ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Šarišské okrem Gregora Koperdana malo i inakšie starosti.

Až strach bolo počúvať podráždené reči, šírené po dedine o betonovom moste. Matej Kukura splňoval slovo. Po nedávnom odmeranom odmietnutí svojej žiadosti nemal pilnejšej roboty, ako podpichovať národ a odvracať ho od vymýšľavého rychtára. Huckaním odľahčoval si i pre synovo mlčanie. Jedovaté slová hádzal do úrodnej pôdy: častými prekvapeniami vybičovaní ľudia bez rozmyslu poddávali sa každému pokušeniu.

Kukura Onda Baďuru už od dávna nemal rád, najmä od posledného sostavovania kandidátok do okresného výboru. Vtedy Baďura v spolku pred viacerými občanmi rozprával o čistote svedomia, o pevnej vôli a o statočnosti. Tvrdil, že človek, ktorý chce pracovať verejne, musí mať vôľu z ocele, chrbtovú kosť rovnú a pevnú, a pohľad otvorený, aby z neho každý mohol čítať ako z knihy. Kto má svedomie z gumy a naťahuje si ho tak i onak, podľa predvídaného úžitku, má podlú dušu. Kukura z ničoho nič tie slová vzal na seba, nadurdil sa a roztruboval po dedine, že ho Baďura chce zničiť. Betonový most prišiel teda vhod, Kukura nasilu chcel na ňom zlomiť rychtárovi väz.

Najprv poobchádzal tých najvernejších: Hudáka, Davidka a Balucha, potom zašiel k ochráncom oldomášových zvykov, a všade húdol rovnakú pesničku: Elektrikou nás zadĺžil, školu sme nevyplatili, do hradskej zakopal naše krvopotné mozole a teraz chce most stavať. Nech stavia za svoje, čert vystačí na toľké prirážky. Alebo nech si chytí mater pokladov, aby mu peniaze kotila! Nám nech dá svätý pokoj.

A ešte horlivejšie začal búriť, keď raz večer na rychtárskom dvore zazrel Ivana Sitára. Kým len Baďura chodil za Sitárom, nehrozilo nijaké nebezpečenstvo, teraz ho bolo všade plno. Bože uchovaj, zdôrazňoval Kukura, aby tak spolu začali pliesť korbáč na chudobu. Sitár je zloduch. On priviedol do dediny Krivoša, Krivoš priviedol Rojkoviča, a Rojkovič je podvodník.

— Ľudia, či ste počuli, — chodila po dedine stŕpnutá výstraha, — Baďura sa so Sitárom spojil proti nám! Spolu chodia k rieke, zameriavajú, vymýšľajú, ako nám z vrecák peniaze vyťahovať!

— Poriadnu voš sme si pustili do kožucha. Potrebovali sme takého rychtára? Bodaj by mu čerti dušu krížom párali!

Pod ťarchou vymýšľanej novoty znenazdania zaprašťaly dávne tradície. A tradícia je pevnejšia ako beton. Pokolenia v Šarišskom tradíciami omotané boly tak tuho, ako žitné snopy pevne skrútenými povrieslami. Kedykoľvek šiel Baďura k rieke, Kukura za horúca huckal opozíciu dediny: Vidíte ho, už zasa vydumuje… Treba nám betonový most? Popri drevených chalupách so slamenými strechami sa bude vynímať smiešne. Taká ozruta pod vyschnutou riekou celému svetu pripomne sedliaka v krpcoch, súkenných nohaviciach a s cylindrom na hlave pri poháňaní kráv zapriahnutých do koča.

Ale Ondo Baďura, zažratý do obľúbenej myšlienky, nedal sa pomýliť. Sen rástol mu v duši ako láska. Nebránil sa pred Kukurovými útokmi. Gazdovia trochu pošomrú, hútal práve, ale časom stíchnu. I s elektrikou bolo tak. Keď sa im všetko rozležalo v hlave, sami prišli: „Počúvame, čosi zamýšľaš. Prečo nepovieš? Ak ide o dobrú vec, neskrývaj ju. Mohli by sme oprobovať…“

Baďura čakal na toto povzbudenie. Najmä teraz. Po včerajšom vzrušení u Šurínov. Ale miesto nádeje žena priniesla mu do domu malomocnosť. Nečakane odvážila sa povedať:

— Ľudia na teba už zle nedobre, že ich privádzaš na žobrácku palicu…

Bolo to v nedeľu. A nedeľa je deň boží. Neslobodno ho zakaľovať mrzutosťami.

— Nechaj ich, Hana, — povedal Baďura naoko ľahostajne. — Vyhovoria sa, prestanú. To len niektorí…

— Vraj ťa už majú po krk.

— Noóó…

— Že sa spojuješ proti nim s pánmi…

— Ej, Hana! I ty?

— Ja nič. Len ti vravím…

Baďura mávol rukou a nasadil si na nos okuliare. Bolo to, ako keby povedal: Nehovorme o tom. Rychtárka už poznala svojho muža. Bez slova si upravila šaty, položila pod pazuchu modlitebnú knižku, Nábožné výlevy, a šla na večiereň.

— Celú nedeľu mi pokazila! — zašomral Baďura, keď ostal sám. Žena dobre mienenou pripomienkou ranila jeho ctibažnosť. Mrzela ho taká reč. Iní rychtári krížom slamy nepreložia v prospech obce, on drhne, a majú ho po krk! Zamyslel sa. Až ustal. A zosmutnel.

Potom vytiahol zo zásuvky sošúľané plány a rozpočty, chcel v nich nájsť ospravedlnenie svojich počinov. Ale oči nevedely sa pokochať v pekných výkresoch, ani číslice ho nezaujímaly. Vyšiel na dvor nadýchať sa vzduchu a potešiť sa v nádhere leta.

Stred obce klokotal potok. S oboch strán šuchotalo lístie rozrastených vŕb. V záhradke pred domom konáristá hruška vydychovala voňavú lahodu. Na strome milovali sa vtáci.

Pekný obraz.

Dedina v náručí teplej letnej nedele.

Vo výške zakrúžil jastrab.

A na dvore zaštekal pes. Vrtel chvostom, podvihoval sa na zadné labky. Hlupáčik, myslel si, vari, že dočiahne nebeského letáčka. Po záhrade škrekotala znepokojená hydina.

Pohľad na dedinu Baďuru uchlácholil, pozorovanie jastraba rozháňalo mu nepokoj duše. Ten vták držal sa pevne na jednom mieste, len menší bol zakaždým. Bolo vidieť, ako si vŕta cestu do modrého neba.

— Dívaš sa na hviezdy? Hehehe…

To sa Ďuro Durný smial furtácky s cesty.

Jastraba pozvoľna zhltla modrá obloha. Pes zaliezol do búdy, Baďura vyšiel na priedomie.

— Sadni si, Ďuro, — ukazoval rychtár na lavičku pod stromom.

I on si sadol.

— Už som ťa čakal. Chcem ti povedať dôležité veci.

— Hej? — zanôtil si uveličený Ďuro. — Teda hovor. Potom ti i ja poviem novinu.