ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Antalko vyvalil oči, keď sa mu do krčmy nahrnulo s jedno sedem gazdov. Počas žnív dakedy i týždeň nevidel hosťa. A teraz z ničoho nič sypú sa ako z vreca.

Kukura sadol si zavrch stola, ostatní okolo neho. Ako významní tvorcovia nového sveta. Stonali — ako — pod ťarchou nesnesiteľného, ťažkého jarma. Prvý kalištek ich pošteklil, druhý zohrial, po treťom ožili. A pustili sa do roboty.

— Mali by sme si vyvoliť iného rychtára! — naznačoval Baluch. — Ryba od hlavy, ako sa hovorí…

— Vidíš! To je múdra reč. Iného rychtára…

— Ale koho? Poraď.

„Koho?“ To slovo malo čudný zvuk. Pri ňom pootvorené ústa sklaply, takže nesmelá odpoveď sa na svet ani nepredrala.

— Azda Kukuru… — nadhodil konečne starý Geľo, Vincov otec.

Kukuru? Hm…

Pálenka zohrievala rozpálené mozgy. Baluch si podoprel bradu širokou dlaňou, pohútal, a potom rozhodil po krčme trochu širokého smiechu a štrngol si s Kukurom.

— Vidíš, Matej, há… — povedal, keď vypil. — Počuješ?

— Kukura? No… Mohol by byť! — udrel Hudák päsťou o hrubý stôl. — Ako myslíte, ľudia?

— Tak nech je Kukura… — padlo hneď pevnejšie rozhodnutie.

— Áno. Kukura…

A Kukurovi bolo, ako keby mu bruško maslom natierali. Už i sám myslel neraz, že by rychtársku palicu uniesol práve tak dobre ako Baďura, ale nevidelo sa mu — natískať sa. Teraz ho objavili iní.

— Je i trochu starší…

— No… S rokami by sme nevyhrali, lebo len o tri týždne je starší…

— O tri a pol! — opravoval Kukura významne, ako keby osud rychtárstva visel na tých niekoľkých dňoch.

— Koľko, toľko, ale preca!

— Matej, v tebe sa človek aspoň vyzná. Poznať na tebe, že si náš človek. Držíš s nami, povieš, čo si myslíš, nepachtíš po novotách. Náš človek!

— Náš! To je slovo.

— To je najhlavnejšie!

— Nech žije!

— Nech žije Kukura!!

Hrozne ľahkomyseľne rozhadzovali smiech. Ale museli sa smiať, keď videli, s akým dlhým nosom bude Baďura strhávať zo svojho pyšného stavania tabličku „STAROSTA“.

— Nebyť Mateja, Baďura už iste stavia most.

— A dolu vodou tiekly by i naše posledné oldomáše…

— Veru tak! No, nech žije nový rychtár!

Kukura zjavil sa na oblohe ako spasonosná hviezda. Obracali sa k nemu nádejne, pochlebovali mu ako len mohli a vedeli, aby si to nebodaj nerozmyslel a nesklamal ich v dôvere.

Na hodnotenie schopností a na pomeranie Kukuru s Baďurom nebolo ani chuti ani času. Uvažovať o tom — hútali — bude kedy i po voľbách, keď boj celkom vyhrajú.

— Ako dobre, že v jeseni budú voľby…

— Už by ani nemusely byť!

Kukura uveličený sadal do sedla. Začal sa hrať s našponovanými nervami priateľov. Vrabca síce cítil už celkom bezpečne v hrsti, ale myslel si, nezaškodí dačo obetovať. Takto bude víťazstvo ešte istejšie. Bude mať pred voľbami spoľahlivých kortešov.

— Hej, Antalko! — kričal rozpustile. — Nože ponalievaj! Každému… Basorkáňoš! Vy ma ešte nepoznáte, aký som ja gavalier!

Prenikavý smiech zakotúľal sa až na dvor.

— Bude z teba rychtár!

— Veru bude! — hučala ozvena.

Do jednomyseľnosti prítomných sa Geľova poznámka veľmi nehodila, ale oni ju ani nezbadali. Geľo sa teraz hnieždil, keď videl, ako ľahko sa v Šarišskom rozdáva rychtárstvo, a myslel, či nemohol radšej seba ponúknuť. Ale bolo neskoro. Len zahundral popod nos: „Keď nemáme naporúdzi iného… hoci…“ Ale o Geľu sa nikto nestaral, lebo Kukura vstal a zdvihol ruku. Tiež sa smial trochu podnapitý. Potom si odkašľal.

— Moji ľúbi priatelia! — volal zvýšeným hlasom. — Keď už máte ku mne takú dôveru… Musím vám povedať… e, musím vám poďakovať, som chcel povedať… Poďakovať za vašu veľkú dôveru…

— Neďakuj!

— … a povedať, — pokračoval Kukura.

Ale chlapi mu začali skákať do reči.

— Na rečňovanie máme pána farára!

— Nonono… Veď počúvajte!

— Ty len rozkáž a zaplať!

V krčme pribúdalo veselosti. Rozjarení ľudia rozhadzovali nepoprežúvané slová. Boli si vedomí istého víťazstva. Nuž načo počúvať Kukuru? Ale keď Hudák vyčítavo nadhodil, že slušnosť káže vypočuť sľuby a program budúcej hlavy obce, povolili, stíchli.

Kukura odkašľal ešte raz.

— Nuž, ľudia moji, — rečnil, — ja sa vám nechcem natískať. To je vaša vec, koho si… Nošak… Ale ja, povedzme si… ja nie som ako Baďura… Nošak… A viem, čo je móres… No a keby ste mi dali do ruky rychtársku palicu… a torbu, ja by som… povedzme si… Ja by som uviedol do života všetky staré spôsoby… Na moj’ dušu. Nošak… Bo to je teraz tak — pridával dôležitosti, — ako ešte nikdy, povedzme si… ako ešte nikdy nebolo! Teraz je i notár nič, i náčelník nič… nikto! Kým rychtár neudre na písmo pečiatku, povedzme si… dotiaľ nič nie je gilt… Nošak… Spravte si ako chcete… Ja som len len toľko chcel pripomenúť, že nebyť mňa… Lebo ja nemusím… povedzme si… chodiť k Sitárovi po rozum…

— Vieme, vieme… Napime sa!

— Už dlho hovoríš!

— No na zdravie!

Popili a rozoberali Matejovu nedokončenú reč.

— Pod Baďurom už ani dýchať nevládzeme…

— Dusí nás ako čierny kašeľ!

— Že vraj musí. Snop bez povriesla je len slama. My sme mu slama! Vymlátil z nás zrno — mysleli na peniaze — nuž sme — slama!

— Bodaj ho stislo!

A znovu si štrngli.

Rozhadzovali jalové slová, a ako deti, rehotali sa na každej maličkosti. Zo smiechu nebadane prešli na podráždené nadávky. Tárali na plnú hubu, ako sa povie, dve na tri. Potom mimochodom schválili nový obecný poriadok a zanôtili si. Pri speve rozhovor o budúcnosti dediny bol pestrejší. Spev rozohreje dušu, omladí človeka.

O chvíľu Kukura vstal druhý raz. Pálenka mu trochu udrela i do nôh, ľavou rukou držal sa rohu stola, pravou mával okolo seba. Keď mávanie nepomohlo, zaklopal fajkou na pohárik. Potom čakal, lebo sa mu nevidelo — ako nastávajúcemu rychtárovi — pokrikovaním oznamovať občanom dôležité veci.

Gazdovia stíchli.

— Len slovíčko, ľudia! — povedal ticho.

— Tak povedz!

— To som chcel… Keď bude dáka výstava, — bil sa veľkodušne v prsia, — ja vtedy dám o nej bubnovať, keď je doma celá dedina… Nošak!

— Tak, tak! — tlieskali rozohriati poslucháči.

Kukura narážal na odmenu, čo dostal Baďura na nedávnej hospodárskej výstave za príkladný chov statku.

— Má málo, potreboval tisíc korún… — hučala po miestnosti Baluchova závisť.

— A či ste počuli, — smial sa ešte vždy stojaci Kukura, — čo rozprával Mačugovi? Že jeho Kešu pán minister i po zadku potľapkali! Na moj’ dušu, takto to povedal…

— Ako keby minister nemal inej roboty, len Baďurovu kozu — veď ak krava, nuž moja! — po zadku potľapkávať… — udrel na stôl Hudák.

Veselí hodovníci náladu vyčarenú ostrým nápojom svorne držali na širokých pleciach, no odrazu sa im všetkým pridusil hlas v prepálenom hrtane. Onemeli, ako keby im jazyky povyrezával. I vytriezveli za amen. A po chrbte behaly im zimomriavky.

Vo dverách krčmy, ako zjavenie, zastal Serapin Hanušin, a za ním tisol sa dnu Ondo Baďura s Ivanom Sitárom.