ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ľudia sa nestarali veľmi o sen Borči Blaškovej, ale mysleli naň. Také divné časy zaľahly na dedinu. Ale im bolo všetko prirodzené. Dlhé, ťažké dni boly ako žarnovy. Museli rozmýšľať.

Škoda bolo ľahkomyseľne rozmrviť ostatné zbytky stletej trpezlivosti. Škoda, lebo zle je, keď ti od únavy skľavejú ruky, zdrevenejú nohy, odkvecne hlava a skameneje srdce. Stratíš nad sebou vládu, zapochybuješ v podlomenej viere a ani vlastným slovám neveríš.

Stalo sa čosi hrozného.

Četníci na zpiatočnej ceste na večernej obchôdzke pred krčmou „U Antalka“ narazili na zavraždeného človeka. Na ceste v mláke našli ho vystretého ako kladu. Tvár mal zarytú do zeme a z chrbta mu trčal nôž. Vari bitkár dáky. V pravej ruke stískal blato, do ľavej bol kŕčovite zakúsnutý. Taká nechutnosť. Už s jedno pol hodiny ležal tak. Neminie desať minút a po dedine lietať budú otázky: Kto ho zabil? Prečo ho zabili? Z pomsty? Zo žiarlivosti? Kamaráti? Nepriatelia? Nevedieť, — poviete. Ťažko objasňovať neznámou rukou do hlbokej tmy zákerne vpísané krvavé otázniky.

— Saákriš! — zaspieval si vyjavený četnícky strážmajster Chrástek, keď ho prešly zimomriavky. Zavraždeného osvetlil vreckovou lampkou. Chytil ho za šticu, nadvihol mu hlavu, zdlha prezrel si zablatenú tvár a pozoroval, ako s nej kvapká zašpinená krv. Striasol sa, mŕtveho pustil a mokrú ruku utrel do plášťa.

— Vražda! Fujtajfl…

Druhý, starší četník, strážmajster Neuschl, zakryl vzrušenie. Podľa jeho mienky četník sa nesmie dať ničím strhnúť, nesmie byť citlivý, to ho hatí v robote. Vytiahol z kapsy lampu, pri jej svetle skúmal ranu, premeriaval polohu zavraždeného a v načervenalej mláke hľadal kľúč k rozlúšteniu objavenej záhady. Len si pohmkával.

— Takto zabiť človeka! Škandál. Poznáš ho?

Chrástkovi sa dusil v hrdle hlas, ale i on sa opanoval.

— Poznám. Gregor Koperdan.

— Zvieratá!

— Prečo ho len zabili? Taký dobrý človek… Minule mi rozprával, ako dobre sa mu vodilo pri vojsku… Kto ho to len zabil? Strašná vec… Zase nám pribudne roboty…

Neuschlovi sa nepáčila taká reč. Sebavedome tvrdil, že prv, ako kohút zakikiríka, na vrahových rukách zarinčia retiazky. Podľa jeho mienky odpravil ho jeden. Dáky zbabelý žiarlivec. Náhle mu korisť padla na zem, pustil do nohavíc, ušiel. Ale nôž nechal v rane. Treba len zistiť mená dievok, za ktorými Koperdan chodil, jedna z nich iste skrýva vraha u seba. Nôž ho usvedčí.

— Ja neviem, či to pôjde tak ľahko… — škriabal sa Chrástek za ušami.

— Neveríš? Kamarát, ja som stará líška. A viem, že babrošom, ktorí svoje obete kolú ako prasatá, nie je ťažko klepnúť na prsty. Nebolo by od veci nakuknúť do Mudríkov alebo do Papcunov. S Borčou, tuším, vídaval som Koperdana častejšie a čosi sa mi marí, že i Marcinkovie mládenec sa obšmietal okolo nej…

Jozef Chrástek nedôveroval veľmi lacným odhadom sebavedomého kolegu. Četnícka stanica pre nerozvážne usmernenie vyšetrovania už skoro mesiac sa morí s porezanými remeňmi na rychtárovej mláťačke a nedajbože objasniť záhadu. Nuž mlčal. Neprezradil, aké pochybnosti mu poskakujú pred očami. Pustil ich všetky šírym svetom bez záujmu ako zbytočnú príťaž.

— Mŕtvolu odvlečme pod strechu, aby nepremokla, a poďme dnu… — zahovoril Chrástek, dodajúc si trochu odvahy. Bolo mu otupno stáť v tmavej noci pri mŕtvom človeku.

— Gregora ztadeto nikto neodnesie! — zdôraznil Neuschl. — Nesmieme ho hýbať.

Chrástkovi sa to nepáčilo.

— Veď vražda nie je taká, aby sme museli podrobne popisovať polohu mŕtvoly. Je zaklatý, leží dolu tvárou. Stopy, ak boly dáke, voda už dávno smyla. To najhlavnejšie vieme. Bodol ho odzadu. Zákerná vražda…

— Nonono… Len neprenáhliť. Nevedieť.

Chrástek ešte raz proboval odporovať.

— Ako by sme nevedeli? No poď, chyť ho za hlavu…

— Počkaj! Ty by si hneď hŕ, hŕ… Opatrnosti nikdy nezbýva. Zapamätaj si to. Si ešte mladý, uč sa od skúseného človeka. Najprv vojdeme — len ako by nič, na výzvedy. Antalko nás už privedie na stopu. Len šikovne do toho. Ako hovorím: neprezradiť sa a všetko postriehnuť. No poď, i tak sme už premokli. Prekliaty dážď!

Pršať naozaj neprestávalo.