ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Minulo niekoľko dní.

Zvesť o Sitárovom kmotrovstve s Vincom Geľom zelektrizovala celé Šarišské. Ľudia vyvaľovali oči, krútili hlavou a hromžili pre nepredloženú trúfalosť mladého sedliaka. V jeho čine videli zradu na gazdovskom stave a potupenie sedliackej hrdosti.

Ale na hnev bola i inakšia príčina.

Ivan Sitár s nepoddajnou odvahou obšliapaval zarastenú cestičku do dediny. Nenútene vkradol sa do dôvery niekoľkých gazdov, v obci čoskoro našiel i sopár priateľov. Navštevoval Baďurovcov, chodieval do Homov, pristavoval ľudí na ceste, vypytoval sa a radil. Aj gazdovstva si hľadel, usilovne lapal do rúk tvrdú sedliacku robotu. A teraz zapojil sa do dediny i sväzkami rodinnými.

V ošarpanej budove bývalej kúrie konca dediny rástol nový život. Ivan Sitár sa neraz i zadivil, nachodil okolo seba množstvo nových vecí. Tie veci neboly nové, ale on si ich dosiaľ nevšimol, preto mu boly cudzie. Okrieval. Opájala ho radosť, nadšenie a uspokojenie. V duši vynorovaly sa mu nepoznané hodnoty života. V srdci ustaľoval si objasnený, vzácnosťou obsahu naplnený pomer k sedlači. Gazdov všímal si zblízka a pozoroval ich i pri robote. Sitárová krstniatku kúpila kočík, vodievala ho na prechádzky. Dakedy sa gazdiné i jedovaly, akú vraj má tá rusnáčka „frajlu“ pri decku, ale oči im na to privykly, prestaly zadrapovať.

Raz večer ostal Sitár na poli ako prilepený.

Od hôr vyšiel na oblohu zelený mesiac a tichý vetrík predúval ľahké, svetlé obláčky. Roztopašní svrčkovia vyhrávali si večernú pieseň a kdesi ďaleko, pri potoku, škrekotaly žaby. V takejto nálade Ivanovi duša bezdečne sa otvárala dokorán, lahoda a boží mier tiekly z nej ako čistá krištáľová vodička.

Nové svety nového, preporodeného človeka. Všetko dialo sa tak podivne chytro, že to až zarážalo. Sitár sa prelomil s jedného dňa na druhý, ani sám sa nepoznával. Bolo mu nevýslovne milo. Mal nesmiernu chuť vyobjímať svet. Svet bol ďaleký, a Helena, jeho žena, kráčala popri ňom, nuž ju objal.

— Helena! Som šťastný! — zvolal s mladistvou náruživosťou. — Nevýslovne šťastný!

— Ešte nikdy si mi to nepovedal…

Možno i povedal, veď rozličné príležitosti tak často svádzajú plytvať — peknými slovami. Ale život nemožno oklamať. To naveky poznať, kedy ti tečú slová zo srdca a kedy hráš len divadlo. Zradia ťa oči a hlas ti zneje falošne.

— Helena, ja ti to ani neviem povedať, ako sa to stalo, ale poznal som, že život je krásny!

— Naveky ti bol nepríjemnou ťarchou…

— Bol som zaslepený! A vieš, Hela, kedy sa mi otvorily oči? Vieš kedy?

— Vrav…

Ivan zvážnel radosťou.

— Všimla si si Geľovie chlapčeka, Jožka? To ti je také krásne dieťa a bystré, živé… Zadíval som sa mu do očí, všimol som si jeho rodičov, a vtedy, v tej prostej chalupe znenazdania pochopil som podstatu šťastia.

Helena pomáhala Ivanovi v rozprávke o šťastí. Hovorila:

— Šťastie chodí okolo nás, ponúka sa nám, my ho často nezbadáme a ono smutné utečie… Koľko razy som ti to chcela povedať, ale…

— Nespomínaj! Ja naše šťastie držím dnes pevne! Takto, ako teba, lebo viem, že ty si moje najväčšie šťastie.

Keď poodriekali všetky pekné slová, čo si napochytre o šťastí vedeli povedať, Helena akosi pobadala, že jej tu nemožno mlčať o prázdnote žitia. V manželstve, ktoré od začiatku medových týždňov spelo k rozkladu, nemohlo vytvárať putá pevnejšej hodnoty. Helena v myšlienkach vrátila sa do Geľov.

— Ivan, ešte nikdy si sa so mnou neshováral o dieťati…

Sitár sa zahanbil.

I Helene prišlo divným, že prehovorila o decku. Ale keď bola v myšlienkach u Geľov, a keď sa rozpomenula na príjemné chvíle, strávené v spoločnosti malého všetečníka, nedalo jej to. Raz si ho posadila do lona, zabávala ho rozprávkou o kúzelnej fujare. Rozprávku počúval i chlpatý Sitárovie Lesan. Udychčaný ľahol si panej k nohám, natiahol predné labky, odpočíval s vypľaznutým jazykom. Jožko sa sošmykol, Helena zaujatá rozhovorom so Žofkou, to ani nespozorovala, strhla sa až potom, keď chlapec zpoza chrbta zahryzol psovi do chvosta. „Čo robíš, Jožko!“ — zvolala vtedy prestrašená. A Jožko sa vynašiel: „Lesan ma včera uhryzol, nuž ja som mu teraz vrátil…“ Ani sama nevedela, prečo jej sišla na um táto príhoda, a prečo vytryskla otázka o decku tak nevdojak, akoby odštiepená zo svietiaceho meteoru. Náhle a horúca. Pokračovala:

— Dieťaťa po prvé sme si všimli u Geľov…

— Až u Geľov! — opakoval a prisviedčal Ivan. — A ja som si všimol i to, ako vie dieťa zaujať a strhnúť človeka. Na krstinách rozprával mi kmotor Vinco, že je najbohatším človekom na svete, lebo život už sám o sebe je nezaplatiteľné bohatstvo. On má, hovoril, dobrú ženu, s ktorou kúsok chleba pre seba a pre rodinu vyhrabal by i zpod zeme. Hovorili sme i o Amerike. On je proti nej. Načo sa vraj ponevierať po cudzom, keď tu môže zveľaďovať vlastné. Je mladý, má dve deti, obidve zdravé, roztomilé… Vieš, Hela, som rád, že som sa dal s ním do rodiny… Mnohému ma naučil!

Zastala pri strome, čo stál opustený v poli.

Zelenkavý mesiac vrhal tôňu na strom, na jeho konáre, na Ivana a na Helenu. Strom bol prelomený. Víchrica s ním zápasila, bola silnejšia, premohla ho. Dojímavý obrázok s hlbokým čiernym pozadím. Len vziať štetec a farby a namaľovať ho na pamiatku.

Helena počúvala tichú pieseň večera.

Na chvíľu zmĺkol i Ivan, náhle však zdvihol ruku a ukazujúc na strom, rozprával:

— Takto, takto hľa… I ja som bol takto v drieku prelomený… Až som sa zdesil, keď som si uvedomil, že mi niektorí ľudia siahajú už rovno na chrbtovú kosť a aj tú chcú prelomiť.

Myslel na Krivoša, len ho nepomenoval. A bol rád, že mu zišlo na um prirovnanie o lámaných driekoch.

— Tak nemilobohu sme premárnili šesť rokov…

— Šesť rokov s tebou, ostatné premárnil som sám a — vari, ešte horšie…

Ivan nechcel spomínať. Nechcel rozcitlivieť. Zmenil hlas, zadívaný do budúcnosti sa len usmial a pokračoval radostne:

— Ale šesť rokov, Hela, možno nahradiť jedinou chvíľou. Vráťme sa po tie stratené roky!

— Našli by sme v nich žiaľ a bolesť… — vzdychla Helena.

— Precedíme ich! A tak, ako zlatokopi vyberajú z piesku drahý prášok, my si z tých dlhých pľuhavých rokov vyberieme aspoň niekoľko pekných, plodných dní! A do budúcnosti pôjdeme celkom preporodení…

Z diaľky s oduševnením mávala im zástavkou mieru vytúžená budúcnosť.

A všade dookola znela mohutná pieseň radostného života. Sitárovci ju počuli, znela tak, ako keby sa im bol nad hlavou rozospieval celý anjelský sbor.