ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Štefan Baluch na rozháranom dvore už od svitu klial a nadával. Bezmocne pozeral za četníkmi, keď mu odvádzali syna a hrozil, že porúbe celý svet, že podpáli dedinu, že si zborí chalupu, že vykántri statok, že doláme voz, že… hútal ďalej, zošedivie od jedu, no na každý prípad vyvedie dačo takého, čo pripomenie ľuďom, že to nebolo po spravedlivosti, keď mu pre zabitého Gregora Koperdana odviedli z gazdovstva najlepšiu pomoc.

— Ja im ich ancikrista! — srdil sa. — Inej roboty nemajú, nuž nám deti vodia na retiazkach ako hovädá!

Drvila ho i zlosť i nenávisť. Bol hrozný. Zpod klobúka zatlačeného po samé uši sotva mu trčaly dve krtie oči. Tvár mal krížom krážom rozrytú vráskami, na slychách žilky navieraly mu krvou. S ovisnutou hlavou tmolil sa po dvore. Kopol do všetkého, do čoho len zavadil.

V príklete priplietla sa mu do cesty žena. Bola odporná, keď tak bezmocne lamentovala. Jemu žiadalo sa počuť trochu bezohľadného odporu. Nepochopil Katrin žiaľ, nepochopil ani jej vieru, ktorou tak rozhodne zaháňala diablovo pokúšanie.

— Štefan, premôž sa, preboha… — žobronila.

— Akože sa premôžeš! Najprv ich dorúbem…

Dvor bez Kuba bol otupne prázdny, vymretý. A Baluch iba dvor videl. Chybel mu z neho syn, jeho otázky. Navykol na ne, patrily k ránu, ako kus chleba k žírnej slanine.

— Páni v meste majú viac rozumu ako rychtár a četníci. Keď im povie, ako je, uveria mu.

— Džuk oni uveria! Sú radi, keď môžu dakoho zavrieť. Poznám ich, zloduchov.

— Nemožno, Štefan. Veď náš Kubo nezabíjal. Musia ho pustiť. Daj si povedať!

— Musia, nemusia… Vari neviem, skántriť nás chcú! Dobre ja viem, na čom špekulujú! Smrdíme im chudobou. Veď som počul na tej májovej schôdzi v meste. Ale so mnou si neporadia len tak ľahko! — zdvihol káravú ruku. Opáľala sa vo vzduchu ako široká lopata. Šibenične sa zasmial.

— Štefan! — stŕpla Katra. — Nezúfaj! Pre Kristove rany ťa prosím, skrotni. Či si zabudol, že je nad nami Pán Boh?

Baluch si sadol na prah.

— Ja som nezabudol, ale on vari zabudol, že sme na svete… A čo z neho, keď sa medzi nami iba na hriech hemží fúra ľudí… Aby ju porantalo, bosorku jednu, — pohrozil smerom ku Koperdankinmu domu, — keď si toho svojho pangarta tak do bitky vychovala.

Povedal to hrozne nechutne. Hnusne. Až neľudsky odporne.

— Starý, nuž či s rozumu schádzaš? — okríkla ho pohoršená žena. — Že ti jazyk neodpadne, takéto slovo z úst vypustiť!

Baluch zpakom rukáva sotrel si s čela pot. Dosiaľ hútal iba o Kubovi a o hanbe rodiny. Po ťažkej a hroznej noci bol už celkom vysilený. Lomcoval ním suchý plač. Keď zdvihol oči, a stretol sa so ženiným pohľadom, mal chuť odprosiť Koperdanku, ale čoskoro zasa len mávol rukou a odpľul si s odporom.

— Či sme my vo vojne jedného človeka zabili?

— Veď zabili…

— Prečo nám vtedy nekládli želiezka na ruky?

V Baluchových bezcitných slovách sa lámala i dôstojnosť človeka. Vojna bola krutá, tam kázali vraždiť. Ale to bolo čosi iného. Tam kázaly vraždiť — pre myšlienky. Tu vyhasili život človeka pre nič.

Baluchovi plietlo sa v hlave všetko možné. Počul bučať nenakŕmený statok, zpod kôlne škeril sa na neho porozkladaný voz, na dvore vo všetkom videl neporiadok, z každého kúta ozývala sa netrpezlivá robota.

— Robota stojí, — zavzdychla bojazlivo Katra. Myslela, že pri práci Štefan príde na inakšie myšlienky. Chcela mu pomôcť.

— Nech stojí. Ja nejdem robiť. Choď si po četníkov. Nech oni robia, keď nám deti pozatvárali… Dorúbal by som ich!

— Bože, Štefan, ešte ťa zavrú…

— Nefrfli, lebo…

Zafučal ako besný. Spenilo sa mu v ústach. V očiach slial sa mu celý svet. Už len sekeru vziať a hodiť ju o ženu.

Katra uhla.

— Štefan!

Toto oslovenie vlialo sa do Katrinho výkriku, prišlo šťastlivo a vhod. Vo dverách príkletu stál Matej Kukura. Tiež viac mŕtvy ako živý. Ledva sa doredikal. Tak ho škrel chladný rozchod s rychtárom. A ešte väčšmi ho mrzelo, že Baďura po rozchode s ním šiel na četnícku stanicu. Akiste žalovať na Jana.

— Nuž ako je, Štefan? — začal neisto.

— Eh, ani sa nepýtaj…

Už si rozumeli.

— A ako? Ešte nevyšlo na javo, ktorý ho pichol?

— Odviedli všetkých troch.

— Veru pekný poriadok! Takto mirnix dirnix zatvárať ľudí! Najprv im mali dokázať. Kto to kedy videl? Nepoviem, keby jedného… Ale až troch… A čo? Čo spravíš? To robia, čo chcú.

— Porúbal by som ich…

— Mali by sme ich naučiť móresu! I rychtára. Ani by si neveril, ako im stráni. Obšmieta sa okolo nich ako pes. Chumaj!

Takúto reč potreboval Štefan Baluch. Bolo mu pri nej, ako keby do zrkadla hľadel. Obidvoch čosi omínalo, sbližovala ich spoločná bolesť.

— Vieš, súsed, mne ti je tak, len ma poraziť… Len ti ma tak trhá…

Kukura prikyvoval. Videl, ako sa Baluchova bolesť rozlieva po celom dvore.

— Bože, Bože… Čoho sme sa to dožili…

— A Jano ako?

— Nuž ako… Odišiel včera ráno. Teraz som rád, že išiel, hoci neochotne som ho púšťal. Pomysli si len, sluha mi ušiel pred včerom. Taký mamľas. Tváril sa naveky, ako keby nevedel do desať narátať a tu, hľa, nočnou hodinou ti ujde bez slova… A četníci ma sužujú… Už, vari, čosi vetria, potvory! Najradšej by som do všetkého kopol…

— Skazený svet!

— Ľudia sú skazení. To, vari, tá vojna. Ale my ho nenapravíme. Usilujme sa aspoň, aby nám bolo lepšie, ak nám môže byť lepšie. Škoda, Štefan, že tvoj Kubo tak odkladal… Vieš, Amerika je Amerika… Ja naveky hovorím…

Rozhovorili sa o Amerike. Trochu pri nej zabudli na žiaľ. Baluch ľutoval, že zdržiaval syna. Mohol byť na dobrom mieste. Ale to bolo tak. Časť mládencov mala byť už na ceste, ostatní mali sa k ním pripojiť až o dva dni. V Šarišskom ostal Kubo a Boňkovie mládenec.

Keď sa dvaja chlapi vrátili k svojim deťom, Kukura nadhodil, že by nezaškodilo ísť k četníkom. Bolo by im treba vysvetliť, že bezhlavým zatýkaním nevzkriesia mŕtveho.

— Keby sme ich prehovorili, — narádzal Kukura, — ešte by i Kubo dobehol na poľské hranice. Až zajtra v noci budú prechádzať.

— Chudák, tak ti ho viedli ako vola na retiazke…

— Lotri!

Na odchode Kukura proboval skusovať Baluchov náhľad na Baďurov betonový most.

— A si už počul?

— Čo?

— Voda vzala most. A Baďura už špekuluje, že postaví betonový… Ale nebude ho stavať! Prisámbohu, nebude!

Most bol Baluchovi vecou príliš vzdialenou. Nezaujímal ho. A nezaujímal ho ani Baďura.

Hodil rukou, vstal a zatáral sa pod kôlňu. Sadol si na klát, hlavu sklonil do mozoľnatých dlaní, z víru myšlienok v rukách ostala iba jedna. Baluch zmeral ju pohŕdavým pohľadom a akosi proti vlastnej vôli povedal nahlas: Prekliata Amerika!