ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Medzitým, čo u rychtára zasadal obecný výbor, na hradskej z úzkeho a dusného autobusu s klobúkom vtisnutým hlboko do čela vystúpil chlap širokých pliec s oholeným obličajom, s ťažkým pláteným kufrom v ruke a s ešte ťažšou bolesťou v duši. Zmeral dedinu, oviatu dozretým letom, požul premoknutú cigaru, trhnutím úst prehodil ju s pravého kútika do ľavého a neisto, nesmelo vykročil.

Iní Amerikám svoj príchod ohlásili vopred, dali sa čakať v meste na stanici. Niektorí i s Cigánom. Ak už prv nestihli, aspoň pred sadaním na loď alebo z európskeho prístavu poslali rodine ošúchanú kartu a nedočkavo spočítavali na prstoch najprv dni, potom hodiny a napokon i minúty. Čím väčšmi sa blížili k rodnému hniezdu, tým silnejšie búšilo srdce, tým radostnejšie sa ozýval drahý hlas otčiny, svojeti, rodnej zeme, z ktorej ich kedysi vyorali hádam len preto, aby drhli, a aby po čase znovu do nej padli.

Fedor Kušnír vliekol sa po dedine ako tôňa. Bez života, bez radosti, bez oduševnenia. Ustatý, zničený. Na tele i na duchu. Kráčal bez myšlienok. Od autobusu sa odtrhával ťažko, ako keby bol býval na ňom prilepený.

Na ceste Fedor Kušnír nevšímal si nikoho, tak akosi s prižmúrenými očami čľupol do domu, z ktorého vypadol pred dávnymi rokmi. Divná vec, v tôni vlastnej chalupy pocítil akési kúzlo, ťahalo ho dnu ako magnet.

— Kriste na nebi! Fedor! — zhíkla Haža, keď ho zočila.

Poznala ho i v šere. Taký bol, ako si ho predstavovala. Len v tvári starší. Trochu strhaný.

— Fedor… — volala ešte raz.

Šla práve k jarku po vodu. Fedor vošiel do dvora, prestrašenej vypadlo jej vedro z ruky. Po chrbte jej prebehol studený mráz.

Čudné stretnutie. Smrti by sa bola skorej nazdala.

Haža dávno, veľmi dávno čakala muža, modlila sa za neho, ale prekvapenie bolo silnejšie ako nestarnúce túžby. Fedor, hľa, ako keby bol s neba spadol, postavil sa pred ňu ako desiaca mátoha, ona od ľaku zmeravela na studenú mramorovú sochu.

— Vítaj, Fedor… — prehovorila, keď jej zem trochu spevnela pod nohami. — Vraciaš sa po toľkom čase… Prečo si aspoň slovíčkom nedal znať, že prídeš? Čakala som ťa…

A Fedor čušal. Haža nadarmo hučala do neho. Ani len nepozdravil. Iba si utrel čelo a tvár, medzi krôpkami potu stekala mu dolu tvárou i slza, a tupými krokmi vošiel do izby. Bol vysoký chlap, vo dverách sa musel sohnúť. Keď už bol v príklete, chytil pevnejšie prvú myšlienku: dáky zloduch sa mu rehotal za chrbtom, posmešne pripomínal, že vchádza do špinavej peleše.

Fedor ťažký kufor hodil konča dverí, sadol k stolu a zadíval sa kdesi do dávnej minulosti. Usužovanú hlavu podoprel unavenými rukami. Pociťoval, že ho roky strhly medzi seba, ako tvrdé žarnovy, i vydýchnuť pri prišlo zaťažko. Desať krvavých, mučivých a nekonečne dlhých rokov obetoval bezohľadnému, drsnému boju, osem z nich mu pilo krv.

Chlapská bolesť je ukrutné mučidlo, horšie ako škripec. Ale Fedor teraz nemyslel na bolesť. Bol nemý, hluchý. Bezcitný. A Haža žobronivo rozprávala nesúvisle, ako len mohla v takom rozrušení, o svojom utrpení a biede.

Ona sa pripravovala na mužov návrat. Ľudia v dedine už dávno zabudli na Fedora, až Borča Blašková im ho nedávno pripomenula. Ale len na chvíľu a podľa potreby. Haža čakala, že ju Fedor, keď príde, zbije a zmučí, okríkne a vyhreší. Ona si zbožne kľakne na kolená, vyspovedá sa, vyžobre si odpustenie a potom — tak mienila — spolu s Fedorom zahodí horkú minulosť. Fedor prišiel, nezbil ju, nezmučil, neokríkol a nevyhrešil. Chybely tie tvrdé chlapské údery. Ba chybel i zvonivý Fedorov hlas. Desať rokov ho nepočula.

— Fedor, ozvi sa, preboha…

A Fedor mlčal ako ryba. Bolesť v hlave vírila mu ako vriaca voda v krútňave. Dostával horúčku. Pred očami slievaly sa mu všetky obrazy. A striasalo ho. Čosi sa mu zdalo, že je strašný úbožiak.

— Už roky nedávaš o sebe vedieť, Fedor…

Haža si prisadla k mužovi, trpel, ako ho triasla, ako keby ho chcela zo sna prebudiť. Keď sa mu zadívala do očí, všimla si, že sú strašné. Studené ako smrť. Vykríkla zdesená. Vybehla na dvor. Chcela volať na raty, neodvážila sa. A Fedor len mlčal ako kamenný.

Haža na dvore prišla trochu k sebe, zatackala sa do príkletu, stala si ku krbu a rozkladala si: „Jaj, Bože… Kde som len mala hlavu, kde som mala rozum… Teraz taká potupa! Za nič ma nemá, za nič… Ani len za psa… A keby aspoň slovíčko povedal, keby sa spýtal… Veď by som mu rozpovedala, aké peklo som mala tuná bez neho… I kameň by obmäkol… On nič… Bože, Bože, ako len mohol tak strašne zatvrdnúť…“

Striasla sa. Prestrašila ju akási podivná myšlienka. Až prebledla. Najprv ju zaplašovala, ale potom len hľadela na ňu bezvýrazne, zbavená všetkej vlády nad sebou.

„Aký je čudný… Cudzí, vymenený… Bože môj, či je to on?“

Nestratila duchaprítomnosť. Premohla sa, rozložila oheň.

Fedorovi v rodnej izbe sa trochu uľahčilo. Vyšiel za ženou. Stál pred ňou a už i ústa otvoril odhodlaný prehovoriť, ale nevydaly hlasu. Jazyk mu zmeravel.

Suché drevo veselo popraskávalo, ohník sa usmieval. Pred rokmi Fedor rád pozeral do takého ohňa, ozývalo sa mu z neho detstvo, rozprávky starej matere a rozpomienky na prvé dni manželstva. Vtedy s Hažou neraz spolu varil chutnú večeru. Pomáhal jej robiť a láskali sa nad vatrou. A potom v cudzom svete poznal a pochopil, že v poskakujúcich plamienkoch teplého ohníka stlel poklad spokojného života. Pred odchodom do Ameriky v takom ohni hádal si so ženou výhľady do budúcnosti. Vatrička hovorila milo, neveštila nič zlého. A hľa: desať rokov zhorelo, niet po nich ani popola. A ohník usmieva sa práve tak, ako vtedy a Fedorove oči lepia sa naň i proti jeho vôli. On veľa videl v tej vatre. Ako vo filme, v ktorom sa obrazy striedajú prekotne chytro. Keby nebol odskočil a nestiahol klobúk ešte hlbšie do tyla, bol by zmäkol na vosk.

Chytro vybehol na dvor.

— Fedor! — volala za ním Haža zúfale. — Fedor, vráť sa!

Fedor zastal. Ale nie k vôli žene. Vari ju ani nepočul. Na oblohu sa zadíval, zachytil sa na nej pohľadom a počúval.

Pred odchodom do Ameriky sedel raz u Onda Baďuru. K Baďurovi mnohí chodievali poradiť sa pred veľkou cestou do sveta. S Kušnírom Baďura rozcitlivel a povedal: „Mne toľko razy sa chcelo zabehnúť domov… Vše som len pozrel na hviezdy, a tak mi bolo, ako keby som svojich cítil bližšie pri sebe…“

Po desiatich rokoch spomenul si Fedor na starého kamaráta.

Spomienka na Onda Baďuru vliala utrápenému, umučenému Amerikánovi do duše trochu svetla. Malú žiaru do čiernej havranej tmy.