ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bojovná, ako ľvica, keď jej znachora napadnú, pribehla Zuza na strážnicu. Po ceste vliekla sa za ňou ozvena zúfalých výkrikov. Tie výkriky i ju samotnú desily. A ľudia, zvedavci, dych zastavovali: S rozumu schádza? Na strážnicu vbehla bez klopania, a už vo dverách prisahala na všetkých svätých, že jej muž, Adam, je starý somár, že nevie, čo povedal, keď o tom nožíku táral dve na tri len preto, lebo sa naň zlakomil.

Tu zbadala, že na strážnici niet živej duše. To ju ešte väčšmi splietlo. Zmietaná bezradnosťou zdvihla zásteru, utierala si oči. Keď vrzgly dvere, ani nepozrela, že sa to tacká Jozef Chrástek, len sa hodila na kolená, prišmýkala sa až k nemu, a tak orodovala.

— Prebohavečného, pán strážmajster, nevrhajte do záhuby nevinného človeka! Nedopusťte, aby sa stala neprávosť!

Chrástek cúvol. On mal dosť vlastnej biedy. Od rána sa prelamoval ako zakliaty. Zabíjal v sebe človeka, aby ostal z neho len četník. Pálila ho Neuschlova reč, vážil slová predstaveného, odhadoval pravdepodobnosť následkov za vzkypenie mladosti a snažil sa dospieť k úsudku, že najlepšie bude, keď zažiada o preloženie. Inde si dá lepší pozor na srdce. Prišiel teda so žiadosťou. Na strážnici miesto Neuschla našiel len nariekajúcu Šurinovú. Jednostaj bedákala.

— Čo vlastne chcete?

— Mňa sa mali opýtať!

— Čo?

— Ukážte mi ten nožík, ja vám poviem, či je Imrov! — revala zúfale.

Chrástek vpitý do Zuziných očí nahmatal rukou stoličku, sadol si na ňu.

— Pán Chrástek, vy ste spravedlivý človek… Dobrý človek. Máte srdce…

— Príďte zajtra.

Do zajtra je ďaleko. Kto by prežil noc v takej neistote? Adam, keď povedal, že nožík je Imrov, vyniesol vlastne rozsudok nad vlastným deckom. Ale Adam sa mohol mýliť!

— Preboha, ukážte mi ten nôž…

— Hovorím vám, príďte zajtra.

— Smilujte sa, veď som mu matka!

Ale Chrástek sa už nechcel miešať do Gregora Koperdana. Bol rád, že z nešťastia aspoň zdanlive našiel prijateľné východisko. Nebyť súcitu, bol by býval drsný. Takto usudzoval, že bolesť iných ľudí je práve taká ako jeho, a že v bolesti i dobre mienené slovo je hojivým liekom.

— Choďte domov, gazdiná, — utišoval Šurínovú. — Dnes už nič nespravíte. Ja o tom noži ani neviem. Necítil som sa dobre, nebol som celý deň v službe. A — odchádzam zo Šarišského, nuž sa nejdem starieť do tých vecí. Pán Neuschl je dobrý človek, navštívte ho zajtra, on vám poradí. Choďte pokojne domov, utíšte sa, kto vie, ako sa skoncuje celá tá zamotaná história. Možno nie Imro. Musia sa nájsť dôkazy.

Chrástek Zuzu neuspokojil. Zo strážnice odchádzala ako smyslov zbavená. A doma, keď uzrela muža, pochopila vo chvíli, že mu ten nôž udrel do mozgu.

Blížilo sa božie dopustenie. Tvrdo, kruto, neodvratne.