ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

O chvíľu Peter Tumidaj s retiazkami na rukách, pod dozorom dvoch četníkov, putoval do žalára. Na strážnici bez odporu prerývane rozpovedal, že nezamýšľal ublížiť Gregorovi. Ale keď ho Jano Kukurovie poslal do Koperdanov poradiť Gregorovi, ako sa dostane do Ameriky, a keď sa mu zaiskrilo v očiach pri pohľade na vkladnú knižku, posadol ho zlý duch. Nechcel vraždiť. Gregora čakal pri návrate z mesta. Pustil ho domov. Potom sa ozvalo nové pokúšanie. Pozval ho do krčmy. Aby prišiel i s peniazmi. O Gregorovej ceste do Ameriky nevedel nikto, myslel si, pôjde miesto neho. Dopustil sa zločinu, musel ujsť. Peniaze vraj chcel Koperdanke poslať z Ameriky.

Po spísaní protokolu viedli četníci Tumidaja do mesta. Za ním valily sa nadávky ľudí. Po dedine pravda o Kukurovom sluhovi rozniesla sa ako vietor. Ľudia kliali už hlasnejšie. Na takom trhanovi im nezáležalo, div ho nedotĺkli.

Boli spokojní: Neuschl našiel vraha. A vrah bol cudzí človek. Meno dediny nebude poškvrnené. Každému záleží na dobrej povesti rodného hniezda.

— Jednako je len znamenitý človek ten Neuschl! — vyriekli chlapi posledný súd nad nenávideným človekom.

— Dobrý… Pomohol nám…

A rozišli sa.

Potom prišla noc. Tichá, s mesiacom schovaným za chmárami. Dobre prišla. Takú tmavú ju potrebovali z dobrodružnej cesty do Ameriky sa vracajúci, pokorení parobci. Na večer čakali smutní na kraji lesa. Mysleli si, že zajdú od hanby, ak ich zazrie a spozná niektorý známy. Preto čakali na tmu. Keď sa posadila na chotár, preplazili sa cez záhrady k rodným chalupám, popreskakovali ploty a bojazlivo zaklopali na dvere alebo na oblok.

Tak prišiel domov Janko Kukura, Peter Bramuška, Andrej Lopušný, Štefan Boňko, Michal Hrabko, a tak prišiel i Imro Šurín. V tú chvíľu takto sa plazilo domov s hanbou na tvári i po okolitých dedinách sjedno tricať mladých ľudí.

Matej Kukura už rozniesol po dedine pravdu, príchod mládencov teda nebol prekvapením. Prekvapený bol iba Imro, keď zvedel od matere o otcovom osude. Urazený, pokorený, zahanbený a pobúrený počúval slzami kropené matkine slová, až i jeho pojal žiaľ a zarosil mu oči. Koľko sa ho otec naprosil, aby neodchádzal. Neposlúchol. Teraz ho stihol trest boží.

— A čo hovoria doktori?

— Nič mi nechceli povedať. Už dva razy som ich prosila. I Baďura bol. Vrátil sa, len plecami krčil. Nevieme, nič nevieme, Imro…

Imro, aby uspokojil mater i seba, sa rozhodol ratovať otca.

— Zajtra pôjdem ja… Rozpoviem ňaňovi, že i ja som bol iba obeťou naničhodného podvodníka. Keď uvidí, že som mu nepriniesol hanbu na staré kolená, príde k sebe… Pravdaže príde k sebe… Azda len na mňa čaká… Chudák otec! Ako často som myslieval naňho…

— Dal by Pán Boh…

Obidvaja si poplakali. Nad nimi poblkávalo nažlklé svetielko petrolejovej lampy. Stačilo im, keď sedeli v šere. Aspoň sa nemuseli na seba dívať. Dosť, keď sa cítili v blízkosti. Odrazu Imro zalomil rukami, ako keby ho trápila výčitka, že všetkému nešťastiu je sám na vine.

— Načo som len chodil do tej prekliatej Ameriky! — stonal žalostne.

A mater po chvíli:

— Rozprávaj mi o svojom utrpení, dieťa moje…

Imro rozprával. A tak, ako on, iste hovorili i ostatní:

— Nuž prešiel nám cez rozum, lotor lotrovský. Tu sa robil svätuškým, od nikoho ani krajciara vziať… Kde by vraj mal svedomie — okrádať chudobných ľudí… Tak sme mu verili ako Svätému Písmu. Na poľských hraniciach sišlo sa nás vyše tricať. A zrazu, kde sa vzal, tu sa vzal, prikvitol za nami i Peter Tumidaj. My o ňom ani počuť, ale uprosil nás… Ešte som sa za neho i prihováral. Nikomu ani na um nezišlo pýtať sa ho, kde vzal peniaze na cestu… Veď keby sme to boli tušili… Chudák, Gregor. O jeho smrti sme sa dozvedeli od Štefana Boňka. Tumidaj vtedy najväčšmi lamentoval. Nuž nikomu ani na um nezišlo ho podozrievať.

Pri spomienke na Gregora Imrovi úžilo sa v hrdle. Hrýzlo ho svedomie. Mnoho zavinil. Ale on svoju vinu už dávno oľutoval.

Potom pokračoval:

— Cez hranice prešli sme nočným časom, šťastlivo. V akomsi mestečku nás náš provadiner zaviedol do tichej krčmičky, vraj, aby sme sa pred nikým neukazovali, a on išiel na stanicu kúpiť nám lístky do Ameriky. Nikdy viac sme ho potom nevideli. Stratil sa ako keby ho zem pohltila. A s ním i naše peniaze. Darmo sme hľadali. Tri dni sme sa tak ponevierali po meste o hlade a bez groša, až to muselo byť hlúpe i policajtom, pristavili nás a pýtali si legitimácie. Keď sme nijakých písiem nemali, vzali nás na úrad. Reku, už je zle… Ale, čo sme si mali počať. Povedali sme pravdu. A tu… iba keď nás zavreli. Vraj preto, že sme bez pasu prekročili hranice… Odsedeli sme si a potom hybaj — šupom do Prešova… I tam sme sedeli… Bodaj by ho šľak trafil i s Amerikou! Takto nám a toľkým prejsť cez rozum!

Imro dokončil drsnú rozprávku o svojom utrpení. Kým hovoril, mať len achkala. Keď dokončil, vydýchla, ako po veľmi nepríjemnom sne.

— Hrôza, hrôza… Veru si mi vytrpelo, dieťa moje…

Imro na uspokojenie matky pokračoval veselšie:

— No… Nebolo to ešte tak najhoršie. Hlavná vec, že sme sa šťastlivo dostali domov. Trochu nás pokorili, ale to nič. Len tej hanby keby nebolo. Ale i na tú zabudnú ľudia. A nám ostane skúsenosť.

— Drahá skúsenosť…

— Na vlastnej škode sa najlepšie poučíš…

— Ale, povedz mi, Imro, ako je to možné, že otec četníkom tak určite tvrdil, že ten nožík je tvoj?

Imro sa i na toto rozpamätal.

— To je tak, mama… — vysvetľoval. — Ja som si bol kedysi kúpil v meste na jarmoku nôž. Raz prišiel Janko Kukurovie, vraj požičaj mi. Dal som. Zabudol mi ho vrátiť. Keď som si ho pýtal, priznal sa, že ho stratil. Ale chcel byť gavalier a od Bosniaka mi kúpil just taký, ako bol môj starý… Tento ľa…

Vytiahol ho z vrecka. Naozaj sa podobal tomu, čo ho ukazovali četníci Adamovi Šurínovi.

— Bože môj, že to náš otec nevedel… Že si sa nám o tom nikdy nezmienil… Imro, Imro, ale sme my vyviedli… Čo som sa naorodovala! Ako som prosila…

— Nuž či som mohol tušiť…

Tak vohnalo nedorozumenie spravedlivého človeka do blázinca. A kto ho vie, či mu vysvetlenie omylu ukáže cestu z pochmúrnej budovy do milej rodnej dediny.

Imro o tom i s materou hútal do božieho rána.

Veľa nevyhútali.

Ráno, keď prekročil na ceste do mesta prah domu, srazil sa na dvore s poštárom. Poštár oprel bicykel o stenu, pozdravkal salutovaním a podal Imrovi poskladaný papierik.

— Telegram… — povedal sucho.

— Telegram?

— Pre Kristove rany, telegram…

Už zjav poštára a ten zriedkavý papierik veštil čosi zlého. Telegram bol naozaj zdrcujúci. Krátky, strašný. Stálo v ňom iba toľkoto: „Váš muž, Adam Šurín, dnes v noci umrel.“

Osem takých hrozných kamenných slov stačilo, aby Imro bil hlavu o múr a aby si srdce do smrti zaťažil kliatbou a balvanom.