Zlatý fond > Diela > Lámané drieky


E-mail (povinné):

Anton Prídavok:
Lámané drieky

Dielo digitalizoval(i) Miriama Oravcová, Viera Studeničová, Dagmara Majdúchová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 109 čitateľov


 

17

Cez izbu preletela mucha. Zabzučala.

Sitárovi v hlave vyrojila sa celá kopa múch. Meravo hľadel do poľa, na úzku hadovitú cestičku, po ktorej ťarbavo kráčal plecitý Ondo Baďura. Sohnutý dopredu iste stonal pod ťarchou nevyslovených výčitiek. Sitár sa veľmi bál Baďuru. Už roky chodieva za ním, ohlušuje ho svojou starostlivosťou a on nemá odvahy povedať mu: Nechoďte!

Raz myslel, tak mu to prebehlo umom, že vyháňať z domu Baďuru by bolo to isté, ako vyhadzovať zo srdca otcovu pamiatku preto, že ho prikul k pluhu.

Baďura sa ani neobzrel.

A Samko Krivoš, ktorý počas starostovej návštevy sedel na lenoške prikrytý novinami, nevedel čítať v priateľovej duši. Bol príliš krátkozraký. Nepochopil, že Sitár v bezradnosti mal chuť rozbehnúť sa do poľa, stať si pred rychtára a spýtať sa ho, prečo ho vlastne ustavične prenasleduje, prečo chodí za ním ako príšera, prečo zadrapuje naveky do jeho otca. Možno by sa spriatelili. Priateľstvo s Baďurom by ho azda preporodilo. Sitár to cítil, nemal odvahy priblížiť sa k človekovi, ktorým dosiaľ, bez príčiny, pohŕdal. Každý odmeraný prejav Sitárov bol výbuchom rozvrátenej rovnováhy.

— Ale ti dal! — zaposmeškoval Samko, keď ostali dvaja. — Ja by som ho bol jednoducho vyhodil. Ty si ho počúval tak zbožne ako kňaza na kazateľnici. Či si nepobadal, že ťa prišiel urážať?

— Nejeduj ma! — odvrkol Sitár.

Krivoš pripálil si rozmarne na cigaretu, a pokračoval:

— Pozri, Ivan… Ja som ti už dávno povedal, že tvoje miesto nie je na dedine, ale v meste.

Sitárovi hnev lial sa do duše ako príval. Mrzute bubnoval prstami po obloku. Krivošove slová nehodily sa do takejto nálady. Boly hrubé, bezohľadné. Ivan chcel byť teraz sám, lebo človek máva starosti, s ktorými si najlepšie poradí v samote. Len nemal odvahy vyhnať z izby priateľa, s ktorým prehýril noc.

Po izbe lenivo sa valil šedivý dym. Tak sa rozvlní i život, ubudne ho, zmizne. Nič nie je večné pod slnkom, iba bolesť, lebo za človekom chodí od kolísky až po hrob. Krivoš je však prefíkanejší, on sa bolesti vie vyhnúť. On vie, že bolesť vyrastá zo srdca, nuž zahodil svoje. A prišiel vytrhávať i Ivanovo. Z dvoch tretín ho už zničil, k ostatnému dielu nedajbože sa dostať. Bolo, vari, v pancieri. Ochraňovala ho spomienka na otca. Ale Krivoš to nevedel. A už od rokov sa poznali. Sviedla ich kaviareň, víno a karty. Citove títo dvaja ľudia nesrástli nikdy; časté stretnutia vytvorily pre nich pre oboch hodne spoločných záujmov. Ivan bez uvažovania prijímal všetko, čo priniesol deň, a šomral, keď mu dakedy žena nesmelo vyhodila na oči, že priateľov sbiera na ulici.

— Ivan… Či si ešte neuvažoval o návrate do mesta?

Ivan hodil mrzute rukou, odišiel od obloka, sadol si do lenošky naproti Krivošovi a svesil hlavu do rúk podopretých na kolenách. Vzdychol. Na perách prischlo mu slovo: Bože…

— Máš iba jeden život, sanuj ho! Predaj majetok, daj ho sedliakom. Čakajú naň. Ešte naveky putujú do Ameriky za dolármi, aby ťa nimi ako skalami vyhnali zo svojho kruhu.

Sitár zdvihol hlavu. Zamyslel sa.

— Predať?

— Teba otravuje toto prostredie. Cítiš, že sedliaci sú zlí, že by ťa utopili v lyžičke vody, lebo oni nestrpia medzi sebou odkundesa a ty si im odkundes… Hovorím ti, hoď im svoj majetok pod nohy a pohryzú sa ako besní psi… I sám si to kedysi povedal.

Sitár kýval hlavou, že kedysi naozaj bol výbojný, ale hneď hodil rukou, že mu na sedliakoch nezáleží.

— Ivan, ak predáš, otvoríme si sprostredkovaciu kanceláriu, budeme sa špecializovať na samé výnosné veci. Na príklad na vyvážanie ľudí do Ameriky, na vymáhanie licencií, na dobré intervencie… Môj Rojkovič vysolil mi nedávno päť tisícoviek za jedinú myšlienku.

— Nie! — stonal Sitár.

Pozeral pred seba tupo so svesenou hlavou. Cítil, že je chorý a slabý na odporovanie. Krivošove slová hučaly mu v hlave čím ďalej tým nepríjemnejšie.

— Chceš tu splesnivieť? — dobiedzal ďalej Krivoš veľmi vyčítave. — Do smrti miesiť blato na poli? Vláčiť sa po špinavých maštaliach a byť netopierom, čo nie je ani myšou ani vtákom?

Krivoš, kým hovoril, nalial do kališkov slivovice.

— Nalej ešte! — nastavoval Sitár ruku, keď vyprázdnil kalištek. — Nalej do plna! A nerozprávaj, lebo ma umučíš.

A keď vyprázdnil i druhý pohárik, chcel sa rozplakať. Ako milo je deťom, keď ich navštívi žiaľ. Poplačú si, zalejú bolesť, utopia ju a zase je im dobre. Ivan ešte nevedel plakať.

— Samko, — povedal ostýchavo, — ja ti mám takú nešťastnú povahu…

Chcel ešte dodať, že je zbabelý slaboch, že sa sám vrhá do skazy, ale radšej to preglgol. Krivoš sa mu odrazu akosi znevidel.

— Keby som sa ja volal Sitár, s otcovým menom robil by som zázraky. Neboj sa povahy, ona sa poddá. Meno tvojho otca je výborná vizitka, speňažme ju…

Sitár vyskočil, zrudol.

— Šalieš?!

Pichlo ho v srdci. Chytil sa zaň. Vydýchol, uľahčilo sa mu. Ale dojem o zlých úmysloch Krivošových zapúšťal korene. Sitár dosiaľ nemal príležitosti obhajovať otcovu pamiatku. Vstal. Oči mu ovisly na neďalekom cmiteri, potkly sa na otcovom hrobe. Otec! Iní ľudia celkom jasne vedia povedať, čo je to otec, jemu často bol záhadou. Skrižoval mu cesty života. Ale teraz pri spomienke na neho pookrial. Všetko prišlo nečakane a nezadržateľne.

Krivoš pokračoval:

— Nešaliem, — rozťahoval ústa. — Ja som ti len to chcel povedať, že ja mám dobrú povahu. Keby sme spojili moju povahu s tvojím menom, obom by sa nám dobre vodilo.

— Strhávaš ma do špiny!

— Čo je to — špina? Veľmi abstraktná vec. Postrach chatrných dušičiek. Peniaze nesmrdia. A, daj si povedať, dnešná doba má inakšiu morálku. Dobrú morálku. Smelú. Žičí smelým.

— Si zlý!

— Ako chceš. Chcel som ti pomôcť. Veď sme kamaráti. Moja oddanosť k tebe mi káže — —

Nedokončil. V izbe bolo už príliš dusno a napochytre nenašiel vhodného slova. Napnul myseľ, očami zmeriaval si Sitára. Ako keby tá chýbajúca myšlienka sedela na jeho tvári. Ale Ivan blúdil kdesi veľmi ďaleko. Bol hádam na návšteve u svojich mladých rokov, možno prechádzal sa s otcom po poli, možno Baďuru hľadal. Kto vie. Krivoš sa odvrátil, keď postriehol, že si Ivan prikrýva oči a prstami stiera s nich teplú vlahu.

— Ľahni si, duša moja, — vstal o chvíľu. — Si ustatý. Pri najbližšej príležitosti, ak chceš, zajtra večer, dokončíme tento dôležitý rozhovor. Mám smelé plány. V novom prostredí ožiješ. Uvidíš. Servus…

Odišiel.

Od dvoch rokov po prvé nevyprevadil Sitár Krivoša na hradskú. Ale Samo to ani nezbadal. Na ceste udrela mu zlosť do hlavy, zahundral si: Ale náturu má tuhú, sedliacku! Čert aby ho vzal. Volil som ísť medzi kartárov, aspoň by som si bol dačo zarobil… Ešte sa potrápim, kým ho zachránim a odvediem z tejto špinavej dediny…

Zakurbľoval a posadil sa na motorku.




Anton Prídavok

— básnik, rozhlasový, divadelný a osvetový pracovník, publicista, organizátor literárneho a divadelného života Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.