ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ondo Baďura vypočul Džona Homu a zamyslel sa.

Časy boly pohnuté: každý deň priniesol dáke vzrušujúce prekvapenie. No najvzrušujúcejší bol, vari, Homov nález, lebo bol vstave na ruby obrátiť celú dedinu. Baďura veľa hútal o objavenom uhlí, spomínal na Ameriku, a potom, keď myslel, že je čas, svolal obecný výbor.

Vyvoleným zástupcom dediny chcel rozdať sopár obsažných, plných slov ako semená na vysadenie v úrodných srdciach. Opojený vnútorným uspokojením on nikdy nezbadal zamračených tvárí protivníkov, oslepoval sa a mohutnel túžbou po nových plánoch a po blažiacej robote. Najväčšiu škvrnu so Šarišského sotreli četníci a na bolesť ľudia začínali zabúdať. Bolo na čase pustiť sa do roboty.

Pojedni gazdovia však s nechuťou šli na obecný dom.

— Kto to kedy chýral ešte i v lete nás trýzniť schôdzami! — hovorili. — Ako keby toho schôdzovania nebolo dosť v zime…

Oni chceli vyčkať príchod pochmúrnej, sychravej jesene. Po ich súde po skončených ťažkých robotách na poli sedliacka hlava je sviežejšia, lebo ju neopaľuje horúce slnko a nekvasia sa v nej starosti o úrodu. Za dlhých, zablatených, premoknutých večerov ľudia majú viacej času rozoberať a rozpletať háklivé otázky. Treba im teda dožičiť príležitosť lúpať obaly záhad ako pláštiky s cibule. Po troške, pomaly, aby vybrali nepoškodené zrno.

Mienka dediny sa ešte len kvasila, v názoroch a myšlienkach nebolo jednoty, a oni — nabodnutí na oči voličov, pred prikývnutím vo výbore chceli mať v hrsti súhlas stranníkov ako palicu, ktorou sa pútnici podopierajú na dlhej, únavnej ceste. Predbežné odobrenie dôležitého rozhodnutia by ich bolo posmelilo. Zakrútila sa im hlava, keď pomysleli, do akého tvrdého dreva ich núti Baďura zatínať sekeru. Ale neísť na schôdzu bolo by ešte horšie. Nuž išli.

Na obecnom dome chlapi zahriaknutí opatrne si posadali okolo veľkého stola. Akosi sa odcudzovali jeden druhému. Nedôverovali si. Celá dedina bola čudne potrhaná.

— Milí spoluobčania, vítajte! — začal Baďura prívetive. — Teraz cez leto nezasedávame často… Máme dosť inakšej roboty. Nechcel som vás ani teraz unúvať, ale treba vybaviť niekoľko naliehavých vecí, preto som vás svolal… Ak sa pousilujeme, skoro skončíme. Chcem, aby ste svoju mienku vyslovili jasne, otvorene a rozumne, lebo ako viete, obec má pred sebou mnoho a veľkých plánov… Nedávno nám voda vzala most. Šťastie, že niet búrok. Rieka vysychá, prebrodíme i cez koryto, no, nedajbože, keby tak prišiel príval…

— Ondo… — prerušil Hudák rozšafne hovoriaceho rychtára. — Veď nie pre ten most si nás volal… Durný naznačoval čosi o tých lósoch a o uhlí…

Touto narážkou on už v zárodku chcel zadusiť pokus zaviesť rokovanie na nesprávnu koľaj.

Ale Baďura sa nedal pomýliť, pokračoval pokojne po svojom.

— … keby tak prišiel príval, neviem, čo by sme si počali. My s tým mostom musíme už raz urobiť poriadok. Ale tu nejde len o most. Sú i inakšie starosti. Ako viete, Homa objavil v chotári dediny uhlie. A potom je tu i tá výhra… A všakver, aj hať treba opraviť. Nuž mnoho vecí. A viem, ľuďom nemožno siahať do vrecka príliš hlboko. Každá studňa má dno. Časom sa i tá najhlbšia vyčerpá… A my, členovia výboru, musíme mať toto na zreteli vždycky, keď prijímame návrh spojený s nejakými výdavkami. Treba nám mať na očiach nosnosť dediny…

Burgári prikyvovali. Zdalo sa im, že Baďura celkom múdro hovorí. Inakšie, ako mysleli. Počal sa im páčiť.

— Tak je… — prisviedčali.

— To si dobre povedal: Nezabúdať na nosnosť dediny! To je to najdôležitejšie…

Rychtár pokračoval:

— Dosiaľ naveky sme pokračovali rozumne, — vyratúval, — a vybudovali sme už školu, zriadili sme elektriku, zregulovali sme pri hati rieku a teraz plánujeme urobiť poriadok s jarkom, čo tečie cez obec. Máme sa čím pýšiť…

Niektorým členom výboru nebolo po chuti, že Baďura zabŕda tak ďaleko, pokazil dobrý dojem zo svojej reči, keď vypočítaval ovocie vlastnej roboty. V jednom uchu znely im jeho slová, v druhom hučala neľúbosť, omáľaná nespokojencami, najmä pri vyrubovaní daní a rozličných poplatkov. Ale Ondo Baďura už zo zvyku a azda i z ctižiadosti zavše upozornil na svoju horlivosť, ako keby chcel naznačiť, že dosiahnutými úspechmi možno poháňať vytrvalosť a načierať nadšenie z hlbokého a nevyčerpateľného žriedla života.

— Na dnešné zasadnutie priniesol pán notár výkaz našich dlžôb… — pokračoval starosta.

— Veď treba! — prikyvoval na znak súhlasu Džon Homa. — Aspoň zvieme, akú ťarchu nosíme na pleciach. — Nože, pán notár…

— Prečítajte.

— Toto, to…

— I tak nevieme nič, len platíme do nekonečna… — zašomral nevrle Hudák.

Notár odmlel, že Šarišské dlhuje na školu sedemdesiat tisíc, na hať štyricať tisíc, na lesy sto dvacať tisíc korún. Okrem toho má ešte sopár drobných záväzkov v sume asi štyricať tisíc. Notárova reč bola suchá, pre neho všetky tie vysoké číslice znamenaly síce hodne starostí, ale nešedively mu od nich vlasy na hlave. Číslice ožijú naveky iba vtedy, keď lezú hlboko do vrecka.

— Ako vidíte, zadlžení sme poriadne! — sťahoval Hudák obličaj. — Po samé uši. Ešte i naše detné deti budú doplácať na takéto naše gazdovanie.

— Koľko je to spolu? — škriabal sa za ušami Palenčár.

— Dvesto sedemdesiat tisíc, — odpovedal notár chladne.

— Dvesto sedemdesiat… Hm…

— Veru dosť!

Zadlženosť dediny nebola tajomstvom, ale na výšku dlhov nikdy nikto nebol zvedavý. Členovia výboru po notárovom výpočte ako primrazení nazreli do počutých číslic. Ako do zrkadla. A strhávali so seba nepohodlné výčitky. Odhadzovali ich ako špinavé handry a bezradne čakali v tichosti na vývoj vecí. Dlhov bolo síce dosť, ale boly zregulované riadnymi pôžičkami, ich splácanie nikto vlastne ani necítil. Iba teraz, keď obec vyhrala pol milióna.

Baďura pobadal zmätok vyvolaný notárovou rečou, pripálil si na fajku a držiac v ruke ohorenú zápalku, hovoril:

— Viete už všetci, našej dedine dostalo sa šťastia, o akom sme nikdy ani nesnívali… Pred dvoma rokmi sme kúpili lós…

— Tak, tak… O lóse hovor!

Reč o lóse zažiarila im nad hlavou ako betlehemská hviezda. Jasno a teplo. Oslnila ich.

— Vyhrali sme, chvalabohu, pol milióna… — pripomenul Baďura. — Už prišly i peniaze, uložili sme ich do banky, aby niesly úroky. Každého haliera škoda. Radili sme sa s pánom notárom a s pánom Sitárom a teraz ešte i s vami sa chceme poshovárať. Vy ste povolaní rozhodovať… A také je i porekadlo: Všetci ľudia všetko vedia. Iste ste už premýšľali o veci… A iste ste sa radili i doma, so susedmi… O takej veci sa treba poradiť!

Za mrazivého ticha slovo si pýtal Matej Kukura.

Jeho vývody maly znamenať začiatok boja s rychtárom. Matej naveky bol na strane opozície. A vedelo sa o jeho zarytej odmeranosti. Chlapi teda otvárali ústa, mneli, že keď ich teraz Kukura povzbudí, oni ho podoprú a tak spoločne obhája verejnú mienku.

Ale Kukura sklamal. Už i pred schôdzou bol čudný. Keď sa ho vypytovali, ako bude hlasovať, nepovedal ani á ani bé, len plecami krčil. Bolo im to trochu divné, ale verili, že keď príde na lámanie chleba, nezapre v sebe rychtárovho odporcu. Boli ako na tŕňoch. Striehli ho nedočkavo očami.

— Ja myslím… — hovoril Kukura obrátený k rychtárovi, — najlepšie bude…

Tu sa odmlčal a čakal. V izbe bolo ticho ako v hrobe. Po chvíli, keď si poprezeral všetky vyvalené oči, pokračoval:

— … najlepšie bude, keď nám najprv povieš, čo vlastne zamýšľaš s tým mostom. Vylož nám svoj plán, aby sme vedeli, čoho sa držať. Už si sa vraj radil aj s inženiermi…

— Nie! — skočil mu do reči Davidko. — Prvšie sú dlhy! Dlhov je skoro tristo tisíc! Vyhrali sme, ako vieme, pol milióna. Pomôžme si, keď môžeme. Navrhujem vyplatiť všetky dlhy! Bez dlhých rečí. Ak budeme len hovoriť, nedostaneme sa na koniec nikdy!

— Kto sa ešte hlási o slovo?

Nikto. Každý chcel počuť — Kukuru.

— Ste ako zarezaní, ľudia dobrí… — burcoval notár burgárov. — Nebojte sa, rozprávajte! Na to ste tu!

I Baďura im pomáhal. Nadviazal na notárovu reč:

— Vravte teraz, keď ste pohromade! Nikto vám neberie právo. Je babské vo výbore mlčať a potom medzi ľuďmi roztrusovať výhovorky, že ste tu museli tancovať, ako som vám ja s pánom notárom hvízdal. Ľudia moji, ja dúfam, v tom sme všetci zajedno, že svetu treba ukázať rozvahu. Počul som už rozličné mienky. Jedni chcú, aby sme výhru rozdali, ale to by bol nerozum. Takýto návrh ani nepodávajte, škoda času. Iní mienia dlhy povyplácať a pán Sitár, ktorý mi dobre poradil, nahovára nás stvoriť za vyhraté peniaze dačo veľkorysého, aby i pre našich potomkov ostala po nás pekná pamiatka. Naša obec so zregulovaným jarkom bola by ako chutné mestečko. Priatelia moji, predstavujete vôľu obce. Vyslovte túto vôľu! Prednesené návrhy zhodnotíme, rozoberieme a vyberieme si z nich tie najlepšie.

Výborníkom teplé povzbudenie prišlo vhod. Trochu obmäkli. I pohybovať sa už vládali. Len s rečou nemal kto začať. Nemal kto zahromžiť, že sa Sitár nemá čo miešať do vecí dediny.

Bez priliehavého úvodu ťažko je púšťať sa do vážnych úvah. Tak im bolo ako pred sťatím hrubého stromu. On pred založenými rukami nespadne, treba ho sekerou poriadne poobtínať.

— Ja myslím… — rozumkoval Palenčár, keď požul trochu bagova, — keď ide o toľký majetok, najmúdrejšie by bolo svolať celú obec. Takto nikomu neukrivdíme. Nech rozhodujú všetci. Ja som už starý človek a nechcem, aby ma ešte i po smrti preklínali… To je môj návrh. Inakšie vám neviem poradiť.

Niekoľko hláv kývalo shora nadol, niekoľko zprava naľavo.

— Ba nie! — pritlačil slovo Homa, vidiac, že Palenčárova rada má byť len východiskom z núdze. — Nás si ľud sem poslal, naša povinnosť je rozhodovať! To ešte svolať všetok svet! Aby sa ľudia pobili! Či, vari, neviem, akí sme my, sedliaci? Horší ako hyd! Jeden druhému závidí, nežičí… Palenčárov návrh nie je dobrý!

— Keby bolo podľa môjho… — uvažoval Hudák, — ja by som vyplatil dlžoby a ostatné rozdal. Zotavili by sme sa, hneď by nám bolo lepšie… No, ľudia… Veď vravte! Nemám pravdu, há?

Davidko štuchol do Kukuru. To aby vstal a vyslovil svoju mienku. Kukura zpočiatku váhal. Už i prvej ho chceli pohľadmi ukameňovať. Ale k Davidkovi sa pridal i Hudák, pošepol Matejovi, že od toho závisí jeho rychtárstvo, ako sa dneska zachová.

— Ja navrhujem, — vstal teda Kukura, aby odhalil svoje smýšľanie po udobrení s Baďurom a začal vážne, — nuž navrhujem, aby sme nemárnili nemilobohu čas. Sišli sme sa, vieme, o čo ide. Vyhrali sme groše. Do vody ich nehodíme. A na márnosti vyhadzovať peniaze je toľko, ako ich do vody hádzať. Ja sa vám priznám po pravde, veľa som si lámal hlavu nad tou výhrou. A tiež som myslel — rozdať. Ale potom, veď viete, ako to býva, tu počúvaš, tam počúvaš, skladáš mienky dokopy a spravíš si úsudok… Pán notár nám pripomenul, že obec má dlžoby. Zaplaťme ich — zčasti… Povedzme — polovicu. Zo zvyšku postavme most, zregulujme potok, vybudujme hasičskú búdu a ak chcete, zadovážme si poriadnu striekačku… Na potok nám i štát pridá… No… Nuž toto navrhujem.

— Zradil nás… — horkol Davidko. — Už hovorí akurát tak, ako Baďura, ako keby mu s oka vypadol. V ňom som skladal nádej do poslednej chvíle, teraz je už po nádejach. Dogazdovali sme…

— Prekvapil si nás, Matej! — potľapkal Homa Kukuru po pleci. Tak srdečne, milo dojatý. — Veru som to od teba nečakal…

I Baďura bol prekvapený.

Ale najväčšmi boli prekvapení členovia zažratej opozície.

— Nedobre navrhuješ! — kričali.

— Matej, s rozumu schádzaš?

— Nám netreba betónový most!

— Čo by nebolo treba?! Treba!

— Peniaze sú naše!

— Naše!

— Hlasujme!

— I bez hlasovania!

— Hlasujme! Hlasujme!

Notár vo vypuknutej trme-vrme udrel päsťou na stôl, vyprosil si, aby v jeho prítomnosti tak pokrikovali. Ale výborníci nepočuli nič, ani vlastného slova. Len cítili, že im ktosi vytrháva z rúk skoro isté peniaze. Kukurova zrada ich popudila, výbojne a zúfale načahovali sa za príkazmi verejnej mienky a bezradnosť stúpla ešte baržej, keď vysvitlo, že Matejov návrh má bezpečnú väčšinu.

— Ticho! Ticho! — prehlušoval rychtár gazdov i notára. — Ideme hlasovať! Tak, ľudia… Nože… Hlasovať! Je tu návrh…

— Niet návrhu!

Krik nemal konca kraja.

— Ja navrhujem dlhy vyplatiť a zvyšok rozdať!

— Rozdať!

— Peniaze sú naše!

— Ticho! — rudol v tvári Baďura. — Hlasujeme o Kukurovom návrhu! Ticho… Hlasujeme o Kukurovom návrhu…

Chlapi kričali jeden cez druhého:

— My nechceme most!

— Chceme!

— Nechceme!

— Už je odhlasované!

— Ale ľudia, ľudia, veď buďte múdri…

— A o čo si ty múdrejší?

Baďura zlostne sekol fajkou o stôl. Rozfŕskla sa rozbitá na sto strán. Umĺkli akoby na povel. Hlúpo hľadeli za črepami opálenej hliny. „Taká pekná fajka a tak ju rozbil pre nič…“ — myslel si Palenčár. Rychtár využil túto bezradnosť.

— Kto je… — postál a čakal. Po chvíli znovu pripomínal: Pozor, hlasujeme! Kto je… Kto… Kto je…

Ľudia stŕpli. Starosta meravo pozoroval burgárov, či budú dvíhať ruky. Po chvíli skoro všetky sa opáľaly vo výške. Tu Baďura chytro dokončil načatú vetu:

— … jeé za Kukurov návrh?!

A hneď, prv ako sa ľudia spamätali, dodal so zadosťučinením:

— To je, prosím pekne, prevážna väčšina! Ďakujem vám, že ste si preca len dali povedať… Vyhlasujem, že obecný výbor po dlhšej porade odhlasoval z vyhratých peňazí uhradiť polovicu dlhov obce a zo zvyšku zregulovať potok, vybudovať betonový most, hasičskú vežu, a ak sa dačo zvýši, kúpiť novú striekačku…

Baďura hovoril síce nahlas, ale jeho slovám nebolo rozumieť. Len tak hrmelo, keď lietaly po izbe zlostné výkriky.

— Nedobre! Nedobre…

— Čo by nebolo dobre! Dobre je!

— Ešte raz hlasovať!

— Už sme odhlasovali!

— Najprv si mal povedať: Kto je proti návrhu! Ešte raz!

— Ošialil nás! Poďme preč!

— Poďme! Sme tu iba na posmech.

Niektorí hneď i vstali.

Homa skočil k dverám, rozložil pred nimi široké ramená.

— Počkajte, ľudia boží! Ešte sa i o tom uhlí musíme poradiť.

Ale uhlie teraz nezaujímalo nikoho. Urazení burgári s drsnými nadávkami na ústach vyhrnuli sa na dvor. A odpľuli si.