ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dažde, čo vytekaly z Medardovej kvapky, rozmáčaly zem a pozvoľna potápaly radosť zo života. Svet už vyše týždňa stonal pridusený ťažkou plachtou olovených chmár a do rozkvaseného blata na ceste vsiakala z dvorov vytekajúca hnojovka. Dni mrely v zakliatej neistote a ľudia bedákali v zajatí psieho počasia. Pojedni zo zúfalstva už i šediveli. Nedôverčive a bezradne vyčitovali z kalendára nádeje na skoré úsmevy slnka, ale mŕtve litery na papieri ich iba dráždily. Leto bolo na dosah, na všetky strany plno roboty a pre pľúšte nedajbože sa pohnúť zpod strechy. Za dedinou kávová voda rieky vykrádala sa z koryta. Nad okolím krúžil súdny deň, do Šarišského monotónne hučala prichádzajúca povodeň.

V nízkej začmudenej krčme pri bledom svetle petrolejovej lampy bezstarostný Ďuro Durný zabával Mateja Kukuru, a Antalko nalieval do poldecíkov vychýrenej kóšernej slivovice.

Pri nízkom, trochu dopredu nachýlenom Ďurovi Durnom Matej Kukura vynikal ako kopa sena pri krtej hŕbke. Jeho široké dlane, položené na stole, ležaly ako dve ťažké lopaty. Kukura nechával ich ovisnuté, iba čo kedy-tedy prst zdvihol a zabubnoval ním po hrubej stolovej tabuli. Antalko, ako prinášal znovu naplnené poldecíky, zadíval sa na Kukurove široké plecia a pomyslel si: Ej, veru nebolo by radno pustiť sa s ním do pračky…

— Pri tomto nápoji vysedel by si do bieleho rána! Hotový liek! — mľaskol Durný, keď vyprázdnil kalištek. — Napiješ sa ho, a ak ťa šmarí o zem, len si pospíš a vstaneš ako znovuzrodený… A vonku môže byť i potopa… Hehehe…

Tento Ďuro Durný bol čudný človek. Polomudrc a poloblázon. Trošku toho, trošku onoho. Muche by neublížil a na chrbte mu neraz drevo štiepu. Gazdovstva nemá, platu málo, stodvacať korún na rok, a bývanie v pastierni, ale k pálenke vždycky si nájde cestu. Za mlada pásol najprv husi, potom prasce, teraz už na desiaty rok je hlásnikom. Býva v pastierni s Borčou Blaškovou, vdovou po bývalom hlásnikovi, dobre mu je. Borča probovala sa mu zaliečať, dúfala, že by mohla v manželstve i omladnúť, ale Durný „starej babe odolal“. Inde stratil srdce. Ale to nič! Žije so dňa na deň, nestará sa o seba, no sveta naveky má plnú hlavu. Vyzná sa vo všetkom, vie o každej klebete a rozveseľuje národ. Dedina necíti, že jej visí na krku, ochotne ho na ňom trpí. Je rada, aspoň má človeka, ktorý, vari, nikdy v živote neplakal. A Durný vie i to, raz pred mládencami bil sa v prsia, že je viac hoden ako celá dedina, a že by vyžil i tak, keby sa v mestách pánom za šesták ukazoval. Majetok si vraj každý somár môže kúpiť, ale rozumu, ako ho nemá od Boha, nikomu ani v lekárni nenalejú do hlavy lievikom.

— No napime sa ešte! Nalej nám toho dobrého lieku, Eštok. Veď zaplatím! — volal Kukura do šenku.

Dnes i jemu sa žiadalo piť. Lial do seba kalištek za kališkom. Celý deň sa držal statočne, teraz rozcitlivele zbabel.

V tom vŕzgly dvere. Ďuro, keď zbadal četníkov, nemotorne vyskočil, úctive pozdravoval. Včera pri poludňajšej víchrici blesk udrel do topoľa na hradskej, v drieku prelomený strom popretrhával drôty elektrického vedenia, nuž žiadalo sa, aby na tmavej dedine, pri rozvodňovaní sa rieky, nočný vartáš svedomite konal svoju povinnosť.

— Aaá, pekná spoločnosť! — zaškeril sa strážmajster Neuschl. — Kukura a Durný… No pravda!

Kukuru nemiestna narážka dopaľovala.

— No a? Čože vy tuto…? zamrmlal, zmeriavajúc si opovržlive četníkov. — Ja som sám svoj človek. Vari môžem, či nie?

— Premokli ste… — siahal Antalko za fľašou. — Vypijete? Zohreje vás…

Durný ochotne ukazoval miesto na lavici.

— Čože by nevypili. Len nalej. Vypijú… I ja som prišiel len pred chvíľou. Tiež sa trochu zohriať…

Chrástek pokrútil hlavou. Pozrel sa na Durného, potom na mláčku pod sebou. Durného chvíľka podľa toho trvala už trochu dlhšie. A on i tušil, čo ten pohľad znamená, hneď sa vynachádzal z nepravdy vypočítanou okľukou.

— To nič… To je len voda. Voda uschne. Ako i mne. No nech sa vám páči…

Neuschl nehovoril nič. Letmo prezrel si celú krčmu. Až o chvíľu složil s pleca pušku a pýtal sa prítomných, ako by nič:

— Čože porábate? O čom diškurujete?

— Radíme sa o tej povodni, pán strážmajster. Až strach s nej ide. Na moj’ dušu!

Reči o rieke sa mohol Durný chytiť bezpečne, vedel, že i četníci prišli do dediny iba k vôli stúpajúcej vode.

— No dobre, dobre Durný… A inak? Nového nič?

— Nič, chvalabohu…

Neuschl si sadol k stolu. O niečom chvíľu premýšľal, potom sa obrátil k Ďurovi a pritisnúc hlas, rozkázal veliteľsky:

— Durný, choďte po rychtára!

— Ale teraz? — vyvalil oči. — Teraz?

— Hneď. Ak spí, zobuďte ho.

Ďuro v domnienke, že Neuschl žartuje, proboval sa smiať. Nijako mu to nešlo do hlavy.

— Ba či by ste mali svedomie budiť ho, nášho rychtára! Počkajte do rána. Čo sa vlečie, neutečie. Veď, vari, viete, aký je človek. Líha so sliepkami. Ešte by ma vyhnal… A… a, o čom je vlastne reč?

Neuschl dupol nohou.

— Nefrflite! Už aby ste boli preč!

Durný stiahol klobúk na oči a ako zakríknutý pes vytratil sa z izby. Len odo dverí mrmlal čosi, čo malo byť pozdravením na dobrú noc.

— Aj vy sa vráťte s rychtárom! — zavolal Chrástek za odchádzajúcim Durným.

— Dobrú noc… — vstával i Kukura. — Majte sa dobre.

Kukura nemal rád četníkov. Nerád sedel s nimi zoči voči a najmä nerád odpovedal na ich všetečné, odmerané otázky. Nikdy nenašiel v nich dobrého úmyslu. Styk medzi ním a do opasku sviazanými strážcami svetských poriadkov narazil na odpor ešte počas svetovej vojny, keď ho, ako dezertéra, odvliekli do prednej línie frontu, aby si z nej priniesol pamiatku na celý život — vystrelené oko.

Nuž ani teraz mu nezaváňala prítomnosť četníkov. Vstal od nevyprázdneného pohárika. Ako keby bol tušil, že sa strojí mrzutosť.

— Počkajte, Kukura! — zdržali ho.

— Už mi je čas domov…

— Máme pre vás — —

Neuschl nestihol dopovedať, zpoza dverí zahrmel zúfalý výkrik a za ním šialene sa hrnul do izby Ďuro Durný. Všetko bolo dielom minúty. Najprv myslel, že to dáke vrece leží pred krčmou, ale hneď sa presvedčil, že nahmatal mŕtveho človeka. Ruka sa po chrbte skĺzla až k nožu. Preľaknutý kŕčovite reval a bežal nazad do krčmy. Zastal vo dverách, triasol sa ako osika, ale z úst nevydal súvislého slova. S čela stekal mu studený pot.

— Azda len nestraší, Ďuro… — otváral ústa Antalko.

Durný márne lapal dych, nevládal prehovoriť. Srdce mu búšilo nahlas, ľak mu udrel do kolien, hoci nemožno povedať, že by bol zbabelým človekom. V živote i videl i zažil už všeličo. Kým bol mladší, zo stávky raz celú noc vysedel pod krížom na cmiteri. Ale na zabitého človeka taký nepripravený ešte nikdy nenatrafil. Vo dne by bol azda len hlavou pokrútil: Dnes ty, zajtra ja… Všetci pôjdeme… Ale teraz to bolo inšie.

Noc ho zmiatla.

— Ďuro, čo ti je? — proboval utišovať preľaknutého Durného i Kukura. — Rozprávaj…

— Tam, tam… — ukazoval Durný na dvere. — Tam…

Keď zdvihol ruku, vypadol z nej zakrvavený nôž. Neuschl zlostne skočil, pristúpil nožík.

— Mlčte!

— Pán, pán vrchný… Tam… — proboval Durný i druhý raz, ale nedostal zo seba ucelenej vety. Darmo sa namáhal.

Namrzený strážmajster obratne zdvihol nožík a dupol nohou. Jedovalo ho, že nôž neostal v rane.

— Pán strážmajster…

— Mlčte! Nepýtam sa vás! My vieme! Rychtára nám priveďte! Raz dva!

— Ale ja… — križoval sa Durný, — ja… prosím pekne, ja… Ja… Odpusťte, ja by som… No… Pochopte…

— Ani slova! Marš!

Vydurili ho do havranej tmy, nuž išiel s malou dušičkou. Keď čľupol do mláky, špinavá voda neraz fŕskla mu medzi oči. Utrel sa rukávom, zahrešil. Z úst vypľúval bezbožné nadávky, pospomínal všetkých čertov, čo ho niesli do krčmy, a splašene pokrikoval. Na dedine ostávaly za ním nedomyslené slová a hysterické výkriky, ktorými budil spánkom spravedlivých spiacich občanov.

Utrápení ľudia v Šarišskom cez deň obšmietali sa po dome, pod kôlňou a v stodole, a keď videli, že sa im posmievajú i posledné zbytky prednovia, zabožekali nahlas, lebo cítili, že kamenejú. Do večera naveky tak ustali, že bolelo ich i svetlo zažíhať; najedli sa pri krbe, potom potme, bez slova, nahmatali postele a vyvalili sa do nich ako dunivé klady. Zo sna vyrušení gazdovia mysleli, že je povodeň, vybehli bosí, v košeliach, s lampášmi, na priedomie, a dlho im trvalo, kým pochopili, že Durný volá na raty, spomína Antalka a hovorí o akejsi vražde.

Kukurovi pot vysadol na čelo, Antalko sa neodvážil ani len dvere privrieť. Bolo zjavné, že ide o čosi neslýchaného.

Chrástek mlčky si sadol k stolu, rozložil na ňom kopu papierov, ostrúhal si tužku, a Neuschl, stojac meravo stred izby, ostrým pohľadom podpichával raz Kukuru, raz Antalka, ale ešte vždy mlčal. To mlčanie bolo najhroznejšie. Po hodnej chvíli do cmiterového ticha zakotúľala sa prvá četníkova otázka.

— Kto bol u vás dnes večer?

Krčmár pokrčil plecami.

— Či ja viem… Nuž boli…

— Kto?

— A či ja viem…

— Čo je to za reč?!

— Nuž neviem. Nepamätám sa.

— Hergotmordie! Netajte! — tresol Neuschl na stôl pred Antalkom. Postavil sa celkom pred neho a kričal: — Kto bol?!

Takáto reč je ostrá ako britva a siaha až do svedomia. Antalkovi prebehly po chrbte zimomriavky. Kukura ho zmeriaval ľútostive a škriabal sa za ušami. Sedel mrzute na lavici, pripálil si na fajku, zápalku držal v ruke, kým celkom nazahasla, a lámal si hlavu nad prekliatou záhadou. Tŕpol — pre syna.

— Pán krčmár, — miernil napätie Chrástek, — len sebe pomôžete, keď nám poviete pravdu. Neprišli sme sem z rozkoše. No hovorte… Pozrite, Antalko, ja si pekne po poriadku všetko pozapisujem, a budete mať svätý pokoj…

Antalko pokrčil plecami veľmi udivene.

— Počuj, kolega! — začal chodiť Neuschl po izbe. — Ja sa s ním nebudem hrať! Ale jazyk mu rozviažem! Bude hovoriť!

— Keby som vedel, čo chcete… — koktal Antalko.

— Kricinálfagot! Ešte slovo a hodím vám na ruky želiezka! Chceme, aby ste nám povedali mená dnešných svojich hostí!

— Nuž… nuž… Bol tu Fedor Marcinko, Jožko Palenčár, Kubo Baluch a, a… A potom Kukura a Durný… Tvoj syn, Matej tu nebol, však?

Touto otázkou Antalko štuchol do osieho hniezda.

— Môjho syna nemiešaj do ničoho! On tu nebol aspoň týždeň!

— Ale Matej, veď ja…

— Pán vrchný, verte mi, môj Janko… On, viete…

— S vaším synom, ak bude treba, poshovárame sa sami.

— Ale on…

— Len na otázky! Koho ste tu ešte mali?

— Už nikoho.

— Boli mládenci triezvi?

— Vypili po fľaške piva a šli spať.

— Nehádali sa?

— Achjaj… Či nepoznáte našich parobkov? Baďura ich po celom okolí dáva ľuďom za vzor.

Neuschl pokyvoval hlavou.

— Pekný vzor. Celému svetu… Na výstrahu. Tí vaši parobci! Len ich zavesiť na šibenicu. O čom sa shovárali?

Antalko vryl hlavu medzi plecia, pokrútil ňou napravo i naľavo. Keby aspoň tušil, čo vyšetrujú, aby nerozvážne nepovedal niečo na zlosť a na škodu niektorého dobrého hosťa.

— No o čom, vravte… — súril i Chrástek. Nepáčilo sa mu, že musí sedieť pred prázdnym papierom. — Pozrite, už sme tu pol hodiny a ešte som riadka nenapísal… O čom hovorili?

— Nešpehoval som ich… Tak, čo slina priniesla na jazyk. O daždi, o dievčatách, o Amerike… Fedor Marcinkovie, tu hľa, ešte i z ujka Kukuru robil posmešky. Ako viete, stavia dom, a nariekal, že mu premokajú múry, nuž Fedor radil, aby si vraj stal na tie múry s dáždnikom… Tá dnešná mládež…

— A čo hovorili o dievčatách?

— Hovorím, nešpehoval som. I keby ste ma rozkrájali, neviem vám povedať.

— A o Amerike?

Kukuru táto otázka začala omínať. Od začiatku vyšetrovania sa mu pozdávalo, že to tých Amerikánov vyšetrujú.

— Odkiaľ to krčmár môže vedieť? On obsluhoval hostí… O Amerike ani nebola reč! — pomáhal Antalkovi pohotový Kukura. Pravda, zo strachu, aby mu syna neplietol do reči.

— Veď hovorím, neviem… — zdôrazňoval Antalko. — Prisámbohu! Verte mi…

Neuschlovi takéto odpovedi nestačily.

— Počujte, človeče! — obrátil sa Neuschl k Antalkovi a reval čoraz hlasnejšie, šermujúc vystretou rukou nad krčmárovou hlavou, — ak nám nepoviete všetko, čo viete, spravím vám fígeľ, že do smrti naň nezabudnete! Vy ma ešte nepoznáte, ak keď vám dám odňať koncesiu…

Darmo zalamoval Antalko rukami. Neuschl chytil ho zúrivo za plece. Keď nemohol podobrotky, potrebné svedectvo chcel z neho vytriasť pozlotky.

Ale na vyšetrovanie nebolo času.