ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Adam Šurín bol už starší človek, rokami hodne k zemi pridusený, nuž nerád púšťal syna do Ameriky. On sám zo Šarišského nikdy ani nohy poriadne nevyložil, nemal veľa smyslu pre diaľky. Jeho svet sa končil za blízkymi maľovanými horami, kde večer slnko zachodí. Ťažko prichádzal na chuť synovým rozmarom. Lebo ísť za zárobkom podľa Adama Šurína bol len ľahkomyseľný rozmar. „Ešte to poriadne ani neoperelo“ — krútil hlavou pri prvých synových pokušeniach, — „a už vymýšľa také ľahtikárstva! Vidieť, že sa psuje svet…“

Keď Imro neprestal dobiedzať, vymyslel si utrápený otec na najcitlivejšej strune vyrobený argument: „Umrem, ani na pohreb mi neprídeš… Ja som zostarel, zveľaďoval som, čo som zdedil po rodičoch a nikdy som nereptal. A ty? Či sa ti máli?“

Keď ani táto reč nepomohla, Adam Šurín vypľul z úst horkú slinu a veľmi tíško povedal jediné slovo: „Choď…“ Imro z otcovho pohľadu vtedy mohol vyrozumieť i odhováranie a bolesť, ale nechcel. Šiel. Tvrdý a zapálený vnadilom neznámeho sveta.

Starého Šurína zrazu prestal zaujímať život. V prvých dňoch po lúčení mal ešte pred očami jasnú predstavu synovu, aj črty jeho obličaja. Akosi mu nechybel, no neskoršie v skalenom zraku zhmlily sa všetky obrazy minulosti, bezpečne vedel spomínať iba na smutné večery, keď vonku pršalo a on pri lampe za stolom trasľavými rukami vyberal z vrecúška ošúchané peniaze synovi na cestu. Dalo to hodne roboty spočítať toľko mozoľov; Adam Šurín nad každou korunou podumal a hútal o jej histórii. Neraz, keď mal na kôpke skoro celé tri tisícky, splietla ho dojímavá spomienka a musel rátať od začiatku.

Syn odišiel, otec zmoróznel. Srovnal si všetky účty so životom, otvorený ostal iba Imrov. Adam Šurín v lepšej nálade dakedy pohútal o možnosti, že svojimi túžbami privábi syna zo sveta, ale potom častejšie uvažoval o smrti, viacej sa modlil a častejšie navštevoval kostol. Netúžil po smrti, ale ani na živote nelipol. Zlyhávala mu pamäť. Ani pri najlepšej vôli a ani pri veľkej námahe nevládal si pričariť na oči synovu podobu.

Stával sa božím človekom. Raz večer až starecky vážne poučoval ženu o svojej poslednej vôli, aby vraj vedela, čo spraviť, keby ho nečakane Pán Boh k sebe povolal. Smyslel si, že jedného večera si ľahne do postele, zavre oči, umrie…

Ale smrť nechodila. Miesto nej prišla do dediny stará Cigánka, vystriehla vhodnú chvíľu, zaklopala na dvere a tajnuškársky rozpovedala Adamovi Šurínovi, že prináša list od čerta. List od čerta? Hrôza! „Prečítaj mi, Barbora, čo píše…“ chvel sa naľakaný človek na tele. „Ja mám skalené oči…“ V liste stálo: „Potrebujem tisíc korún. Ak mi ich nepošleš, dnes v noci si prídem po teba. Kotol už vyhrievame…“ V božej bázni vychovaný človek sa stráni pekla ako čert svätenej vody. Nuž starý Šurín neváhal. Siahol do ošúchaného vrecka pod stružliakom v posteli, opatrne vybral z neho desať stovák, pokrižoval sa a spočítané peniaze poslal čertovi po hrbatej Barbore. Nehodno sa s diablom ťahať za prsty, myslel si Adam Šurín. Oželel s ťažkým srdcom vydanú tisícku a len Boha prosil, aby už viac nešťastia nesosielal na jeho shŕbené plecia.

Neminulo od tej udalosti ani desať dní, zaklopali mu na dvere četníci.

— Prišli sme vás navštíviť, pán Šurín… — hovorili vo dverách. — Reku — ako žijete, čo nového? A — máme akúsi maličkosť.

— Nech sa páči ďalej, — povedal Šurín. — Sadnite si. Kto vie, či vám budem vedieť poslúžiť. Ja nikde nechodím, s nikým sa neshováram… Nikdy v živote som nemal s četníkmi do roboty. Ani sliepke som neublížil.

Po takomto úvode ťažko bolo vyrukovať s pravdou. Četníci síce vedeli, že Šurín je statočný človek, ale teraz, keď im svoju statočnosť i sám pripomenul, boli v pomykove.

— Písal vám už syn z Ameriky?

— Nepíše. Zanevrel na nás. Azda preto, že som ho tak nahováral doma ostať. Eh, tie naše deti… To vám, vari, ani srdca nemá, tá dnešná mládež…

— Hm…

— A čo? Prečo chcete vedieť, kde je?

— Pred odchodom do Ameriky stratil nôž. Chceli by sme mu ho poslať.

— Nôž? — čudoval sa Adam Šurín.

Nechápal, prečo by bolo treba stratený nôž za jeho synom posielať až do Ameriky. Ak mu bude chybieť, kúpi si nový. Strážmajster Neuschl vybalil z papiera lacný žabikláč. Obracal ho v ruke, potom ho ukázal Šurínovi.

— Je jeho, však?

Adam Šurín pokrčil plecami. Spomínal, namáhal rozum, ešte raz pokrčil plecami, potom nesmele nadhodil, že by naozaj mohol byť jeho. Mal taký. V meste na jarmoku si ho kupoval. Dodal bezvýrazne:

— Nechajte ho tu. Zíde sa nám.

— A viete určite, že je Imrov?

— Nuž, vari je. Viete, mne už neslúži pamäť ako mladému človeku. To by Imro vedel najlepšie povedať.

— Hm, hm… Viete, pán Šurín, my si ten nožík necháme na strážnici. A keď vám syn napíše, prineste nám jeho adresu.

— Dobre, dobre… — prikyvoval Adam Šurín. — Ja, reku, aké vyšetrovanie, a ono vlastne nič… Až mráz mi šiel po chrbte, keď ste prišli… No… a pekne sme sa poshovárali. Príďte i druhý raz…

Četníkov odprevadil pred dom a srdečne sa s nimi rozlúčil. Potom si sadol pod odkvap, slniečko ho prehrievalo, bol rád, že mu tak znenazdania pripomenuli dieťa, na ktoré od niekoľkých dní nemyslel. Dnes po prvé od jeho odchodu spomínal ho po dobrom. Spomienka prebrala Adama Šurína z ľahostajnosti, akosi obnovoval sa mu v pamäti synov obraz. Videl ho pred sebou. Bol práve taký, ako pred odchodom, len oči mal trochu tekavé, zapadnuté. Ale Adamovi Šurínovi to nevadilo.