ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po dedine medzitým ktosi rozchýril, že četníci Kukuru zatkli. Po sprisahaneckej schôdzi ľudia usudzovali, že Baďura do krčmy prišiel náročky vyňuchtriť náladu a že s četníkmi bol už vopred ushovorený. Všetko sa nápadne shodovalo. Najprv on, potom četníci. A na tej výhre možno ich chcel nachytať. Možno si to len vymyslel. Usúdili, že to bude tak, ako teraz hútajú, keď im v hlave svitlo. A to bol olej na oheň.

— Prišiel ta ako Judáš…

— A niektorí mu ešte veria…

— Vari on…?

— Akože ináč?

— On ho dal zatknúť! Veď je to jasné ako sopeľ.

Takto si odľahčovali. Ale to bola slabá reč. Museli pritlačiť. Pridať zlosti do hlasu, aby hrmel do duše i tým, čo dosiaľ veria Baďurovi.

— Iste preto, že mu chcel vytrhnúť z ruky rychtársku palicu! Drží sa jej ako voš kožucha!

Iba ktosi pochyboval.

— Preto? Veď je sloboda! Preto hádam nemožno…

— Dnes všetko možno!

— Vidíme na vlastné oči, aké nešťastie sa nám valí na naše biedne plecia.

Ľahkomyseľní rebelanti tratili pevnú pôdu pod nohami. Svieralo ich to, div nezadusilo.

— Nešťastie, nešťastie… — nôtili bolestne.

— Nie nadarmo hovorí príslovie: Nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch… Valí sa na nás…

Ale nešťastie nevalilo sa na nikoho, iba na tých, čo ho na seba strhli. Boli vzrušení, a nemiernili sa ani potom, keď zazreli pred sebou kráčať zroneného skrušeného Mateja Kukuru.

Teraz boli ešte bezradnejší. Ako hrešili, ako im vrela žlč, ako sa púšťali do rychtára i do četníkov — a Kukuru nezatkli, nepotrestali ho za to, že chcel byť rychtárom. Boli ustatí od toľkých prekvapení.

— Nezatkli ho? — otvárali ústa.

— Vari nie…

— Azda mu nevedeli nič dokázať, nuž ho pustili…

— Vysekal sa.

— Azda!

— Ale dačo preca len s ním vyviedli…

Kukura kráčal dolu dedinou ako zmoknuté kurča. Klobúk mal stiahnutý až na uši a robil sa, ako keby nikoho nevidel. Možno ani nechcel vidieť. Hlavu mal ako mlynicu. Hučalo v nej. Div sa mu neroztrieštila.

Čiasi cudzia kostnatá ruka zadrapila sa mu do srdca a žmýkala z neho čerstvú červenú krv. A strach akoby toporom — podtínal mu nohy.

Keby sa bol Matej Kukura pozrel do zrkadla, bol by uvidel divný obraz a bol by sa presvedčil, že zošedivieť možno i za niekoľko minút. Zaliezol pod kôlňu, posadil sa na klát a vysilený únavou zahľadel sa olovenými očami do neznáma — hľadať strateného syna. Keby ho mal pred sebou, pozrel by sa na neho a bol by na čistom. Neistota je strašná!

Predtuchy našepkávaly mu zlý koniec Janovej cesty do Ameriky. Ako sa tešil! Ako dieťa. Myslel si, chlapec pozná kus sveta, nadobudne skúseností pre život, otlčie sa, nasbiera dolárov a príde domov ako chlap. Celá dedina bude na ňom pásť oči. Jano má otvorenú hlavu, vráti sa z Ameriky vybildovaný, bude v dedine zázraky stvárať. On usiloval sa chalupu vybudovať, aby ju časom mohol odovzdať synovi so sladkým odkazom: Zveľaďuj! Nádeje mu čas rozmrvil a k predtuche pridala sa ešte i hanba, spomínaná četníkmi pre ukradnuté Koperdankine peniaze.

Na Mateja Kukuru valilo sa božie dopustenie.

— Matej, už zasa boli tu četníci, — rozprávala mu ustrašená žena, keď ho zazrela sedieť takého ovisnutého pod kôlňou.

— Hovoril som s nimi…

— Bože, Bože… Taká hanba…

Kukurová lamentovala, zalamovala rukami a Kukura jej pomáhal božekať. Božekali spolu. Obidvoch čosi prelamovalo v drieku.

— Stará, ak zblázniem, ako Šurín, nečuduj sa… Mne ti je strašne… Už mi nič nevychodí, len vziať štránok a zakosíliť si ho okolo krku…

— Ale sme sa my dožili…

— Valí sa na nás hanba, akej svet nevidel…

— Bože, čím sme sa previnili, že nás tak tresceš!?

Kukura odrazu vstal, vzpriamil sa, vypnul ostatné omrvinky síl, zdvihol sovretú päsť a pohrozil bezohľadne do čiernej tmy:

— Bodaj ho porantalo i s takým životom!

— Tá Amerika, tá Amerika… — lamentovala Kukurová cestou do izby.

Kukurovi, keď zaklial, sa trochu uľahčilo. Ľahol si. Ale neusnul. Celú noc sa prehadzoval na posteli. S ťažkými myšlienkami tak mu bolo, ako keby ležal na žeravých uhlíkoch, na Matajovej posteli, ako bol kedysi čítal v akejsi rozprávke.