ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nadišiel čas pripraviť a pozarovnávať hrady na pevné kamenné múry nového domu. Matej na stavbu sám dozeral, čo mohol i spravil. Zameriaval, naprával, radil. Robotníkov na dvore trpel iba ako nutné zlo.

Po rozhovore s Krivošom Kukura preklínal všetko, čo mu prišlo do cesty. Kone pristavil na dvore, zadíval sa na stavbu, potom si odpľul a taký rozpálený šiel do komory po topor.

— Dorúbal by som ho, podliaka, — frflal a voslep rúbal do svetlého mäkkého dreva hrád.

Pri robote pomaly prešla ho zlosť. Ale zatrpklosť ostala mu pri nohách. Sedela tam i vtedy, keď zpred domu kričal Peter Papcun do dvora:

— Matej, si doma?

Kukura sa robil, ako keby nepočul, hoci chcel povedať: Aký si chumaj. Veď vidíš, že som doma!

— Matej, há… Počuješ?

Peter Papcun sadol si na okresanú hradu a čakal.

— Matej…

— Čo chceš?

— Ja ti už len tak chodím po dedine ako bez rozumu. S dievčaťom si neviem dať rady.

— Počul som čosi.

— Kríž…

— Načo si to tak berie do hlavy?

Papcun, keby bol videl Kukurovi do duše, iste by ho bol prichytil pri neúprimnosti. Mohol sa ho spýtať: A ty prečo sa nafukuješ pre synovo mlčanie? Preglgol horkosť. Papcunovi prichodilo zúfať. Už by sa i slamky chytil. Ako ten, čo sa topí.

— Strach, strach je to…

— Najlepšie zapľuť na celý svet.

— A tvoj syn? — osmelil sa Papcun, prekladajúc v ústach jazykom slamku, čo strhol cestou kdesi s plota. — Kde ti je syn, Matej?

— Tak viem, ako ty. Nepíše.

— Ach, ach… Ani ostatní nepíšu. Už som bol i u Bramušku, i u Lopušného, i u Šurína… i…

— Matej, ty ma azda nepochopíš, ale poviem ti, ako je. Dieťa mi ide skapať od žiaľu. Aký by som bol otec, keby som ho neratoval? Durný čosi nadhodil v krčme, že Gregora nezaklal Fedor. Že by vraj tým Amerikánom bolo treba rozviazať jazyk. Tí by vraj vedeli povedať, kto ho zabil. Ani mi je veriť, ani neveriť, ale keby si mi tak povedal adresu svojho syna, napísal by som mu. Veď sme ľudia. A viem, keby chcel, pomohol by vysvetliť. Ako je to, že nepíše?

Kukura pokrčil plecami. Len tak. Bodaj by bolo. A mlčal. Dlho. V mysli spočítal dni, koľko ich minulo od synovho odchodu, hádal, kde asi môže byť, a až potom, keď si i vzdychom uľahčil, začal studeným hlasom:

— Môj Jano nevie o ničom.

— A ak?

— Počuj. Požuj slová. Dačo dakde dristneš a bude zle. Čo si ty len myslíš — podozrievať môjho syna?!

— Jaj, aký si ty človek… Slovom ani komára nezabiješ. Ja neupodozrievam, Bože uchovaj. Ale azda dačo počul.

Kukurovi sa pomaly rozležala v hlave príčina Papcunovej návštevy. Počal mu byť nepríjemný. Dvoma prstami hladil si nos, pozeral odmerane pred seba, a keď medzitým zbadal, že bezradný návštevník nespúšťa s neho oči, spustil drsne:

— Že to môžeš povedať takú hlúposť! Či, vari, vrabci vo svete nečvirikajú o inom, iba o Gregorovi Koperdanovi? Už na tri hodiny cesty od Šarišského ani pes nevie, že tu žil dakedy dáky Koperdan. Tam ľudia majú inakšie starosti. A doma? Mater sa mu už utíšila, pri Mačugovi je jej dobre, a hriešnika nech si súd hľadá. Fedora pustia, ak je nevinný. Dievča nech sa uspokojí. Čakaj. Ani jeho vlastný otec sa oňho toľko nestará!

— Vidieť, že nechápeš moju bolesť. I toť, ženy povedaly čosi…

— Nie je všetko pravda, čo baby nacigánia.

— Keby si bol v mojej koži, inakšie by si hovoril. No prepáč. Ostaň zdravý.

— S Pánom Bohom.

Peter Papcun spravil niekoľko krokov, potom zastal. V pomykove ešte raz sa prihovoril Kukurovi.

— Shováral som sa s pánom Krivošom, — hodil na odchode cez plece. — Čo myslíš o tom človeku?

Kukura zdvihol oči.

— Ani mi ho nepripomínaj, podliaka.

Papcun chcel rozpovedať, že dal Krivošovi tisíc korún na kelčíky spojené s vyslobodením Fedora, ale Kukura ho tak poplietol, že radšej mlčal. Usúdil, že o Samkovi Krivošovi najlepšie bude nehovoriť. Nuž odišiel so svojou bolesťou. Nosil ju na srdci už niekoľko dní, navidomoči jej pribúdalo, a nebolo na svete človeka, ktorý by s nej sňal aspoň zamak. Jediné povzbudenie — Krivošov sľub — stroskotalo znenazdania možno na zlomyseľnej, možno na pravdivej Matejovej poznámke. Ináče Papcunovi na Kukurovi nezáležalo, dosť oštary mal so svojou Hančou.