaľ. Ráno, po rozčarovaní, nerád hovoril s ľuďmi, najmä so sedliakmi. Roztržite sa prechádzal po izbe.

— Keď ste už tu, Baďura, poviem vám to! Žiadam vás veľmi dôrazne, aby ste si držali jazyk za zubami! Nestrpím, aby ste o mne rozširovali klebety! Čo sa vy vôbec miešate do toho, ako žijem a čo robím?

Baďura sa usmial dobrácky.

— Pán Sitár, to nie sú klebety. Netajím, povedal som čosi. Ale iba vašim priateľom. A poprosil som ich, aby vám to povedali. Ja som to myslel dobre. Povedať vám do očí — ťažko. Keby sme boli spolu husi pásli…

Najlepšie by bolo bývalo chytiť Baďuru za golier a vyhodiť ho na dvor. Ale Ivan Sitár až priveľmi cítil svoju slabosť. Cítil nad sebou rychtárovu prevahu. Bezmocne zatínal zuby, hrýzol si pery, a počúval, ako ho obšíva ten ,hlúpy sedliak‘.

— Vy, pán Sitár, — pokračoval pevným hlasom Baďura, — žijete medzi nami, ale my o tom ani nevieme. Nikdy o nás nezavadíte, nenačrete do našej duše. Pozeráte sa na nás opovržlive. Naši ľudia by chceli s vami nažívať, ako sme nažívali s vaším nebohým pánom otcom, ale vy bočíte ako cudzí. Náš ste a nechcete patriť medzi nás. Dovoľte mi pripomenúť, čo by vám povedal otec, keby žil. Povedal by, že blúdite!

Sitár cítil, že ho Baďura kamennými slovami utlčie. Prišla mu vhod spomienka na otca.

— Spravil z vás človeka! — nadhodil zlostne.

— Váš otec bol dobrý človek. Ja ho i dneska nosím v srdci. Nikdy mu nezabudnem, čo pre mňa vykonal. To je nie hanba. Ja som na to pyšný, že ma nazýval kamarátom. Viete, poviem vám — —

— Nič nechcem počuť!

— Len niekoľko slov, pán Sitár. Vy by ste mali vedieť, čo vedel i váš otec. Zo zeme, keď je v zlých rukách, rastie nešťastie, kliatba, hriech. Hriech, pán Sitár! Hovorím to, lebo milujem zem. A vám chcem dobre. Nuž hútajte o mojich slovách. I o tom moste. Potrebujeme ho. A idú byť voľby. Myslel som, ako by bolo dobre, keby ste sa dali zvoliť do obecného výboru… Vy máte rozhľad, vedomosti…

Vyjavený Sitár spamätal sa až o chvíľu. Bál sa, že ho Baďura svojimi slovami porazí. Po sľubnom rozbehu prostoreký rychtár mohol zapliesť do rozhovoru hromadu výčitiek a ponaučení. Baďura však prestal hovoriť. Posadil si klobúk na hlavu a odišiel. Len odo dverí sa ešte obrátil a pozdravkal. A za dvermi zastal a povedal, že ešte príde, že sa vráti po odpoveď. A odišiel.

Ale i takto to bolo Sitárovi nemilé. S ním mužne v živote nikto nehovorieval. Ani otec. Zo strachu, aby ho neopustil, maznal sa s ním. A žena svoju bolesť radšej dusila v sebe. Najnepríjemnejšie bolo, že náhoda nemilému výstupu nastrčila i svedka.