ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Idúc z lesa, už na svitaní, Džon Homa sadol si na medzu. Do malej hlinenej fajky napchal dohánu, pripálil si a bezstarostne sa zadíval do sveta. Nedovidel ďaleko, ale na pričarovanie bezvýhradnej spokojnosti jemu stačil i pohľad na rodnú dedinu. Stačilo mu dovidieť na plechovú strechu svojho domu. Opieralo sa o ňu teplé slnko, svietilo na minulosť. Na pekné spomienky stratených rokov. Lebo Homa vždycky, keď listoval vo svojom živote, roky strávené v cudzine považoval za akúsi medzeru. Tak sa na ne díval ako na cudzie. Teraz pochopoval, že najkrajšia rozkoš je robiť chlieb, a blázon je, kto iným predáva svoj život. Trochu odcudzený domácemu prostrediu Homa už niekoľko rokov vklinoval sa do každého kútika, aby duši vynahradil trochu pôvabu mladosti. Vytískal z duše Ameriku, aby bolo v nej čím viac miesta pre domov.

Na medzi nad Šarišským bolo milo.

Po voňavej noci v hore Homu ukolembával boží mier. Prestal myslieť na horára, nezaujímal ho ani diviak, ktorého ustriehol v štátnych lesoch. Zajtra si naň počká. Trochu sa zamyslel nad včerajšou návštevou Ďura Durného pred šmikňou, potom ho navštívily nevolané myšlienky, prišly, vari, na besedu. Džon poriskom vŕtal v zemi, páčilo sa mu, že sypká zem bez odporu uhýba jeho chvíľkovému a náladovému rozmaru.

„Akí čudáci sme my, ľudia…“ — uvažoval pritom. — „Utekáme do sveta, a keď sa po rokoch vrátime domov, banujeme, že sme z neho vôbec nohu vyložili… Musí to byť podivná sila, čo nás tak tiahne k rodnej hrude. Nerozhýčkava nás, ale je naša. Hrdlačíme, mozole si sadíme na dlane a nedbáme, že nám život odteká kamsi do neznáma… Ako ja — na príklad… Dvacať rokov som klopotil vo fabrikách a v majnách, platil som mladosťou i zdravím, a kde sú úroky? Pravda, neslobodno zabudnúť, mám dom… Ale život mi je prázdny! Nezvýšilo mi času myslieť na rodinu, a teraz je už neskoro hútať o decku… Odkvitnem, nič po mne neostane…“

Homu pojal žiaľ.

Poriskom ľahkej sekerky nezbedne odhŕňal zem, a keď zpod drieňu vylúpol kameň, zlostne udrel naň obuchom. Ani keby ten bol na vine, že za mlada nemal doma posedenia. Sopár úlomkov kameňa fŕklo mu pod nohy. Boly čierne, leskly sa.

— Uhlie!?

Myšlienky o svete a domove Homa odložil na stranu, prikľakol k vyrytej jamke a dôkladne preskúmal celý nález.

— Naozaj uhlie!

Ryl ďalej. Roztržite, s chvatom. Ako zlodej, keď mu je náhlo. I v Amerike takto nachodili ľudia uhlie a naftu, a zbohatli. S jedného dňa na druhý boli z nich milionári.

A Homa to vedel!

Cez roky kopal tie milióny. Vykopával ich zo zeme. Lenže — iným! Za omrvinky. Za pár centov nosil iným doláre do vreca. Bez otáľania odtrhol sa od pekných úvah o domove, už zase blúdil po Amerike.

— Ako sa len dostalo uhlie na Papcunovu lúku? — začal si lámať Homa hlavu. — Dakto ho musel sem doniesť… Ba veru! Nesmysel! Tadeto hradská neviedla nikdy a v Šarišskom nekúrime uhlím… A ľaľa, je ho tu hrubá vrstva… Či to svet chýral… V Šarišskom uhlie… V našom Šarišskom…

Biely deň na objavené čierne tajomstvo privábil úsmev: „Vidíš, Homa, odkrylo som sa ti, ty si pracoval v majnách a vieš si ma uctiť… Tvoji krajani chodia okolo mňa a po mne od storočí, ale oni sú hlúpi… Ty buď múdry, Homa… Dobrým ľuďom nosím požehnanie, pre zlých som kliatba…“

Prekvapeného gazdu náhle začaly škrtiť rozpaky. Nevedel, čo počať. Pocítil zodpovednosť pred rodákmi, a nevedel napochytre, čo urobiť. Ak vyzradí, čo našiel, do Šarišského prídu pažraví cudzinci, bezohľadní vykorisťovatelia, obalamútia národ a azda ho i ožobračia. I v Amerike tak bolo. Z bohatstva zeme ten ťažil najmenej, kto sa najviacej napracoval. Ale Homa myslel i na to, že mlčaním poškodí i seba i svojich najbližších. Ležaly pred ním na vážkach dve možnosti.

Ťažko mu bolo rozhodovať.

Napokon, keď sa zadíval na rodnú obec, prešla ho razom všetka pochybnosť. Ani si už nelámal hlavu.

— Ja to musím povedať… Aspoň rychtárovi. I on bol v Amerike, má otvorenú hlavu… Poradíme sa a ak Pán Boh dá, otvoríme si Ameriku v Šarišskom… Zbohatneme… Prečo by nám nemohlo byť lepšie?

Opatrne zahrabal nájdený poklad, udusil rozrytú zem a pustil sa roztržite do dediny.