ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Doma ženu našiel Fedor Kušnír pri krbe. Sedela s Miškom, so synom, pre ktorého bolo toľko hriechu. Ustrašená Haža privíňala vyjaveného chlapca k sebe, roztržite mu rozprávala o nečakanom otcovom návrate. Miško nechápal, len počúval. A tiež mu bolo úzko.

Keď vošiel Fedor do izby, schúlili sa obidvaja. Zo strachu.

— Jaj… — zhíkla Haža.

Fedor stál vo dverách, namáhal sa prehovoriť. Pokročil bližšie k žene, ešte raz si ju prezrel a prišlo mu jej ľúto.

— Bože, Fedor… — stonala Haža.

— Buď už ticho! — zvolal Fedor zťažka.

Tieto slová vyslovil neisto, bez drsnosti, ale ešte nie tak mäkko, aby i hlasom prezrádzal odpustenie. Sadol si na lavicu, pritiahol Miška k sebe, pozrel sa mu do očí a spýtal sa ho:

— Ako ti je meno?

Chlapec rukávom utrel si zmočenú tvár a zmätene hľadel na prísneho otca. Matka mu často hovorievala o otcovi, hovorila o ňom so zápalom a rada. Nuž on si otca inakšie predstavoval. A tešil sa na jeho návrat tak, ako sa i mater tešila. Otec prišiel a v ničom niet radosti! Mater plače. Či to od radosti? Ale prečo sa tak trasie? Boly to rozpory, ktoré si Miško nijako nevedel vysvetliť. Iné deti dychtive vyzeraly prichádzajúce autobusy už týždeň pred ohláseným príchodom rodičov, jeho otec prišiel nečakane, ako zlodej.

— Nevieš hovoriť? — ozval sa Fedor druhý raz. Teraz už kamarátskejšie. — Pýtam sa ťa, ako sa voláš, obšmrdok. Či sa mám pýtať po anglicky?

— Len povedz, Miško, povedz… — povzbudzovala ho mať.

— Miško… — vykoktal chlapec nesmelo a ťahal sa nazad k materi. Potom, keď sa cítil v bezpečí, dodal: — Vítajte, otec…

Fedor nezdržiaval Miška. Pustil ho.

— No dobre, Miško… Budem ti otec! A už choď spať… Počkaj ešte! Tu máš dolár za privítanie. Odlož si ho…

Chlapec pozrel na mater, či vziať. Pokývla mu vziať, nuž vzal a poďakoval. Peniaz hneď podal materi, aby mu ho odložila.

— Kúp si cukríky!

— Odložím si na knižky.

Fedor sa mimovoľne usmial.

— Tak si odlož, a teraz si ľahni… — odsekával potom zo srdca vetu po vete. — Choď spať, Miško… A ty, Haža, počkaj… S tebou sa chcem ešte poshovárať. A nefňukaj mi tu!

Vyjavený Miško zavinšoval rodičom dobrú noc, shodil so seba šaty a zaryl sa do tesnej postieľky za pecou.

Fedor vstal, vyšiel do príkletu. Pokývol na Hažu. Pochopila, že Fedor nechce rozprávať pred deckom. Nasledovala ho.

— Sadni si…

Fedor chvíľu váhal, prisadol si k žene, potom povedal:

— Počuj, Haža… Už nechcem, aby si mi ešte dačo spomínala!

Haža nechápavo zdvihla hlavu. Utrela si zaslzené oči.

— Fedor, zbi ma, ako len chceš… Zhrešila som, ale moje pokánie je väčšie ako bol môj hriech… Ten pes posielal ma vtedy k doktorovi, doktori vraj vedia odpomôcť. Nikto by nebol vedel… Nechcela som! Hriech neodčiníš hriechom… Sprav so mnou, čo len chceš, len ťa pre Kristove rany prosím, dieťaťu neubližuj, ono je nevinné…

— Dieťa pojmem za svoje! — rozhodol Fedor pevne. — Už som povedal.

— Aký si dobrý, Fedor…

— Dosť o tom. Už je všetko vybavené.

— Ale ja…

— Povedal som — dosť!

Toľká dobrota Hažu poplietla. Ešte sa nezbavila prvého dojmu zo stretnutia. Nevedela sa odtrhnúť od tých cudzích pohľadov. Fedor sa, vari, zmenil, ona to ešte nestihla postriehnuť. Hladkala mužovu ruku, i by mu ju bola bozkala, ale on ruku pevne držal vedľa seba na lavici. Haži chcel pomôcť z pomykova.

— Ako ste na poli s robotou?

Touto vetou nadväzoval Fedor na starý svet, od ktorého sa pred desiatimi rokmi odtrhol.

— Fedor, ty nechceš…

— Nie! Ani počuť…

— Ach, Fedor… Vedela som, že prídeš… Každý, že si zahynul… Iba ja som verila… A prišiel si… Môj Fedor…

— Baďura spomínal akési uhlie. Vieš dačo?

— Viem. Je ho plná dedina. Každý iba o uhlí. I na našich roliach sme ho vykopali za opálku… Miško kope… Nosí ho po kúskoch… Chcú vraj otvoriť bane… Homa spomínal. I schôdza bola. Práve dnes.

— Ak stojí za reč, peniaze, čo som doniesol, vložím do uhlia. Uvidím. Zajtra sa poshováram s Homom.

Viacej nepovedal ani Fedor, ani Haža.

Haža mala plnú hlavu vlastných myšlienok, modlila sa, že ju Boh neopustil a Fedor ešte raz si predložil otázku, či správne usudzuje, keď láme palicu nad desiatimi rokmi. Zamyslel sa a bol spokojný. Videl, že život treba vziať do ruky ako zrkadlo, dívať sa doň a hútať. Po desiatich rokoch prehovorilo — srdce.