ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hažino nešťastie bolo iba omrvinkou odvekého znehodnocovania a pokorovania bezbranných žien, ktoré mužovia opustili a sami celé roky ako voľní vtáci sa ponevierajú po širokom ďalekom svete.

Koľko ráz, už na posmech celej okolice, žena skoro od oltára šla odprevádzať muža do Ameriky. Bola to nemožne požadovaná a falošne sľubovaná obeť. Dvaja mladí ľudia prisahali si vernosť a rozišli sa. Manžel s kľúčami slobody dievčaťa túlal sa po baniach a fabrikách kdesi ďaleko a mladé ženy nesmely ani len zabúšiť na brány plesnivého väzenia. Mlčať musely. Mlčať a čakať. Čakať a dúfať.

Krv nemožno premeniť na vodu a rozkvitnutá žena životom kypí! Sála z nej oheň, radosť, opojenie, neskrotiteľná vášeň a v neplodných rokoch mladosť tlie na popol. V tomto čase žena silná je žiť, slabá vzdorovať. Život je krútňava, žena v ňom potrebuje manžela alebo aspoň priateľa, aby sa mohla o neho oprieť prv, ako sa jej hlava zakrúti. A na púšti nemožno volať na raty. Púšť je hluchá.

— Pozri, Fedor! — útočila rychtárka na Fedorove city, — Haža mi rozprávala, že by za tebou do Ameriky šla i kolenačky, len aby si jej odpustil. Ty ani nevieš, čo sĺz vyronila, chudina, pre toho lotra. A čo sa stalo, stalo sa. Ak si prišiel s dobrým, bude dobre, ak na hriech, škoda ti bolo chodiť. Mohol si radšej ostať…

Kušnír pokrčil váhavo plecami.

Rychtárka pokračovala:

— Ak nejdeš s dobrým, radšej sa vráť. A takoj. Haži sa ani na oči neukáž. Alebo sa jej do nich pozri, aby si poznal, že si ich pre teba skoro celé vyplakala!

Fedor zabedákal:

— Načo, načo som len prišiel… Či ja viem, načo som prišiel? Musel som… Strašné je žiť bez domova. Čosi ma hrozne ťahalo.

— Keď ťa to tak ťahalo, zahoď žiaľ. Dobrý duch ťa ťahal!

— Oj, veď keby som nebol musel prísť…

Ondo Baďura zbadal neočakávaný a náhly duševný prevrat Fedorov. Ľad a studenosť sa roztápaly, ukazovalo sa už zreteľne, že obrodenie zakliateho človeka je na dobrej ceste. Fedor vybŕdal zo začarovaného kruhu a aj sám si priznal, že má v sebe zázračnú silu, ktorá spriadala a určovala beh jeho vysilených myšlienok. Nuž nezbývalo nič iného, len dokončiť začatý boj. Len ešte trochu vytrvať a nepotknúť sa.

— Ťahalo ťa, pravda… — jasala Hana Baďurová, vidiac Fedora už tak potácať sa na križovatke názorov. — Pravdaže ťa ťahalo, keď ťa Haža dala na kozle došikovať. Len ty choď pekne domov, chmáry sa stratia. A syna máš súceho, žena ti ho poriadne vychovala. Nemusíš sa za neho hanbiť!

„Na kozle došikovať“ — hútal Fedor a spomenul si, ako sa tomu babskému výrazu posmieval kedysi, keď staré ženy prízvukovaly pôsobivosť a čarovnú moc nezvyčajného a účinného prostriedku, hoci jeho podstatu si nevedely ani vysvetliť.

V došikovaní na kozle bolo veľa prostej viery a ešte viac nádejí. A na Fedora sa mohlo povedať, že prišiel na kozle. Žena si ho vymodlievala, on sa bránil, nechcel prísť. Sám povedal, priznal sa, že nevie, ako prišiel. Tak ho to teraz trklo v hlave, že sa zarazil, a hoci ani teraz nepripisoval významu rychtárkiným narážkam, jednako len vstal a dojatý siahol po klobúku.

— Veru hej, Fedor… Miško je súci chlapec, súci do života… — pokračovala Baďurová, — už poriadny corgoň.

— Máš syna, ako keby si ho našiel! — vyprevádzal so žartom Baďura hosťa na dvor. — Zamiluješ si ho, lebo koniec koncov jednako je len tvoj. Haža je tvoja žena a dieťa je jej. A čo je jej, je i tvoje.

— Neviem ešte, ako bude… — povedal Fedor už na dvore.

— No bude, bude…

— Hádam privyknem. Uvidím…

— Ba veru privykneš… Práve sme objavili v chotári Šarišského uhlie. Homa ho vyňuchtril na Papcunovej lúke. Na druhý týždeň majú prísť inženieri vyšetrovať… Ak ho bude hodne, zriadime si bane, majny. Trochu gazdovstva máš, dačo si zarobil, bude ti sveta žiť!

— No uvidím… — povedal Fedor ešte raz a pohol sa dedinou.