Lámané drieky

Kukurovi sa uľahčilo. Myslel, že presvedčil rychtára o zbytočnosti betonového mostu. Zdal sa mu celkom iný, ako na začiatku rozhovoru. Prihováral sa mu až priateľsky. Vari je čas vyrukovať s pravdou, — hútal s rozmyslom. Vybral z úst fajku, naklonil sa k Baďurovi, a celkom pobúrený mu žaloval, že ho pred chvíľou v dome obťažovali četníci.

— Pomysli si, prišli do môjho domu…

— Četníci?

— Hej! No… No povedz, aká je to robota… Ty si starosta a o ničom nevieš. Načo si? Už dávno hovorím, prerastajú nám cez hlavu! Najmä ten nový, ten Neuschl. Ja si myslím, keď máme rychtára, mal by vedieť o všetkom. Či nie, Ondo?

Obidvaja si nazreli do očí. Matej z Kukurových vyčitoval dojem, aký vyvolal svojou vypočítavou rečou; Baďura zas hútal, čo asi hľadali tí všetečníci v Kukurovom dome. Ostatne — nie div, pri vyšetrovaní četníci musia podchytiť všetko, čo vedie k stope.

— A čo chceli? — pýtal sa ledabolo.

— Či ja viem… — pokrčil Kukura plecami. — Ja som ti, verabože, nevinný. I môj syn…

Baďura začal chápať.

— K vôli Gregorovi boli, však… Prečo neodpovedáš?

— Môj syn v noci… — nedopovedal. — Prisahám ti, Ondo, môj syn včera večer nebol u Antalka.

— Vražda sa stala pred krčmou.

— Ale môj syn… Ondo!

— Nuž keď je tak, ako hovoríš… A vydať svedectvo je tvoja povinnosť.

— Veď hej, ale… Ale môj Jano ani v Šarišskom nebol.

Tu Kukurovi znovu uviazla reč v hrdle. Už videl, že svoju starosť nechytil do rúk s dobrého konca. Cez najháklivejšie miesto svojich bolestí nemohol sa prešmyknúť len tak ledabolo, a oproti rychtárovi náhle ho pojala dávna nedôvera.

Už došli skoro až do dediny a ešte nič neskončili.

Kukura bol na vážkach: hovoriť, či nehovoriť.

— Čo vlastne chceš?

— Nuž toto… Toto keby si mi spravil. Povedz četníkom, aby môj dom nechali na pokoji. Ty dobre vieš, že ich, tých ľudí, nemôžem vystáť. Neručím za seba… Uvidíš. Bude hriech. Pravdu im nemôžem povedať a cigániť nechcem. Nech počkajú niekoľko dní. Nechci, aby bolo v dedine nové peklo…

— Peklo?

— Hej! Peklo.

— Hm… Peklo… Prečo? Matej, kde ti je syn?

— To je jeho vec. Nemôžem vyzradiť. Nepýtaj sa. Nebuď zvedavý. Nie je doma. Odišiel včera ráno. Preč zo Šarišského.

— Taák?

— Tak!

— Nuž tak… A kde?

— Čo ťa do toho, kde!

Ondo Baďura sa zvrtol. Čosi ešte zamrmlal a Kukuru nechal stred cesty. Chápal jasne, že to, čo sa v ostatnom čase v Šarišskom deje, nie je s kostolným poriadkom a tušil, že v celom tom rozvratníctve Kukura celkom iste má prsty.