ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Fedora Kušníra zhltla vraj pažravá Amerika. Nevedieť, čo sa s ním stalo. Isté je len to, že zanevrel na rodný kraj a ten sa na neho nahneval. Neprepustil ho, veď mal na neho nárok, nezabudol na tvrdohlavého syna, ale ho nemilosrdne týral, prenasledoval a hnal do zúfalstva. Už osem rokov trval krutý boj neľútostnej mačky s doškriabanou myšou a nebolo výhľadov ani na život ani na smrť. Fedor visel medzi nebom a zemou, medzi domovom a cudzinou a nič nebolo jeho. Roky s kliatbou na duši sú hotovou mučiarňou. Sú nesnesiteľne dlhé a záhadné ako zaprášená cesta do neznáma. Ešte horšie. Kvasia sa v šedivých hmlách a dusia.

Fedor Kušnír mal sto príčin povedať, že život je pes, ale nemal práva zabíjať osudy rodiny. Mal právo pohoršiť sa nad pokleskom ženy, ale nemal práva preklínať Krištofa Kolumba pre objavenie Ameriky. Ženu mal dobrú a Kolumbus objavil Ameriku pre ľudí, milujúcich život. Haža bola pekná, notársky pisár v Šarišskom povedal raz o nej, že je krajšia ako Miss Európa, ale Fedor smyslel si šťastie budovať na dolároch.

Bolo mu treba triasť sa za grošom, keď ho skúsení susedia, ktorí sa už vrátili k pluhu, odrádzali od Ameriky? Bolo mu treba niekoľko týždňov po svadbe odchádzať do sveta? Škoda hovoriť. „Oni si už nahrabali, a mne závidia!“ — hútal vtedy Fedor a šiel. Na slepo i na isto. A potrafil.

Dva roky písal žene, dva roky jej posielal časť zárobku. Dva roky sľuboval, že sa vráti. A odrazu, ako keď kameň hodíš do vody. Zaliezol do tmavého brlohu amerických veľkomiest, aby sa skryl pred krajanmi i pred sebou. Pred vlastnou tôňou utekal. Šiel do Brazílie medzi zlatokopov, ale neznášal horúčavu a pekelne vyčerpávajúcu robotu otrokov, vrátil sa slepnúť do baní. V majnách je život jednotvárny. Spustia ťa do hlbín, so strachom berieš do ruky čakan a kopeš, kopeš kým ti nenarátajú potrebný počet hodín, a potom, obyčajne, keď ospalé slnko ide na odpočinok, vyjdeš podívať sa na bledé lampy na uliciach a na mesiac, blúdiaci po hviezdnatej oblohe.

V Šarišskom ľudia už dávno zabudli na Fedora Kušníra. Dosť, keď si žena myslí na muža. I jej radili nečakať zbytočne. „Iste je už mŕtvy… Keby žil, nedalo by mu toľký čas mlčať…“

Znelo to ako rozlúčka nad otvoreným hrobom. Potom prišly inakšie starosti, a na Fedorovu pamiatku sadlo ešte viac prachu.

Nežije, nežije…

A celá dedina sa mýlila, Fedor žil!

Prisnilo sa o ňom Borči Blaškovej. A to je viac hodno, ako keby iný povedal: Videl som ho na vlastné oči. Borču Blaškovú sen ešte nikdy nesklamal.

— Tak som ti ho videla, dcéra moja, — rozprávala Borča Haži hneď zrána, — ako keby stál pri mne. Vychudnutý, bledý. Videla som ho najprv v bani, potom čosi zarachotilo, vybuchlo, a on ležal na zemi zakrvavený. Stonal. Slzil a teba volal. Kamaráti vyniesli ho na vzduch, teraz ho v špitáli opatrujú. Narieka. Nie pre bolesť. Rany mu zaviazali, tie už nebolia. Ale hlas domova ho strašne dojal. Túži po návrate. Nevie, či mu odpustíš…

Borča svoj sen rozpovedala na dúšok. Haži zdalo sa, že počuje: Fedor, pred desiatimi rokmi odišiel, potom dostala si sa do krážov toho naničhodníka, ľudia posielali tvojmu mužovi mrzké listy, on im uveril a zriekol sa ťa. Ty sa modlíš za neho, čakáš ho, dúfaš, že príde, lebo ho k tebe viaže sľub manželský, ale skamenelo mu srdce. Vyzeráš ho, nechodí. Ľudia ti kážu vydať sa za vdovca Tkáčika, ale ty nechceš, lebo vieš, že ťa Pán Boh tresce pre nerozvážny poklesok. Tkáčik je dobrý človek, v najlepších rokoch, chlap a gazda, ani slovíčkom by ti nikdy neublížil, šla by si za neho, ale jediná veríš, že Fedor žije, že drží v zajatí tvoju slobodu. Počkaj ešte málo, počkaj, Haža, on príde. Príde, mne sa prisnilo, z nemocnice pôjde rovno na loď.

Haža si pretrela oči. Vlhly slzami. Jej už od rokov vlhol zrak. Ale pre dieťa bedákať mohla iba potajomky. Borča ju teraz trochu potešila. Dobre jej padla príjemná rozprávka. I keď to bol iba sen.

— I mne sa dakedy prisnije, — rozprávala tetke Blaškovej. — Vodne naveky myslím na neho, v noci často si ho pričarím na oči… Kto že ho vedel, že bude taký tvrdý? Šla by som za ním na kolenách, šla by som i na kraj sveta… Nikto nevie, tetka, aké peklo je môj život…

— Len už nezúfaj, dcéra moja… Dúfaj, Haža!

Do večera Borča Blašková rozniesla po celej dedine, že Fedor Kušnír príde z Ameriky, a dedina sa zamyslela: Kto? Fedor Kušnír? Aha… Hažin muž… Veď ju už dosť vytrestal, nech príde…

Koperdanka o Kušnírovi počula popoludní v spolku, preto ho pripomenula svojmu synovi. Ale Gregor to nechápal veľmi. On už pochádzal z iného sveta. On mal iné starosti a záujmy.