ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Baďura pred chvíľou sa shováral s Blažejom Rapošom, vedel, o čom je reč u Antalka, no radšej sa spravil hlúpym. Nesmel ukázať, že sa vie rozčúliť, to by odporcom dával do ruky zbraň proti sebe. Jeho sila bola v rozšafnej trpezlivosti a húževnatosti. Letmo a nenápadne si prezrel zarazenosť rodákov. Dosť mali oni so sebou i takto. Nevedeli na čom sú. Boli čudní a neprirodzení, ako pri krádeži prichytení zlodeji.

— Hehehe… Do komína treba zapísať… — zažartoval Davidko, keď sa trochu prebral z omráčenia. — Rychtár prišiel do krčmy… I s mladým pánom… Dosť pekne, že sa medzi nami ukážete…

Po Davidkovi i ostatní sa probovali rozosmiať, ale nevládali. Len oči si pretierali. Ani mŕtvy by ich nebol tak prekvapil, keby bol prišiel z ohradeného cmitera, ako ich prekvapil Baďura.

— O čom diškurujete, ľudia? — rozháňal rychtár vľúdnou otázkou stiesnenosť. — Čože je vám? Pokračujte. Nedajte sa mýliť…

Niektorí otvorili ústa, ale hlas z nich nevyšiel.

— Či je vám nie ľúto času? — poznamenal Sitár, ukazujúc na pole. — Toľko roboty na všetky strany…

— No nuž… — proboval sa premôcť Baluch. Ale ďalej sa nedostal.

— Ty vieš, Ondo… — pokračoval Kukura, nadväzujúc na Baluchovo koktanie, ale ani jemu sa nepredrala reč cez stiahnuté hrdlo. Zakašľal v nádeji, že zatiaľ dakto iný sa vzmôže na súvislejšiu vetu.

— Takí ste ako zarezaní! — divil sa Sitár. — My sme raz boli takí na fronte, keď padol medzi nás šrapnel…

— No vlastne… Ale no… Veď my iba pletky… Tak, hej! Pletky… — vyslobodzoval s námahou Davidko kamarátov z nemilého mlčania. — Pletky! — dodal ešte raz, aby zdôraznil výhľady na vymotanie sa z nepríjemného položenia.

Chlapi prikývli a on dužel, že tak šťastlivo rozuzlil nemilé napnutie. „Pletky“ je široké slovo, možno ho natiahnuť. Nuž naťahovali ho.

— Pletky! Naozaj, pletky… — opakovali po Davidkovi všetci sborom.

A Davidko pokračoval:

— Veď ty, Ondo, vieš, aká bieda je teraz všade vo svete… Bieda…

— Hej, hej… Bieda! — načahovali sa za vyrieknutým povzbudením až zimnične, aby im nebodaj zpred nosa neutieklo, neuletelo.

V tú chvíľu môžbyť bolo im i vhod, že je vo svete zle.

O biede hovorili ráno, na obed, i večer. Vždycky a všade. Biedu vplietali do radosti i do žiaľu, do modlitby i do spevu, do bdenia i do sna, do minulosti, do prítomnosti i do budúcnosti, do všetkého. Prišívali ju na všetko, ako záplatu na vrece, podľa potreby. Reč o biede valila sa prúdom ako keď žilu pustíš.

— Ondo, to je už raz kríž s tou krízou!

— A už ju máme i tu, vo valale…

V krčme začínalo byť strašne dusno. Ako ešte nikdy. Z hustého dymu predieraly sa k stolu prenikavé rychtárove pohľady. Sitár ich podopieral ľahkým úsmevom.

— Kto by sa len nazdal, — usmieval sa Sitár šibalsky popod nos, — že vás, chudáci, tá kríza tak odrazu začne gniaviť… Inde je horšie a nenariekajú! My, myslím, tohoto roku ani nemáme práva hovoriť o kríze… Zrodilo sa nám utešené obilie, zemiaky budú ako päste, a…

— Veď už, keď sa to tak vezme, nie je nám najhoršie, ale jednako len, všakver…

— No neviem, — pripomínal Kukura, — v novinách o inom sa ani nedočítaš… Už len musí dačo byť… Musíme sa prispôsobiť.

— Ani vám to nepristane! — rozbíjal Sitár spletené slová roztržitých gazdov.

— Vypite si s nami, mladý pán, keď ste už prišli. I ty, Ondo. Sadni si, Hanušin… — núkal Kukura. Antalko, nože… My pijeme tvrdú…

— Piva nám dajte.

Hanušin pretiahol obličaj, skysol. Už pol hodiny sa tešil, že rychtár od radosti vyhodí bugilár a dá mu na vôľu, opýta sa ho, na čo by mal chuť, a tu, ľa — rozkazuje pivo. Krčmár postavil na stôl tri fľaše piva, v pohároch navierala biela hustá pena, bola pekná ako smotana.

— No vypi, Serapin… — štrngal si Baďura s Hanušinom a Sitárom. Z ostatných len Kukura si štrngol s Baďurom.

Hanušin, keď vypil, zpakom rukáva utrel si ústa.

— Keď treba, vypijem i pivo, — povedal potom, — ale mal si ho dať aspoň pokrstiť. Bolo by lepšie…

V Šarišskom pivo krstili rumom.

Po jedni zo zarazených, na sprisahaneckej porade prichytených gazdov, šikovne a potmehúdsky ušli. Stratili sa ako keby ich bol prievan vytiahol. Ostatným pomaly vracala sa rovnováha, posadali si okolo starostu a Sitára, a obsypávali ich narážkami, len aby odvrátili od seba pozornosť a aby vyňuchtrili, prečo vlastne prišli.

— A čo takého vás priviedlo k Antalkovi? — začal Davidko všetečne.

— Ani v päte sme nemali, že prídeš…

— Veď hej… Keby sme boli vedeli…

— Ty nikdy nevojdeš do krčmy!

Teraz, keď im odľahlo na prsiach, nekývražili slovom. Zahlušovali jednu otázku druhou. A vzájomne sa podopierali. Rečou i očami.

— Iste dačo dôležitého…

Baďura čakal. Páčila sa mu tá neohrabanosť rodákov. Myslel si, že takto aspoň trochu vytrestá zlomyseľných záškodníkov.

— Vrav, Ondo… Čo?

— Keď vám poviem, vyvalíte oči ako cibule! — zabrnkal potom ľuďom na dušu.

Oni ich už i teraz otvárali.

Zvedavosť napnul i Sitár. Keď sa chlapi pozerali jeden na druhého, nachýlil sa nad stôl a povedal významne, zdôrazňujúc každé slovo:

— A ak sa vám daktorému v očiach i zaiskrí, to nič. Nám sa už zaiskrilo… I Baďurovi i mne. Na moj’ veru!

— Noó…

— Stalo sa dačo? My sme… — vytáčal sa Kukura. — My nič… Ako hovorím, iba sme sa shovárali…

V domnienke, že Baďura začne rozprávať o prípravách na voľby, na rychtárstvo, odskakovali ľudia od svojej horlivosti. Videli, že za chrbtom je ľahšie pracovať ako takto — zoči-voči. Tŕpli. Nedočkave hľadeli na Baďurove ústa, čo z nich vypustí.

Po krátkej prestávke roztržitým zvedavcom Baďura vyjavil, že na žreb číslo 21.803, na ktorý v obecnej pokladnici už dva roky sadal prach, a pre ktorý bolo vo výbore i niekoľko nemilých hádok, Šarišské vyhralo pol milióna korún.

Znelo to ako v rozprávke. Ale stalo sa. Do dediny bol prišiel agent, navštívil rychtára, ponúkal žreby. Nezaškodilo by, myslel vtedy Baďura, kúpiť. Obec potrebuje groše. Cena lósu nie je veľká. A kúpený žreb je vždycky nádej na výhru. Časť výboru súhlasila od počiatku, ostatných bolo treba presvedčovať. Tak sa pustilo Šarišské do malého dobrodružstva. S rozmanitými pocitami. Ale neskoršie, keď dakedy zívala pokladnica prázdnotou, vždycky sa našiel horlivec, ktorý zadrapil do žrebu… Máte lós… Hľa… Máte… A teraz i tí najväčší krikľúni zbožne počúvajú dráždivú rozprávku o vyhratých peniazoch. Divná vec, ako sa časy menia.

Hlava sa pri takej rozprávke zakrúti. Veď je to nie maličkosť.

— Nie, Ondo… Žartuješ…

— Nežartuje! — odpovedal za Baďuru Sitár.

— Nemožno…

— Ale naozaj? Pravdu vravíš?

Vlastným ušiam neverili.

— Ale my?! My že sme vyhrali toľko peňazí? Ondo, nerob si z nás bláznov.

— Akýchže bláznov? — potľapkal Sitár udiveného starého Geľu po pleci. — Je to svätá pravda. No… Čo na to poviete, ľudia? Pekné, čo?

Prekvapeným ľuďom bolo treba dožičiť trochu času, aby sa spamätali. Nevychádzali s prekvapení. Skoro zabudli i dýchať.

— Nuž na moju pravdu… — smial sa zasa tak akosi divne Baluch, — toto treba zapiť. Ja som už starý človek, ale o takom dačom som, verte mi, ešte nepočul… Nejde mi do hlavy!

A hneď zdvihol kalištek. Povedal „na zdravie“ a priložil pohárik k ústam. Ale ľudia čušali. A nepili.

Geľo len krútil hlavou a hundral si čosi popod nos. Vari sa ho chytal závrat. Z jeho reči dalo sa vyrozumieť: „Čudné, čudné veci sa to dejú dnes na svete… Kúpiš si za pár šestákov zdrap papieru a vysolia ti zaň toľkú sumu, že ťa to až ohlušuje…“

— Hm, tak teda my sme teraz už milionári… — krútil hlavou i Hudák. — Ha ha ha… Ako ľahko sa možno dneska stať milionárom!

— No ale… Povedzte, ľudia, je to možné?

— Mne to nejde do hlavy! — húdol Geľo jednostaj po svojom.

— Ako by nemohlo byť?

— Veď dakto musí na nás doplatiť!

— V tom iste bude dáky švindel…

Pred očami všetkým poletovaly veľké, záhadné bankovky. Sedliak je naučený sbierať peniaze po krajciarikoch. Za statok, za hydinu, za zrno. Za statočnú robotu. Tu sa odrazu objavila hŕba bankoviek — za zdrap papieru. Akýmsi záhadným spôsobom.

— Úžas!

— Toľko peňazí!

— Či to svet chýral takú vec?

— Prevrátené poriadky!

I Kukura prišiel k sebe. Zabudol na rychtárstvo, zabudol i na zlosť proti Baďurovi. Ani nezbadal, ako to prišlo, ale náhle zvľúdnel. Prisadol si bližšie k rychtárovi a začal rozprávať lichotivo, ako sa snažili lichotiť i ostatní jeho priatelia.

— Veru si nás potešil, Ondo… Mne až srdce poskakuje. Toto je už hej novina! Nezapijeme?

— Antalko, nože ponalievaj…

— Pamätáš, Ondo, — pokračoval Kukura medzitým, čo krčmár nalieval, — ja som vtedy vo výbore nebol proti tým lósom… Ja som vám, ľudia, tušil, že prinesú požehnanie a šťastie…

Baďura ešte neodpovedal. Čakal. Keď to šteklivé prekvapenie rozložil po stole, nechal rozprávať iných. Videl, že sa musia vyhovoriť. Z pŕs vypúšťané slová vracaly uspokojenie. Baďurovi dosť bude hovoriť neskoršie. Už teraz tušil, ako bude musieť mierniť rozpálené mozgy rodákov, keď im ich rozpáli závratné bohatstvo.

— Nuž vyhrali sme…

— Pol milióna…

— Hm… To ako keby sme na ceste našli…

— Tak, tak… Ako keby sme našli…

Krútili sa okolo tej lákavej, usmievavej číslice ako mačka okolo horúcej kaše. I pohladiť by ju chceli, i boja sa, že sa popália.

— No a prišlo už i dáke písmo?

— Telegram prišiel! — zdvihol prst Hanušin. — Ja som bol práve s pánom Sitárom na obecnom dome, keď prišiel poštár na bicykli. I zľakol som sa. Reku — či ťa nevolajú na pohreb… Lebo kedysi tak bolo: Telegram — pohreb. Otvoríme, tŕpneme, čítame… Ani nám veriť, ani neveriť… Čítame ešte raz… Ale Ondo rozumný človek: Ba veru bude to tak, ako píšu. Nuž zašli sme sem, zvestovať vám novinu…

Hanušin rozprával vážne a súvisle, prinajmenšom tak, ako keby mal polovičnú zásluhu na tom, že ten telegram prišiel.

— Telegram, hm… obšíval sa Geľo. — Mne vám to, ľudia boží, len nie a nie do hlavy! Taký div… Veru je to čudné na tomto svete. Na moju hriešnu, čudné…

S jedno šesť chlapov sedelo v krčme ako pri rodinnom stole. Svorne, kamarátsky. Držali sa navzájom ako ohnivá reťaze a hladkali každé vyrieknuté slovo. Ani Sitár im neprekážal. Teraz prvý raz ho zniesli vo svojom kruhu bez najmenšieho odporu. Pre údiv ho, možno, ani nebadali, preto im neprekážal.

— To je zas dačo pre obec! — vydýchol Kukura.

Hádam nerozprával úprimne, ale nemohol hovoriť inakšie.

— Ondo, — potľapkal Davidko Baďuru po pleci, — čo ty chytíš do rúk, všetko ti navidomoči rozkvitne… Šťastlivý človek!

Všetci súhlasili.

— Tak, tak… Šťastlivý človek…

— Máš šťastlivé ruky — —