ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bol už večer, keď Šurínova žena prišla domov od okopávania zemiakov. Motyku oprela o stenu, a hybaj rovno do izby.

— Že vraj boli u nás četníci! — udychčaná preberala muža zo zasneného zadumania. — Počuješ, Adam… Četníci!

Adam Šurín lenivo, pomaly zdvihol oči. Neochotne ich odtrhával od príjemných myšlienok. Po chvíli prikývol.

— Boli.

A ďalej myslel na svoje.

Zuza o četníkoch počula od Kukuru. Čakal ju na poľnej ceste pri kríži. Už pred hodinou šiel skášať medzu, aby zakryl úmyselnosť stretnutia. Kosa nebrala veľmi, v roztržitosti vzal nenaklepanú, a zdalo sa mu večnosťou, kým prišla Šurínová. Volať na ňu nechcel, neďaleko pracovali ľudia.

Keď prišiel k slovu, rozprával: „Zuza, počuj, četníci už zasa strašia. U mňa už dva razy boli. Chodia s fígľom. Či vraj neviem Janovu adresu, chcú za ním poslať stratený nožík. Bože uchovaj, aby sa Adam zlakomil na taký žabikláč, a povedal, že je Imrov… Čosi počúvam, tých troch mládencov idú pustiť na slobodu. Myslia si, že Gregora zaklaly naše deti. Najlepšie bude četníkom na všetky otázky odpovedať ako ja: Neviem… Odtajiť všetko! I vlastného otca. Opatrnosti nikdy nezbýva…“

Kukurova výstraha smieľala Zuzu ako ťažké žarnovy. Prišiel jej na um roztržitý Imrov odchod. Nesmysel! Imra nemožno podozrievať z vraždy. Imro nikdy nebol do bitky. A zo Šarišského odišiel prvý. Keď si všetko srovnala v mysli, bola znovu spokojná. Nestrachovala sa o syna. Sebavedome odmietla podozrievanie četníkov.

— Vari si len nemyslia, že Gregora zaklal náš Imro? — zagánila urazená.

Kukura pokrčil plecami. Nepovedal viac. Zuzu kývnutím ruky poslal domov, a keď odišla, hrabľami shrabal nakosenú trávu. Potom i on išiel domov.

Pri kríži Šurínová sa prežehnala. V samote znovu dráždilo ju pokušenie. Nuž bez dychu pustila sa chodníkom do dediny, aby čím skorej počula z mužových úst, čo hľadali v ich dome četníci a čo im povedal o noži.

— Adam, vrav, čo chceli!? — dobiedzala.

Adam zasa zdvihol hlavu a po uvážení spokojne povedal utrápenej žene:

— V dedine každý, že četníci sú psi, že sú pľuhavci. A dobrí ľudia sú to. Ten Neuschl na príklad: taký statočný človek. Páru mu treba pohľadať.

— Netáraj! Čo chceli?

Adama škrelo, že mu žena tak láme jeho dobrú mienku o četníkoch, nuž rozhorlil sa.

— Prišli si pýtať Imrovu adresu. Či vraj nevieme, kde je. Nôž stratil, chcú ho za ním poslať.

— Pre Kristove rany, nôž!

— Nôž, — pritlačil i Adam. — Poznal som ho. Len sa rozpamätaj, stará… Ten, čo na jar kúpil v meste na jarmoku.

Zuza až zbledla.

— A ty si im povedal, že…

— Vari im nechám taký šikovný nožík, — skočil jej Adam do reči. — Bol by som somár povedať, že nie je Imrov, keď je jeho!

— Ty hlúb sprostý!

Adam nechápal. Nevedel pochopiť, prečo sa Zuza tak rozčuľuje. Veď sa nič nestalo. I pýtal sa podivený:

— Vari som chybil?

— Múdro si spravil! Múdro! — kričala Zuza.

— Čo je? Prečo si taká napaprčená?

— Náš Imro nikdy nijaký nôž nestratil!

— Jaj, Zuza… Veď som ho poznal.

— Čerta rohatého si poznal! Syna si ženieš pod šibenicu!

Tresla dvermi, bežala na četnícku stanicu. Hnal ju strach pred blížiacim sa nešťastím.