Lámané drieky

Ľudia v Šarišskom si vyrátali, že petrolej je lacnejší, preto elektriku zažíhali poväčšine len výnimočne, na zaslepenie očí vážených hostí. Ináče za večera iba na chvíľu, kým zapálili lampu, a v noci, keď ľutovali márniť zápalku.

V domoch niektorí gazdovia dali vypnúť prúd. Na povalách na drôtoch pripevnené tienitká visely už len ako pripomenutia spomienok na minulosť. Zaprášené a začmudené lampy opáľaly a škerily sa na premoženú vynachádzavosť Onda Baďuru.

Vo veci bol i inakší háčik.

Po opravení potrhaných drôtov zvada vypukla pre žiarovky na stĺpoch na dedine. Nespokojnosť vyvrcholila najmä počas žatvy, keď sa obilie svážalo dlho do noci a keď sa ľuďom nevidelo, že niektoré dvory osvetlené sú do jasna a na ostatných sa len tma škerí na ľudí i na veci.

— To je skrivodlivo rozdelené! — hútali jedni.

— Jedným svieti rovno pod nos, ostatní len platia! — pridali iní.

Pohoršenie sa valilo po dedine ako bystrá riava. Pribúdalo ho so dňa na deň. Každý hundral po svojom. Hlavne pred šmikňou. Tu kováč kul železo, ľudia slová. Homa žeravé železo vyklepával neraz dlho do noci. Hámrikom vytĺkal z neho jagavé hviezdičky. Medzi ťažké údery padlo zavše i niekoľko slov. Kedy ako. Podľa toho, čo najväčšmi omínalo dedinu. Tvorila sa mienka. Chlapská, lebo pred šmikňou ženy nemaly čo hľadať.

V ostatnom čase pred šmikňou hovorilo sa o elektrike. Podráždene. Odmerane. Prísne. Nevedno, kto ju hodil medzi ľudí, ale všetkým sa žiadalo o nej hovoriť.

— Celá elektrika je iba na zlosť! — zapľúval pohoršený Štefan Baluch.

— Veru tak! Na zlosť!

— A čo spravíme?

— Čo by sme spravili?

— Nič…

— Ako — nič? Musíme sa jej zbaviť. Čím prv. Nech sa ukáže, kto je s nami a kto proti nám. Uvidíte, — bil sa v prsia Kukura, — vo výbore dám o veci hlasovať!

— Výborne! Naši otcovia nemali elektriky a vyžili!

— Ale nemali ani takého rychtára ako my máme!

— Bodaj by ho porantalo i s takým rychtárom…

— Horší je ako pijavica. To robí, čo sa jemu páči. My sme mu iba na posmech. Na posmech…

Homa dosiaľ len počúval. Ale žlč v ňom vrela.

— Mali ste sa hneď ozvať! — tresol pri tých slovách, pri jalovom mudrlantstve, hámrikom na železo, že až zahrmelo.

Chlapi sa začali obšívať. Pozreli jeden na druhého. Homov odpor ich pobúril. A podráždený Homa pokračoval:

— Prečo ste vtedy čušali, há? Ako zarezaní! Veď nerozhodoval iba Baďura… Teraz je ľahko krčiť plecami. Veď ste vo výbore. Vtedy ste mali! I sám som sa pýtal, či časom neoľutujete!

— Hovoril, — smial sa akosi podivne Baluch, — že bude v dedine viac svetla, hehehe…

— Veď je! — hodil Homa rozpálené železo zlostne do pahreby.

Do rozhovoru zamiešal sa i Blažej Rapoš. Šiel práve okolo, počul niekoľko narážok, nepáčilo sa mu nezaslúžené rýpanie do rychtára.

— Chlapi, že sa vám to chce tak…

— Ľaľa ho… Čože by sa nám nechcelo, keď nás to omína!

— Buďte radi, že vám svieti nad hlavou! — hovoril Rapoš.

— Veď radi! Ale pod sviečnikom býva tma! — srdil sa Kukura. — Nuž tak nám svieti.

— Obaďurili nás…

— Ktože ho vedel, ako bude…

— Nevedeli sme!

— Ako tie lampy na príklad. Malý by svietiť na cestu a nie do dvorov.

— Hja, to si rychtár vedel zariadiť…

— I tuto, Blažej, preto sa ho zastáva!

— Nože, ľudia…

— Ba hej! Tvoja žena ešte i zemiaky škriabe pod lampou, aby nemusela svietiť v kuchyni. Na dvore sa ti svieti za naše mozole.

— Matej, pred svojím zametaj!

— Čože ja… Ja iba pravdu…

Blažej Rapoš sa zvrtol.

— Škoda s vami hovoriť!

A odišiel.

A ľudia takto po troške, ako z balvanu, odsekávali zo zaškretej roztrpčenosti. Od jara v Šarišskom prihodilo sa toľko podivných vecí, nie div, niektorým ľuďom nervy vypovedaly službu. Privykli hromžiť a frflať, vari by ani neboli vedeli žiť bez dákeho dráždidla. Nuda by ich bola zahlušila, zabila.

— Treba nám dať rozumy dovedna, — nadhodil ktosi.

— Veru treba. Poďme k Antalkovi. Trochu si rozum osvietiť. A vymyslieť, čoho sa chopíme. Ak sa nevzopreme, bude s nami zle!

— Beda nám, ak bude Baďura ešte rok rychtarom! — varoval prezieravý Kukura. — Teraz už pracuje proti nám i so Sitárom.

— Na žobrácku palicu by nás priviedli. Ľahkomyseľníci!

— U Antalka sa poradíme!

— Poďme. Aspoň nebudeme Homovi zavadzať. I tak nedrží s nami, ale s rychtárom…